Ak sú aj vaše deti v zajatí negatívnych myšlienok, pravdepodobne vidíte, ako ich trápia a pohlcujú. Nepomôže, ak budete svojmu synovi či dcére neustále opakovať, aby na to nemysleli, prípadne, že sa nemusia ničoho obávať. Myšlienky sú niečo, čo sa nedá len tak chytiť a zahodiť, sú intenzívne prítomné a robia nás bezmocnými. Našťastie existuje spôsob, ako to zmeniť.
Deti majú úžasnú schopnosť premeniť negatívne myšlienky na niečo úplne iné. Dôležité však je, aby vedeli, ako to spraviť. Daniel Wegner, profesor na Harvardskej univerzite, preskúmal proces fungovania negatívnych myšlienok a zistil, že keď sa pokúšame nemyslieť na niečo, jedna časť mysle sa tým síce zaoberá, no druhá kontroluje, či sa k nám daná myšlienka predsa len nedostane. Je to istým spôsobom irónia, že ak nechceme na niečo myslieť, myslíme na to, že na to nechceme myslieť a v konečnom dôsledku teda na to myslíme.
Vymeňte zlé za dobré
Ako jedno z možných riešení je pokúsiť sa nahradiť negatívne myšlienky pozitívnymi. Nie je to pasívny proces, ale aktívna činnosť, navyše ju majú deti pod kontrolou. Môžete im vysvetliť, že ich hlava je ako domček, v ktorom je momentálne veľa nepríjemných ľudí. Čím je ich viac, tým je menej veselých obyvateľov. Keď tých prvých pošlú preč a pozvú pozitívnych a veselých obyvateľov, bude v domčeku lepšie. Keď deti pochopia silu pozitívnych myšlienok a ich prevahu nad negatívnymi, pomôžte im nájsť tie odvážne a silné.
Každá myšlienka, pocit a čin vytvára v mozgu stopu. Zo stôp sa stáva chodník. Chodníky sú dôležité, pretože práve po nich môžu v mozgu putovať naše myšlienky z jednej časti do druhej. Keď chodník často využívame, je výraznejší. Čím silnejší chodník vybudujeme, tým silnejšia bude táto časť mozgu a myšlienky, ktoré v nej prúdia. Preto je dôležité, aby boli naše myšlienky zdravé, silné a pozitívne. Ak budeme myslieť na to, že dosiahneme svoj cieľ, že sa nám splní to, po čom túžime, tým reálnejšie sa nám to bude zdať. Podobne to funguje so strachom a úzkosťou. Čím viac negatívnych myšlienok si pripúšťame, tým viac sa vynárajú. Odvážne myšlienky, napríklad: „Ja to dokážem“, vedú k odvážnym krokom. Upokojujúce myšlienky, ako: „Nádych ... a výdych...“, pomáhajú upokojiť sa.
Mozog ako spojenec
Napriek tomu, že deti si veria, že ich mozog je silný a odvážny, stane sa, že sa im v mysli vynoria obavy. Sú znakom zdravého mozgu, ktorý robí len to, čo má. Chrániť nás. Ľudia sú prirodzene prispôsobení tomu, že venujú väčšiu pozornosť hrozbám a negatívnym informáciám, v porovnaní s pozitívnymi. Je to základ nášho prežitia. Pre zachovanie života je totiž dôležitejšie to, že poznáme čo by nám mohlo ublížiť, než to, čo nás spraví šťastnými. Preto aj obavy prichádzaj častejšie ako šťastné myšlienky, ale každý z nás má silu priviesť mozog k tomu, aby produkoval pozitívne výstupy.
Najdôležitejšia časť mozgu, ktorá je zodpovedná za to, aby sme boli v bezpečí, sa nazýva amygdala. Funguje ako malý bojovník, ochranca, ktorý berie svoju prácu veľmi vážne. Niekedy až príliš, sleduje okolie a varuje nás, keď niečo nie je tak, ako má byť. Ako potenciálnu hrozbu vyhodnotí aj separáciu od najbližších, chyby či nesplnenie našich očakávaní. Vtedy rýchlo prevezme kontrolu a prinúti telo reagovať na krízu systémom – útoč alebo uteč. Hoci v skutočnosti vieme, že niet sa čoho obávať, naše telo a pocity sú úplne iné. Je to bežné a stáva sa to každému z nás. Dôležité je však vedieť, že sme to my, kto má nad amygdalou moc. Preto by sme sa podľa toho mali aj správať. Kľúč k tomu, ako byť odvážny a pokojný, je nájsť tie správne slová, ktoré amygdalu upokoja. Napríklad: „Viem, amygdala, že sa snažíš chrániť ma, ale je to v poriadku, mám to vo svojich rukách a pod kontrolou, už som to spravil/a niekoľko krát predtým“.
Deti takto nájdu slová, ktoré im pomôžu nájsť dostatok sily, aby boli odvážnejšie a sebavedomejšie. Nie je to však len o slovách. Ide aj o to, ako sa cítia, keď takto uvažujú. Podporte ich, aby sa rozprávali so svojimi obavami, svojou amygdalou, s takou intenzitou, s akou ich chce presvedčiť ona.
Zaujímavú rolu zohrávajú aj spomienky. Samozrejme, aj tu platí, že pozitívnu úlohu zohrávajú tie príjemné. Negatívne spomienky naopak, môžu vyvolávať úzkosť. Vedci tvrdia, že pritom vôbec nemusí ísť o naše osobné skúsenosti, ale aj o tie prenesené. Ak počúvame nejaký príbeh napríklad od priateľov alebo v správach, je to dosť na ovplyvnenie našej amygdaly. Pritom ani nemusí ísť o zásadnú informáciu. Stačí aj niečo čo bolo trápne, nemiestne, kontroverzné. Dokonca ani ich nemusíme vedome vnímať, môžu byť niekde v pozadí nášho vnímania, sedia tam učupené a riadia naše obavy, strach a nepríjemné pocity. Dobrou správou je, že môžeme reagovať vybudovaním si akejsi pomyselnej zásobárne pozitívnych spomienok. Podľa vedcov dôležitú úlohu zohráva aj faktor vďačnosti. Vďaka nej si dokážeme lepšie privodiť pozitívne spomienky, ktoré zase vedú k pozitívnym myšlienkam. Navyše, spomienky vďačných ľudí majú oveľa pozitívnejší dopad na nich, než spomienky menej vďačných. Preto je vhodné podporovať u detí vďačnosť. Funguje to v podstate ako uzavretý kruh. Tým, že vedieme deti k vďačnosti, posilňujeme ich schopnosť vyvolať si pozitívne spomienky, ktoré vedú k pozitívnemu mysleniu. Pritom vďačnosť vieme v deťoch podnietiť jednoduchým spôsobom, napríklad rozhovorom pred spaním, v aute alebo pri večeri, kedy sa ich môžeme spýtať na tri veci, za ktoré sú vďačné. Už len tým, že začnú nad nimi premýšľať, spôsobí, že sa im v pamäti vynoria príjemné spomienky, ktoré naštartujú pozitívne myslenie. Deti by mali chápať silu a dôležitosť svojich myšlienok. Odvážne myslenie stvorí odvážnych ľudí. Viera v to, že dokážu to, čo chcú, im pomôže, aby sa to aj vyplnilo. Myšlienky plné strachu povedú k úzkosti.
Vonkajší vplyv na vnútorné pochody
Ďalším dôležitým faktorom je naše telo, ktoré má zásadný dopad na to, ako sa cítime. Vedci už dávnejšie preukázali, že keď znížime našu fyzickú prítomnosť v priestore, napríklad sa zhrbíme, skloníme hlavu, prekrížime ruky alebo nohy, cítime sa menší, viac sa obávame a máme menej sily. Na druhej strane, všetci super hrdinovia stoja s rozkročenými nohami, vypnutou hruďou a zdvihnutou bradou. Sú sebavedomí, znižuje sa im hladina stresu a pociťujú menej úzkosti. To, čo robíme s telom navonok má významný dopad na to, ako sa cítime vo vnútri.
Podobne, podľa vedcov, funguje aj spísanie svojich negatívnych myšlienok, roztrhanie papiera a konečné vyhodenie do koša. Tým, že svoje myšlienky vyhodíme preč, už sa nimi nemusíme zaoberať, bez ohľadu na to, či sú negatívne alebo pozitívne. Naopak, ak spíšeme na papier pozitívne myšlienky a papier si odložíme do vrecka, majú na nás väčší vplyv. Tým, že ich máme stále pri sebe, dodáme im silu a dôležitosť. Navrhnite teda dieťaťu, aby spísalo svoje negatívne myšlienky na jeden papier a tie pozitívne na druhý. Prvý nech zahodí a ten druhý si nechá pri sebe alebo pod vankúšom.
Všetky deti majú vybavenie a schopnosti na to, aby boli odvážne, silné, šťastné. Dôležité je, aby o tom vedeli, aby im bolo jasné, že dokážu ovládať tú časť mozgu, ktoré riadi tok ich prichádzajúcich a odchádzajúcich myšlienok. Samozrejme, že prídu aj negatívne myšlienky a prinesú ťaživé pocity. Niektoré nás poznačia. Je to súčasť toho, byť človekom. Rovnako ako aj odvaha a sila postaviť sa nepríjemným myšlienkam a pocitom. Je to síce schopnosť, ktorá si vyžaduje čas a skúsenosti, ale deti by mali vedieť, že majú silu ovládnuť svoje myslenie. To, čo si myslia, ovplyvní ich pohľad na seba a vzápätí im potvrdí, kým sú. Rodičia, ako najdôležitejší dospelí v ich živote, máme možnosť dať im múdrosť a zručnosti, ktoré potrebujú, aby nakŕmili malého bojovníka ukrytého v nich, ktorý sa za ne pobije, ktorý im bude vždy veriť a bude im dodávať silu.
