Milujú vaše deti záhady? Potom je tu pre nich knižná novinka Detektívi z dvora, ktorá ich určite poteší.
Jeden z najpredávanejších spisovateľov detektívnych príbehov Samuel Bjork napísal knižku pre deti! Po troch krimitrileroch pre dospelých (Cestujem sama, Sova a Chlapec vo svetle reflektorov) prišiel Bjork s novou detektívnou sériou pre mladých čitateľov od 9 rokov. Volá sa Detektívi z dvora a v prvej časti budeme riešiť Prípad strateného náhrdelníka.
Rozprávačom je talentovaný futbalista Kim, ktorý chodí do šiestej triedy základnej školy a býva vo štvrti Torshov v Osle. Po tom, čo pre vážne zranenie kolena musel zavesiť futbal na klinec, rozhodne sa založiť so svojimi tromi kamarátmi Párkom, Aryanom a Heidi detektívny klub. Nazvú sa detektívi z dvora a spojenectvo spečatia krvou z prsta...
Pravidelne sa stretávajú v ústredni, ktorú si vytvorili v bývalej sušiarni bielizne na povale, komunikujú vysielačkami, často si čítajú Veľkú príručku pre detektívov, v ktorej sa píše o všetkom, čo detektív potrebuje vedieť, keď vtom zrazu pred nimi stojí prvá skutočná záhada!
Dozvedia sa, že niekto ukradol perlový náhrdelník pani Abrahamsenovej. A nielen to! Obviňujú z toho Aryanovu mamu. Detektívi z dvora sa rozhodnú prípad vyriešiť. Kto je však muž s bielym kovbojským klobúkom a chalan v červenej teplákovej súprave?
Viacerí úspešní autori pre dospelých skúšajú písať aj pre detského čitateľa...a mnohým to aj vychádza. Napríklad Dan Brown, autor svetových bestsellerov so symbológom Robertom Langdonom, napísal detskú knižku Divoká symfónia, ku ktorej dokonca zložil hudbu.
Podobne severský autor Jorn Lier Horst napísal sériu pre deti detektívna kancelária č.2, z ktorej vyšlo v slovenčine niekoľko dielov.
Teraz teda skúša osloviť detských čitateľov Samuel Bjork...a darí sa mu. Prvý prípad strateného náhrdelníka je svižný, pútavý, nechýba mu humor a sympatické postavy. Kim je normálny rozumný chalan, férový a priateľský. Jeho najlepším kamošom je Párok, ktorému niektoré veci dochádzajú pomaly, no je platným členom tímu. Heidi je zasa ich spolužiačka, ktorá je nesmierne inteligentná a zapálená pre pátranie, takže výborne dopĺňa trojicu chalanov.
Prípad strateného náhrdelníka je severská detektívka, ktorá poteší všetkých mladých čitateľov – chalanov aj dievčatá. Postavy sú totiž uveriteľné, samotná zápletka veľmi napínavá a dobre premyslená, a rozuzlenie naozaj nečakané. Chalani so svojou kamoškou sú bystrí, odvážni a kreatívni, takže postupnými krokmi nájdu vinníka záhadnej krádeže. Knižku dopĺňajú veľmi pekné ilustrácie, takže odporúčame všetkými desiatimi.
Začítajte sa do novinky Prípad strateného náhrdelníka
-------- 1 ---------------------------
Práve som vyšiel na dvor, keď ku mne dobehol Párok.
„Aryanova mama ide do basy!“
„Čo to trepeš? Žartuješ?“ neveril som vlastným ušiam.
„Nie, nie. Naozaj!“ vyhlásil Párok a zalapal po dychu. „Včera večer tu boli poliši.“
„Prosím?“ začudoval som sa. Aryanova mama, asi najmilšia teta v celom susedstve? Do väzenia? Nie, to nemôže byť pravda!
„Vymýšľaš si!“ Pozorne som študoval výraz na tvári kamaráta.
Niekedy je taký. Sem-tam preháňa, takže ho treba brať s rezervou.
„Nie, prisahám!“ skríkol Párok. „Vraj ukradla perlový náhrdelník a teraz ju fízli vzali so sebou.“
„To hádam nie,“ hlesol som a pozrel som na Aryanov byt. V oknách sa nesvietilo.
„Rozprával si sa s ním?“
„Nie, nie je doma.“
„Kedy sa to stalo?“
„Včera večer. Nevidel som to na vlastné oči, ale oco hej. Bola tu polícia s húkačkami a so svetlami.“
V tom okamihu sa ma zmocnili výčitky svedomia, lebo som sa celý večer hral playstation. Čože? Detektívi z dvora? Záhada na dvore a ja som sa o nej dopočul až teraz?
„Čo urobíme?“ spýtal sa Párok. Väčšinou sa obracia na mňa, lebo som vedúci klubu Detektívi z dvora, čiže DZD. On je druhý najvyšší veliteľ. Párok je, samozrejme, iba prezývka. Normálne sa volá, čo znie neuveriteľne, Per-Otto Hansen Nilsen. Už ste niekedy počuli také meno?
„Per-Otto Hansen Nilsen?“ nadhodil raz, keď sme sedeli na dvore. „Kto by tak pomenoval svoje decko?“
„Tvoji čudní fotrovci.“
„Však?“ povzdychol si Párok. „Dobre, mama sa volá Hansenová a oco Nilsen, ale dať decku obe priezviská?“
„To je šiši.“
„Úplne neskutočné.“
„Aspoňže máš rád párky.“
„Ako to myslíš?“ nechápal Párok.
„Máš dobrú prezývku.“
„Mňam, dal by som si párok omotaný slaninou. Máš nejaké drobné?“
Párkovi rodičia nie sú chudobní, to nie, ale sú trochu žgrloši. Predstavte si Strýka Držgroša ako vysokého elektrikára s fúzmi, ktorý celý deň vysedáva na gauči a pozerá telku − presne tak vyzerá Párkov otec. Ešte jednu vec musím zdôrazniť: Párok nie je tučný ako Viggo alebo Laffen a ďalšie tučibomby z Talianskeho dvora, akurát nie je taký štíhly ako Heidi alebo Aryan… Párok je môj najlepší priateľ. Položil by som zaňho život.
„Čo urobíme?“ zopakoval Párok.
„Komu patril náhrdelník?“
„Ten ukradnutý?“
„Hej.“
„Neviem, mohli by sme sa opýtať starého Olsena, ten vie všetko.“
„Skvelý nápad!“ prikývol som a rýchlym tempom sme sa vydali cez dvor.
-------- 2 ---------------------------
„Kim Kong,“ usmial sa vo dverách starý Olsen.
Ešte ma takto prezýva veľa ľudí. V skutočnosti sa volám Kim André Kongsvik a za futbalových čias mi prischla prezývka Kim Kong. Nechcem sa chvastať, ale vo futbale sa mi darilo. Mal som iba desať rokov a už vtedy dospeláci hovorili o národnej reprezentácii.
„Bude reprezentovať Nórsko!“
„Ak bude hrať on, vyhráme aj majstrovstvá sveta!“
Lopta bola mojou neoddeliteľnou súčasťou. Tak to bolo. Všetci veľkí chalani z okolitých štvrtí to skúšali, no proti mne nemali šancu.
„Kim Kong!“
Chodili sa na mňa pozerať aj rodičia detí z iných mužstiev.
„Kráľ driblovania!“
V poslednej sezóne, ktorú som odohral, som dal šesťdesiatdva gólov. Sníval som o tom, že sa stanem profesionálnym futbalistom, ale nevyšlo to. Pre tú hlúpu nehodu.
Starý Olsen je naozaj starý, rád vysedáva pri okne a pozerá, ako sa hráme, alebo sleduje dianie na dvore. Zaujíma vás, čo sa stalo vo Francúzskom dvore? Stačí sa ho opýtať, má prehľad takmer o všetkom.
„Čo vás privádza?“ opýtal sa starý Olsen.
„Ide o jednu záhadu,“ vysvetlil som a vytiahol som poznámkový zošit.
„Áno? Zaujímavé. S čím vám môžem pomôcť?“
„Aryanova mama,“ spustil Párok.
„Polícia,“ nadviazal som.
„Pôjde do väzenia?“ pokračoval Párok.
„Čí perlový náhrdelník to bol?“ zaujímal som sa.
„Počkajte, počkajte. Po jednom, chlapci,“ odvetil starý Olsen a sadol si na stoličku.
„Videli ste niečo?“ opýtal som sa a vytiahol som pero.
„Bolo to škaredé,“ zamrmlal starý Olsen.
„Ako to myslíte?“
„Perlový náhrdelník patril pani Abrahamsenovej.“
„Komu?“
„Tej postaršej dáme so sivými vlasmi.“
„Nepoznám,“ pokrútil hlavou Párok.
Musím povedať, že Párok je niekedy nedôvtipný. Napríklad keď sme s Aryanovou sestrou Shireen. Volá ju moja perzská princezná. No tak! Shireen je ôsmačka a mohla by chodiť s kýmkoľvek. Je úplne mimo našej ligy. Skúšal som mu to vysvetliť, ale nepočúval ma.
„Viete, pani Abrahamsenová je žena, ktorá stále chodí von s pudlíkom.“
„Nič mi to nehovorí.“
„Tá, čo ti minulý rok na Halloween dala mrkvu.“
„Ahá, tá bosorka z dvadsaťdvojky?“ svitlo Párkovi v hlave.
„Hej, presne.“
„Dobre, tak už viem. A čo s ňou?“
Párok je občas beznádejný prípad.
„Perlový náhrdelník patril jej,“ objasnil starý Olsen.
„A čo má Aryanova mama spoločné s tou čarodejnicou?“
Vtedy som to pochopil. „Upratuje u nej.“
„Prečo?“ neporozumel Párok.
„Je to jej práca,“ odsekol som. Štvalo ma, že mi celý čas skáče do reči.
„Áno, presne,“ pritakal starý Olsen. „Hovorí sa, že náhrdelník zmizol zo zamknutej skrinky v kúpeľni tesne po tom, čo tam bola Laila. Šperk má vysokú hodnotu, vraj vyše stotisíc korún. Môžem vám povedať, že pani Abrahamsenová z toho nemá radosť.“
Potešte vaše zvedavé deti a kúpte im knihu Detektívi z dvora. Môžete tak urobiť aj v eshope kníhkupectva Bux.
