Články: Pre študentov
O projekte


 
Reklama

Spoločné spanie s dieťaťom - áno či nie? A dokedy?

Martina Matejová
Autor článku
Foto: Bigstock
Spoločné spanie - niekto ho zatracuje, iní naň nedajú dopustiť. / Foto: Bigstock

Ak si kladiete túto otázku často aj vy, prečítajte si, ako to vidia odborníci.

 

Každá rodina má svoju vlastnú dynamiku. Niektorí rodičia bez problémov zaspávajú so svojimi deťmi v obrovských posteliach a iní držia dvere svojej spálne pevne uzamknuté. To, ako kto spí, sa stáva jednou z horúcich tém, v rámci ktorej si obe strany hája svoje pozície, podobne ako dojčenie. Aj jedna aj druhá strana opiera svoje presvedčenie o vedecké tvrdenia. Na jednej strane spoločné spanie neodškriepiteľne podporuje dojčenie a prehlbovanie intimity medzi matkou a dieťaťom, na strane druhej jeho odporcovia tvrdia, že prispieva k spánkovým problémom detí a spôsobuje problémy v rodičovskom vzťahu.

Dokonca aj tí rodičia, ktorí si povedali, že dieťa do svojej postele nikdy neuložia, zmenili svoj názor pod tlakom okolností, ako je napríklad choroba či strach dieťaťa alebo spomínané dojčenie, ktoré je pohodlnejšie vo vlastnej posteli ako v  druhej izbe. Navyše, pre vyčerpaného rodiča je určite jednoduchšie dovoliť dieťaťu ľahnúť vedľa seba, než hodiny bojovať s nervóznym batoľaťom v detskej izbe.

 

Vo všeobecnosti sa dá povedať, že psychológovia sa zhodnú v tom, že nie je nič zlé na tom, pomaznať sa so svojim osemročným dieťaťom v posteli, prípadne spať s ním, keď je v strese alebo choré. Spanie s dieťaťom nevnímajú ako zásadný problém, upozorňujú však, že je dôležité uvedomiť si, o koho potreby ide. Ak dieťa spí s matkou alebo otcom preto, lebo sa rodič cíti osamelo alebo mu je smutno, nie je to pre dieťa ani zdravé, ani to nemá žiadny pozitívny prínos.

 

Vedci nemajú jednoznačný názor

Sú štúdie, ktoré dokazujú, že aj deti staršie ako bábätká, ktoré spia so svojimi rodičmi netrpia žiadnymi vývojovými abnormalitami. Dokazuje to napríklad výskum na takmer tisícke nízko príjmových pároch, ktorý sa začal, keď dieťa malo 1 rok. Vedci sledovali deti a ich spánkové zvyklosti aj ďalej, vo veku 2 a 3 rokoch. Následné hodnotenie ich správania, sociálneho a kognitívneho rozvoja realizovali u nich ako u päťročných. Ukázalo sa, že niektoré negatívne výsledky spojené so spánkom v rodičovskej posteli, ako napríklad horšie sociálne a kognitívne výsledky, vymizli, keď vedci vzali do úvahy socioekonomický status, vzdelanie matky, rodičovský štýl a etnickú príslušnosť. Vedci uzavreli, že spoločné spanie nemá za následok žiadne vývinové problémy. Z antropologického pohľadu nezmyselne vyznieva, že by spanie v bezpečí rodičovskej prítomnosti, mohlo ublížiť batoľaťu alebo mať negatívny dopad na jeho správanie či sociálny vývoj. Spánkové problémy skôr vznikajú kvôli nepochopeniu inštinktívnych potrieb batoliat a rodičovskou snahou vtesnať sa do noriem a očakávaní spoločnosti 21. storočia.

 

Iný výskum zase poukázal na to, že je zaujímavé, i keď by to nemalo nikoho prekvapiť, že ak rodičia naplnia prirodzenú ľudskú potrebu kontaktu a blízkosti počas raného detstva, neurobí to z dieťaťa „závisláka“ na ich prítomnosti. Práve naopak, skorá závislosť vedie k skorej nezávislosti a vyššiemu sebavedomiu. Niektorí ľudia mylne spájajú ochotu batoľaťa samo sa uspať s jeho nezávislosťou. Životné sebavedomie a sebadôvera však nemá nič spoločné s vekom, v ktorom dieťa dokáže zaspať bez rodiča.

 

Odporcovia spoločného spania sa zase môžu oprieť o štúdiu 4000 detí vo veku od 3 mesiacov do 6 rokov. Jej výsledky preukázali, že zdieľanie spoločnej postele medzi rodičmi a deťmi je bežná prax a výsledkom je, že deťom to vo veku 6 rokov negatívne ovplyvňuje ich mentálne zdravie. Vedci rozdelili deti do štyroch kategórií, tých, ktorí nikdy s rodičmi nespali, tých, ktorí s nimi spali len v skorom detstve, tých, ktorí spali s rodičmi dlhšiu dobu a napokon tých, ktorí s nimi spali stále. Ukázalo sa, že deti posledných menovaných a tých, ktorí spali s rodičmi v ranom detstve, vo veku 6 rokov museli čeliť rôznym problémom. Sledovali najmä výskyt ADHD, problémov v správaní, úzkostí a depresií. Štúdia však nebrala do úvahy niekoľko faktorov, na základe ktorých došlo k jej úpravám, napríklad socioekonomický status, mentálne zdravie matky, nadmerný plač bábätiek. Vedci nevedeli, prečo matky spávali s deťmi a práve tieto dôvody mohli ovplyvniť interpretáciu matky, keď hovorila o správaní svojho dieťaťa.

 

Bude s nami do dospelosti?

Podľa najnovších štúdií je spoločné spanie v rodinách bežnou záležitosťou. Približne 45 % amerických matiek necháva z času na čas spať svoje deti vo veku 8 až 12 rokov u seba a 13 % im to dovolí každú noc. Kanadská pediatrická spoločnosť dokonca definovala tzv. behaviorálnu nespavosť, diagnózu, ktorá popisuje správanie približne 20 – 30 % detí, ktoré nemôžu zaspať alebo zostať spať a počas noci sa presúvajú do rodičovskej postele. Negatívny vplyv spoločného spania má vplyv na fungovanie mladších i starších, ide najmä o zvýšenú citovú závislosť a úzkostlivosť, cez stratu pamäti, únavu, málo energie, depresie až po obezitu.

 

Rodičia často predpokladajú, že zo strachu počas noci deti vyrastú, preto im dovolia spať vo vlastnej spálni, ale nie vždy je to tak. Výsledok spoločného spania do vyššieho veku je, že dieťa sa nedokáže spoľahnúť na seba. Nezažíva tiché chvíľky, kedy je len samé so sebou a môže sa sústrediť na svoje vnútorné pochody. Učí sa, že sú to vonkajšie mechanizmy, ktoré mu pomôžu zvládnuť úzkosť a stres. V dôsledku toho mu hrozí riziko nízkeho sebavedomia.

 

Spoločné spanie navyše neprináša len sekundárne negatívne dôsledky pre dieťa, ako napríklad neschopnosť prespať u kamarátov, v tábore či škole v prírode, ale je to problém aj pre rodičov. Okrem stresu v ich vzťahu ide aj o rodičovskú pohodu z fyziologického a psychologického hľadiska, pretože sa roky nedokážu poriadne vyspať.

 

V marci 2007 publikoval New York Times štúdiu, v ktorej autori tvrdili, že staršie dieťa spávajúce v rodičovskej spálni sa nedokáže od nich zdravo oddeliť a navyše prítomnosť 10-ročného syna či dcéry negatívne vplýva i na intimitu manželov.

 

Vo všeobecnosti sa dá povedať, že psychológovia sa zhodnú v tom, že nie je nič zlé na tom, pomaznať sa so svojim 8-ročným dieťaťom v posteli, prípadne spať s ním, keď je v strese alebo choré. Spanie s dieťaťom nevnímajú ako zásadný problém, upozorňujú však, že je dôležité uvedomiť si, o koho potreby ide. Ak dieťa spí s matkou alebo otcom preto, lebo sa rodič cíti osamelo alebo mu je smutno, nie je to pre dieťa ani zdravé, ani nemá žiadny pozitívny prínos.

 

Robte to tak, ako to cítite

Najlepšie je, riadiť sa potrebami vášho dieťaťa. Ak si myslíte, že dieťa už prekročilo pomyselnú hranicu spania vo vlastnej izbe, dovoľte mu napríklad spať na matraci u vás v spálni, nie vo vašej posteli. Deti potrebujú našu prítomnosť, uistenie, že tu niekto pre nich je. Prípadne môžete spať u nich v posteli a keď zaspia, vzdialiť sa do svojej spálne. Nevyháňajte deti z vašej postele, ani keď sú už staršie. Skôr ich požiadajte, aby samy navrhli plán, ako sa postupne presunúť k sebe.

Všetky deti raz vyrastú z potreby spať so svojimi rodičmi. Niektorým to trvá dlhšie, iným kratšie. Ako všetky obdobia v detstve, aj toto sa raz pominie.


Čítajte viac o téme: Spánok detí
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
 
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.