Milujeme svoje deti nadovšetko, no ťažké je to dať najavo, najmä vo chvíľach, v ktorých nami i dieťaťom lomcujú búrlivé negatívne emócie.
Pamätáte sa na tie časy, keď ste žili v očakávaní, aké bude vaše bábätko, keď sa narodí? Možno ste sa videli, ako trávite spolu každú minútku, neviete sa dočkať, kedy sa vaša radosť zobudí, budete bábätko podporovať vo všetkom, ono bude krásne spinkať takmer celý deň, vy si oddýchnutí a šťastní budete užívať tie nádherné a prchavé okamihy preplnené láskou, radosťou a obdivom k tomu, komu ste dali život. Lenže realita nedopadla ako reklama na plienky či umelé mlieko. Dni sa ukazujú až príliš dlhé, únava nekončená a vyčerpanie na hranici znesiteľnosti.
Porozumenie je základ komunikácie
Čo znamená ten frustrujúci plač? Ťažko identifikovať jeho príčinu a ešte náročnejšie je utíšiť ho. Odpoveď je však úplne obyčajná. Dieťa jednoducho plačom komunikuje, chce, aby ste ho spoznali. A vďaka tomu, ako reagujete, zase spoznávate sami seba.
Plač dieťaťa môže znamenať, že je hladné, potrebuje zabaviť, vymeniť plienku alebo nedokáže zaspinkať. Úsmevom zase môže naznačiť, že sa mu páči, keď ho držíte v náručí.
To, ako prebieha naša interakcia s bábätkom ho naučí, ako bude ono reagovať na nás a ďalších ľudí v jeho živote. Ak mu venujeme dostatočnú pozornosť a reagujeme na jeho potreby, dieťa vníma, že je milované také aké je, pomáha mu to vybudovať základy dôvery voči druhým, učí ako zvládnuť veľké emócie a výzvy a podporuje v tom, aby pristupovalo k iným s pochopením.
Samozrejme, spôsob rozhovoru s dieťaťom a témy, ktoré spolu riešite, sa vývojom dieťaťa mení, ale stále zostáva niekoľko základných princípov, potrebných na dodržanie, aby cítilo, že ho ľúbite.
Láska nekladie podmienky
Prvým je bezpodmienečná láska. Dieťa môže urobiť niečo, čo sa vám nepáči, s čím nesúhlasíte, ale stále musí vedieť, že aj napriek tomu nepríde o vašu náklonnosť. Napríklad môžete povedať: „Nepáči sa mi, že si udrel svojho brata, ale stále ťa ľúbim.“ Ak dokážeme odkomunikovať deťom, že ich milujeme práve také aké sú a aké budú, nie také, aké sme si ich voľakedy v predstavách vysnili, je kľúčovým momentom pre vytvorenie dôvery a bezpečia vo vzťahu. Snažte sa vybudovať vzťah tak, že si vyhradíte čas, ktorý strávite s dieťaťom tým, že budete robiť niečo, čo ono vyberie, pozorne budete sledovať, čo ho baví a zaujíma. Odložte bokom všetko, čo by vás mohlo rozptyľovať, vrátane povinností v domácnosti a mobilu. Dieťa by malo jasne vidieť, že sa sústreďujete v danej chvíli len na neho.
Deti, ktoré sa cítia dobre v bezpečnom a láskyplnom vzťahu, mávajú vyššie sebavedomie a sebakontrolu, rozvinuté kritické myslenie a lepšie akademické výsledky v porovnaní s tými, ktoré takýto vzťah s rodičom nemajú. Navyše, disponujú lepšími sociálnymi zručnosťami, väčšou empatiou a pochopením.
Druhý princíp je motivovať dieťa, aby sa podelilo o svoje pocity, pretože vďaka nim rodičia vedia určiť, čo potrebuje. „Počujem, že plačeš a uvažujem nad tým, čo potrebuješ. Skúsim ťa vziať na ruky, uvidíme, či ti to pomôže.“ „Keď som unavený/á, bývam mrzutý/á. Bude to aj u teba tak?“
Iste, každý rodič je rád, ak má dieťa dobrú náladu, lenže aj tí najmenší pociťujú negatívne emócie, podobne ako my. Môžu byť smutní, sklamaní, frustrovaní, nahnevaní, báť sa. Preto ich vidíme ako plačú, hádžu sa o zem, rozhadzujú veci okolo seba, robia dramatické scény. Ak dokážeme pri nich zostať, takpovediac ich neopustíme v najhorších chvíľach, ukazujeme im, že to, ako sa cítia je pre nás dôležité a že sa môžu spoľahnúť na nás, že spravíme čo sa dá, aby sme zareagovali na ich potreby.
Preto sa skúste vo vypätých momentoch spýtať sami seba: „Sú moje očakávania od dieťaťa realistické? Naučil/a som svoje dieťa čo robiť, nie iba to, čo nerobiť? Ako ho ovplyvňuje to, čo v tomto momente cíti? Je príliš unavené alebo rozcítené na to, aby dokázalo jasne myslieť? A aké sú vlastne moje pocity, na základe ktorých sa rozhodujem ako budem reagovať na dieťa?“
Buďte dieťaťu vzorom
Tretím dôležitým momentom je naučiť dieťa rôznym spôsobom, ako vyjadrovať svoje pocity. „Je v poriadku, ak si frustrovaný/á, ale nepáči sa mi, keď kričíš. Môžeš zhlboka dýchať alebo silno stlačiť plyšáka. Keď som smutný/á ja, pomôže mi, keď si sadnem a s niekým sa porozprávam, keď ma niekto objíme a pohladká. Inokedy ale chcem byť sám/sama. Ako to máš ty? Čo myslíš, čo by ti pomohlo?“
Ak sú deti maličké, je v poriadku, že kričia, keď ich niečo bolí alebo sa necítia dobre, no ako rastú, mali by sme ich naučiť iným spôsobom, vhodnejším na vyjadrenie svojich pocitov. Využime to, že sú už staršie, ich mozog je zrelší a slovná zásoba širšia. Porozprávajme sa s dieťaťom o pravidlách v domácnosti. Ako chcete, aby sa pod vašou strechou prejavovali rôzne emócie? Využite knihy a pomocou nich ukážte deťom, že každý má svoje pocity. Práve čítaním a následným rozprávaním sa o pocitoch hrdinov v knižkách môžete ukázať ako riešiť emocionálne vypäté okamihy. Nezabúdajte, že to, aby ste naučili dieťa vyjadrovať svoje emócie chce čas, prax, byť dobrým vzorom a veľa opakovania.
Buďte si vedomí toho, že robíte to, čo považujete za najlepšie a snažíte sa byť najlepším rodičom. „Plačeš, no ja nerozumiem presne, čo mi chceš práve teraz povedať, no pokúsim sa počúvať a možno sa mi to podarí zistiť.“ „Prepáč, že som na teba zvýšil/a hlas. Nemal/a som to urobiť. Mohli by sme sa porozprávať čo spraviť nabudúce inak, aby sme to spolu zajtra ráno lepšie zvládli?“
Každý z nás má chvíle, kedy sa cíti byť právom hrdým rodičom a momenty, kedy vidí, že to nejak nevychádza. Je však dôležité vedieť, že tak ako my bojujeme občas sami so sebou, podobne to majú aj naše deti. Ak dieťa uvidí, že robiť chyby je v poriadku, že aj vy sa stále učíte ako sa osobnostne posúvať ďalej, naučí sa to aj ono.
Ak sa so svojimi deťmi porozprávate o tom, čím sa momentálne zaoberáte, prečo je to pre vás ťažké a čo robíte, aby ste sa zlepšovali, môžete svojim deťom pomôcť vymyslieť stratégie, ktoré môžu sami používať. Bez ohľadu na to, ako sa cítite v úlohe vzoru, ste jedným z najdôležitejších vzorov vo detských očiach. A funguje to aj naopak. Rodičia majú jedinečnú príležitosť učiť sa od detí, tak ako sa od nás učia ony. Môžeme sa s nimi rozprávať, počúvať ich a vnímať, aby sme im ukázali, že ich chceme spoznávať a milujeme ich za to, kým sú. Navyše pri tom aj my sami spoznávame, kto sme ako rodičia.
