Články: Pre študentov
O projekte


 

Učte deti odvahe

Martina Matejová
Autor článku
Foto: Bigstock
Aby človek v živote uspel, jednou z najdôležitejších vecí, ktorá by mu nemala chýbať, je odvaha.  / Foto: Bigstock

Za výnimočným úspechom často nie je vidieť bývalé pády, odmietnutia, neočakávané prekážky. Jediné, čo sa občas prederie na povrch, je odvaha. More odvahy. Odvaha ísť ďalej, nájsť iný spôsob, cestu, ale najmä odvaha vôbec skúsiť. Nikto nemá úspech vopred zaručený. Na to, aby ho dosiahol, potrebuje veľa vecí, no jedna z najdôležitejších je práve odvaha.

 

Deti veria, že odvážni hrdinovia sa skrývajú v rozprávkových knižkách, kde vykonajú úžasný, obrovský a jedinečný čin, napríklad zabijú trojhlavého hrozného draka, na ktorého si doposiaľ nikto úspešne netrúfol. Lenže skutoční hrdinovia sú v každom jednom dieťati, hoci si to málokedy uvedomujú a my, dospelí, s nimi. Preto je pre nás dôležité, aby sme im pomohli rozpoznať ich vlastné odvážne činy a aby dokázali svoju guráž nájsť vo chvíľach, keď sa cítia malí, zmätení, bojazliví alebo úplne neviditeľní. Pretože jednou z najdôležitejších častí odvahy je, že keď ju budete potrebovať, niekde tam, vo vašom vnútri, určite bude.

 

Ak chcete naučiť deti niečo o odvahe, mali by ste im v prvom rade vysvetliť, že odvaha často odvážne vôbec nepôsobí. Z vonku sa síce môže zdať pôsobivá, plná sily, sebaistá, lenže z vnútra práve naopak. Môže vyzerať vystrašujúco, neisto a nepredvídateľne. Môže sa podobať na úzkosť, strach, pochybnosti o sebe. Je to taký Dr. Jekyll, Mr. Hide. Často je zvonka pravým opakom vnútorného prežívania. Dôvodom je, že odvahu vždy sprevádza strach. Je to ako jing a jang. Tam, kde neexistuje jedno, nie je ani dôvod na existenciu druhého.

 

Odvaha nie je zázračný nápoj, ktorý spôsobí, že sa akoby šibnutím čarovného prútika prestaneme báť. Je to však niečo magické, čo sa v nás odohrá a vďaka čomu sa dokážeme povzbudiť, aby sme zašli ešte ďalej, napriek strachu, obavám, neistote, úzkosti a pochybnostiam. Odvaha nám dovolí ísť do situácie, ktorá je desivá, odstrašujúca a riziková. Niekedy úplne stačí, ak sa odvaha vynorí na malú chvíľku, na pár dôležitých sekúnd. Na ten krátky čas, kedy najviac potrebujeme byť odvážni.

 

Druhým dôležitým momentom, o ktorom by deti mali vedieť je, že nie vždy vidíme dôsledok odvahy okamžite. Odvaha môže byť napríklad začatie rozhovoru s novým spolužiakom, skúsiť niečo po prvýkrát, ozvať sa v potrebný moment. Tieto veci totiž zriedkavo prichádzajú s fanfárami. Zmeny, ktoré spôsobia, sa môžu spočiatku dokonca zdať úplne neviditeľné, no z dlhodobého hľadiska majú predsa len zásadný dopad.

 

Ako pomôcť deťom nabrať odvahu

Pokúste sa tváriť, že vaše dieťa už odvážne je. Deti totiž intenzívne reagujú na očakávania rodičov. Prihovorte sa teda záblesku odvahy, akoby ho tam bolo požehnane. Napríklad: „Viem, že si odvážny...” „Chce to veľa odvahy, aby si urobila …” „Možno sa práve teraz necítiš veľmi odvážne, ale viem si predstaviť, čo to pre teba znamená. Myslím, že si jeden z najodvážnejších ľudí, ktorých poznám”.

 

To, že sa niečo nevydarí podľa našich predstáv, tiež môže byť znakom odvahy. Z každej novej skúsenosti sa môžeme poučiť a získať informácie, o ktorých by sme pred tým nevedeli. Preto sa len tí odvážni dostanú na vrchol, majú vedomosti, skúsenosti a múdrosť, ktoré nadobudli vďaka tomu, že spravili chybný krok. Niekedy dokonca možno viac zlých krokov. Doprajte deťom priestor na to, aby nemuseli byť v každej chvíli dokonalé, umožňujete im takto rásť.

 

Povzbudzujte deti, aby skúšali nové veci, zúčastňovali sa aktivít, ktoré ich posúvajú až k svojim fyzickým, či emocionálnym hraniciam, napríklad šport, hudbu alebo umenie. Čokoľvek, vďaka čomu pocítia, že nie sú až tak krehké, akoby sa im zdalo na prvý pohľad, čokoľvek, čo im dodá pocit sebavedomia, že zvládnu veci navôkol, že majú dosť sily a môžu si veriť.

 

Buďte pre ne vzorom. Povedzte im o tom, keď ste sa sami cítili nervózni, pretože všetci išli presne opačným smerom ako vy. Zdôverte sa s príbehmi, keď ste si zvolili vlastnú cestu, napriek strachu, vyčerpaniu, smútku či hnevu. Spomeňte svoje riskantné rozhodnutia, čas, kedy ste sa cítili iní ako ostatní, malí, ale napriek tomu ste spravili niečo veľké a závažné. Nech deti vedia, že odvaha, ktorú ste vtedy našli v sebe vy, majú v sebe aj ony.

 

Naučte deti veriť svojej intuícii

Intuícia nie je nič zázračné, je to obsah doterajších myšlienok, spomienok, zážitkov a naučených skúseností. Každý máme svoju intuíciu, no často si to neuvedomujeme. Je to akoby skryté jazero múdrosti, ktoré nám napovedá, čo je správne a čo nie. Intuíciou sa zaoberali aj švajčiarski vedci, ktorí zadefinovali tento „divný pocit“. Ovplyvňujú ho odkazy, ktoré nesie blúdivý nerv zo žalúdka do mozgu. Blúdivý nerv je najdlhší zo všetkých dvanástich párov nervov, ktoré idú z mozgu. Posiela odkazy medzi mozgom a bruchom a vedie okolo srdca. Keď tento nerv odstrihneme, strata signálu zmení tvorbu určitých neurotransmitterov v mozgu. Preto je tak náročné sledovať svoje vnútorné pochody a riadiť sa tým, čo vo vnútri považujeme za najlepšie, bez ohľadu na to, čo nám tvrdí okolie. Podporujte deti, aby načúvali svojmu vnútornému hlasu, aby dokázali rozpoznať dobré od zlého. „Keď budeš len ticho sedieť a počúvať, čo ti povie tvoje srdce? Máš nejaký pocit, ako by si sa mal rozhodnúť? Ak áno, niekedy takéto pocity prichádzajú z tvojho vnútra, ktoré vie, čo je najlepšie. Ak im budeš venovať pozornosť, môžeš tým veľa získať.“

 

S pozorovaním svojho vnútra súvisí aj vnútorný rozhovor. Je to jeden z najdôležitejších spôsobov, ako sa sami dokážeme zastaviť v rozlete. Často ho vôbec nespozorujeme, ale vie nás skutočne zásadne obmedziť. Sú to všetky výrazy spojené s „nemôžem“, „nedá sa“, „mal by som“, „nemal by som“, „čo ak“. Sú to síce malé myšlienky, ale bezpečne uzavrú odvahu na dlhú chvíľu. Povedzte preto deťom, že nech sa cítia akokoľvek vystrašene, nech si vravia, že niečo nedokážu či nemajú na to, vždy budú odvážnejšie, než si dokážu samy predstaviť. Byť odvážnym, na to niekedy stačí slovo, pocit, skutok. Môžu byť odvážne, hoci si to v prvom momente ani neuvedomia, alebo si myslia pravý opak. Ak sa tak však necítia, stačí, že budú konať, akoby odvážne boli. Tomu sa prispôsobí aj ich telo a myseľ. Odvaha je odvahou, bez ohľadu na to, koľko strachu a sebaspochybňovania je za ňou ukrytých.

Nikdy nie je neskoro. Zmeniť sa dá všetko, smer, priatelia i názor. Je ľahké podľahnúť pocitu, že veci sú jasne dané, hranice pevne určené, rozhodnutie prijaté a niet sa kam hýbať. Všetky skúsenosti však prinášajú novú múdrosť a pokiaľ je ňou zistenie, že už sa v danom momente necítime dobre, je potrebné konať. Vždy sa vynorí plán B, otvoria sa zadné vrátka, nájde sa cesta von. Lenže ako prvé musíme mať odvahu začať.

 

Naučte deti používať svoju hlavu

Jeden z dôvodov, prečo sa ako ľudstvo dokážeme stále hýbať dopredu je ten, že mladí ľudia majú energiu, chuť a odvahu ísť nevyšliapanými cestičkami, pátrať po tom, prečo sú veci tak ako sú, hľadať spôsoby, ako ich zlepšiť. Pýtajte sa detí na ich názor a dovoľte im s vami nesúhlasiť. Niektoré najvýznamnejšie myšlienky ľudstva sa zrodili ako drobnosti, ktoré vôbec nedávali zmysel.

 

Cesta je cieľom. Keď deti cítia, že by mali ísť vyšliapaným chodníkom, aby neurobili chybu, zameriavajú sa na cieľ. Ak môžete, pokúste sa sústrediť ich pozornosť na proces – rozhodnutia, kroky, ale najmä odvahu, ktorá ich motivuje. Veľa ľudí sa totiž bojí posunúť vpred, pretože sa obávajú zlyhania. Preto je potrebné mať aj odvážne rozhodnutia dobre premyslené. Odvaha a bláznovstvo môžu zvonka vyzerať veľmi podobne, ale ak deti premysleli celý postup, zvážili možné dopady, je na mieste nechať odvahu prevziať velenie. Sklamanie môže prísť kedykoľvek a dieťa sa cez neho dostane. Keď však má možnosť byť odvážne, posilňuje sa jeho vnútorná sila.

 

Odvaha nie je iba o tom, tlačiť svoje hranice ďalej. Niekedy to znamená ísť proti svojim priateľom, ktorí nás chcú ovplyvniť, proti obmedzujúcim očakávaniam zo strany väčšiny. Už sa toľko krát stalo v minulosti, že úžasné mozgy a inovatívne myšlienky boli prehlušené alebo utíšené v mene poslušnej prispôsobivosti. Nie je nič zlé, ak deti so všetkým slepo nesúhlasia, kladenie otázok otvára srdcia, mysle, ústa, dôležité je však zachovávať pri tom rešpekt. Naučte deti, že záleží aj na spôsobe, ako je myšlienka prezentovaná. Môžete napríklad povedať: „Páči sa mi, že sa ozveš, keď sa ti niečo nepáči. Iste to chce odvahu. No nič nevyriešime, keď budeš takto kričať. Odvaha a rešpekt sa nevylučujú.“

 

Byť odvážny znamená robiť to, čo je správne pre ne. Niekedy je odvaha o tom, spraviť niečo, čoho sa bojíme. Inokedy však o tom, urobiť správnu vec. Ak napríklad chcú ísť deti na tajnú výpravu do zrúcaného starého domu, môže sa zdať, že vyzývajú svoju odvahu. Ale ak sa pri tom necítia dobre, odvaha je povedať: „Nie, ja tam nejdem“. Odmietnuť podľahnúť tlaku skupiny, pretože nám to nesedí, je jeden z najodvážnejších činov, ktorých je človek schopný. Povedzte deťom, že môžu použiť tri pravidlá, ktoré im napovedia, čo je správne. Prvé – poruším týmto zásadný príkaz alebo prekročím zákon? Druhé – ublížim niekomu? Tretie – cítim, že je to správne? Rozhodnúť, či áno alebo nie, je prvá dôležitá vec. Druhá je, nájsť únikový východ. Nie je jednoduché byť tým, kto povie: „Nie“. Preto prichádza odvaha. Dajte deťom k dispozícii niekoľko únikových stratégií, napríklad možnosť odísť, navrhnúť, aby deti robili niečo iné, obvinili rodiča, že niečo nechcú urobiť kvôli nemu, otočiť situáciu na zábavnú: „Toto mi nestojí za zabavenie mobilu na dva týždne“.


Čítajte viac o téme: Úspech
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
 
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.