Klebety môžu mať na deti devastačný účinok. Ako sa im postaviť a ako môže rodič dieťaťu pomôcť?
Je to akási spoločensky akceptovateľná a vyhľadávaná zábavka. Tá chvíľa, keď sa stíši hlas, hlavy sa priblížia k sebe, aby neuniklo ani jedno slovko. Šťavnaté informácie sa šepkaním dostávajú z jedného zdroja k druhému, ktorý netrpezlivo čaká a hltá každé jedno slovo. Tajnosti. Slová, ktoré majú veľkú silu a ktoré sa okamžite zavŕtavajú do myslí a sŕdc. Ten, ktorý hovorí, už vie a teraz vyťahuje druhého k sebe, do skupinky vyvolených a budú vedieť spolu. Poznať niečo, o čom ostatní ešte v tejto chvíli netušia. Lenže tak intímne tajomstvo sa ťažko udrží u jedného človeka, bude ho tlačiť a omínať, nebude sa dať s ním vydržať. Navyše, ten naliehavý pocit posunúť informáciu ďalej, nájsť niekoho, komu ju povedať, pošepkať a potom spoločne rozvíjať ďalšie scenáre, ktoré sa môžu odohrať.
Klebety. Neškodná zábavka dospelých, tá z kategórie „ach, veď to nie je až také hrozné“. Lenže nejde len o svet dospelých, ani o neškodné reči. Šírenie klebiet sa stáva bežným javom aj v detských kolektívoch. Niektoré deti roznášajú klebety, aby na seba upútali pozornosť, alebo mali aspoň na chvíľu pocit moci.
To, nad čím dospelí dokážu mávnuť rukou, môže mať u detí devastačné účinky. Frank J. Sileo, psychológ a autor kníh pre deti, v rozhovore pre portál Psychology Today tvrdí, že aj tá najmenšia a najnevinnejšia klebeta môže zraniť, a preto je formou šikanovania.
Naučte deti zastaviť klebety
Klebeta sa však nemusí šíriť bez kontroly ďalej. Naučte deti, aby neboli poslucháčmi klebiet. Len tak totiž dajú najavo svojmu okoliu, že ich ohováranie nezaujíma. Môžu povedať, že sa im nepáči, keď sa o iných hovorí takýmto spôsobom, prípadne môžu úplne odísť od rovesníka, kamaráta, ktorý sa s nimi chce podeliť o klebety. Iste, bude to náročné, pretože je lákavé jednoducho zostať a počúvať, keďže ohovárať iného je zaujímavé, najmä v prípade, ak sa nudíme. Lenže ten, ktorý klebety roznáša, v tom môže pokračovať len ak sú ľudia ochotní ho počúvať.
Deti by tiež mali vedieť, že ak chcú, aby ich záležitosti zostali utajené, mali by rešpektovať súkromie druhých. Navyše, mali by poznať, že súkromné informácie sú súkromnými z istých dôvodov a ako ich v tajnosti udržať a to osobne, ale aj v online svete. Ak sa totiž niečo publikuje verejne, už sa to nedá vziať späť. Preto by deti mali vedieť, ako internet a sociálne siete fungujú, mali by sa vzdelávať aj v tejto oblasti a dobre si rozmyslieť, komu dôverovať.
Jediná výnimka, kedy je priam nevyhnutné podeliť sa o „tajnú informáciu“ je, ak ide o bezpečnosť, či už ich vlastnú alebo iného dieťaťa. Rodič by mal dieťa podporiť v tom, aby dokázalo nájsť dospelého, ktorému dôveruje a keď bude počuť o niečom nevhodnom alebo nebezpečnom, čo by sa mohlo ohroziť jeho priateľa a aby sa s tým dospelým dokázalo poradiť o ďalších možných krokoch k ochrane rovesníka.
Deťom najviac pomôže empatia. Keď budete s nimi hovoriť, môžete sa ich spýtať: „Chcel/a by si, aby ľudia v škole vedeli takéto súkromné veci o tebe?“ „Ako sa asi cíti ten človek, keď všetci o ňom vedia to, čo si chcel nechať pre seba?“ „Čo máš z toho, ako sa cítiš, keď rozširuješ súkromné informácie o iných?“ „Myslíš, že si priateľ, na ktorého sa môžu druhí spoľahnúť?“ Ak si toto prejdete s dieťaťom, pomôžete mu stavať sa k pocitom druhých citlivejšie, čo mu pomôže, ak sa bude rozhodovať o tom, čo je správne v danej chvíli a čo by malo spraviť.
Primárna rada pre deti teda znie: „Dobro začína u teba. Buď sám/sama sebou. A správaj sa k ostatným tak, ako by si chcel/a, aby sa ostatní správali k tebe.“ Je to základ civilizovaného prístupu a mali by sme sa k nemu vrátiť.
Dospelí sú vzorom správania
Pokiaľ ide o dospelých, mali by si uvedomiť, že sú najvplyvnejšími ľuďmi v živote svojich detí. A tak by mali k výchove aj pristupovať. Berte svoju rolu vážne. Deti nepotrebujú, aby ste boli ich priateľom, potrebujú, aby ste ich učili, ľúbili a chránili. Ak budete počuť, ako ohovárajú niekoho, zastavte to v tom okamihu. Ukážte im, aké je to byť príjemným, rešpektujúcim človekom, ktorý si váži dôveru druhých a vie, ako s ňou ďalej naložiť.
Uvedomte si, že sila zastaviť ohováranie, je vo vašich rukách. Lenže aj dospelí často cítia veľkú chuť „pokecať“ o niekom, či už so svojimi priateľmi, kolegami, partnermi, rodičmi. Žijeme akoby vo vlastnej reality show, kde nás priťahuje práve útok spoza chrbta a nekalé úmysly. Ak takéto správanie tolerujeme, vlastne podporujeme a prijímame všetko kruté, vrátane klebiet. Lenže deti by sa mali naučiť ako sa korektne správať k druhým, bez ohľadu na to, či ide o pohľad z očí do očí alebo na monitor obrazovky.
Dospelí by mali ísť preto príkladom. Mali by sme vedieť, čo hovoríme pred deťmi, čo uverejňujeme na sociálnych sieťach, najmä, ak máme deti vo veku, že si to dokážu samy skontrolovať. Podobne, ak počujeme, že sa deti nevhodne vyjadrujú voči druhým, mali by sme to ihneď riešiť.
Rozdiel medzi klebetami a úprimným záujmom
Klebety však nie sú vždy len škodlivé. Je to istým spôsobom zdieľanie informácií a zaručuje nám to prítomnosť v životoch druhých. Napríklad, ak sa spýtame, ako sa má Jozef po páde z bicykla, môže niekto vnímať, že hľadáme chuť pikantérie, ale je zrejmé, že nám nejde prioritne o to, aby sme hovorili o niekom inom v negatívnom svetle. Klebeta sa stane problémom vtedy, keď je jej cieľom ublížiť druhému, či už vedome alebo nevedomky. Keď hovoríme o niečom, čo nemusí byť úplne pravdou, keď sa podelíme o informáciu, ktorá mala zostať súkromná, alebo keď vykladáme nepekné a zraňujúce príhody o iných. Vždy totiž môže ísť na začiatku o nevinnú lož, ale časom môže nabrať na váhe, podobne ako snehová guľa, ktorá sa začne valiť z kopca. Keď dopadne, je tak veľká, že nikto už ani nevie, čo bolo na začiatku a jej výsledky sú tak devastačné, že to nikoho ani nezaujíma.
