Keď deti rozumejú tomu, čo sa deje v ich mozgu, je to prvý krok k tomu, aby získali nad ním kontrolu. Tým, že im vysvetlíme všetky procesy jednoducho, detskou rečou, dáme im do rúk účinnú zbraň ako pochopiť svoje emócie a rozhodnúť sa pre najlepšie riešenie. Zároveň tak pomáhame sebe, lebo vieme adekvátne zareagovať aj na, občas možno nie veľmi zrozumiteľnú, žiadosť o pomoc.
Niekedy je ťažké aj pre dospelých zorientovať sa v sebe, keď sme pod tlakom strachu, smútku, alebo hnevu, pre deti je to ešte náročnejšie. Ak ich však vybavíme potrebnou slovnou zásobou a vysvetlením toho, čo sa vlastne deje, ľahšie pochopia svoje emocionálne pochody a vyjadria sa pred ostatnými.
Mozog je ako dvojposchodový dom s rôznymi obyvateľmi
Jednu z metód, ako vysvetliť deťom hravou a pútavou formou fungovanie mozgu, popísali autori Daniel J. Siegel a Tina Payne Bryson v knihe Rozvíjajte naplno mozog svojho dieťaťa. Mozog prirovnávajú k domu s dvoma poschodiami. Ak tento námet adaptujete na potreby svojho dieťaťa, ľahko a zrozumiteľne mu dokážete vysvetliť, čo sa v jeho hlave deje. Môžete si vymyslieť aj mená drobných obyvateľov, ktorí v dome bývajú. Vrchné poschodie môže byť s funkciami neokortexu, teda uvažovanie a spodné poschodie zase predstavuje limbický systém, naše pocity.
Hore bývajú mysliteľ (Múdry Mirko), riešiteľ problémov (Bezproblémový Paľko), plánovač (Plánovačka Katka), regulátor emócií (Pokojný Peťko), kreatívec (Kreatívny Karol) a flexibilný typ (Flexibilná Filoména). Dolu bývajú takí, čo sa riadia najmä pocitmi. Napríklad Ostražitá Olinka, Bojazlivý Branko, či Nahnevaný Nikolas. Nezáleží na tom, aké im dáte spoločne s dieťaťom mená, dôležité je, aby ste vedeli, o kom hovoríte. Pokojne použite mená z detských kníh, či filmov, alebo si vymyslite svoje vlastné. Tí dolu sa snažia, aby sme sa cítili bezpečne a dostali sme to, po čom túžime. Sledujú, či nás niečo neohrozuje a keď spozorujú možné nebezpečenstvo, stlačia povestný červený gombík, spustia alarm a pripravia nás na útok alebo útek.
Mozog pracuje najlepšie, keď obe poschodia spolupracujú. Obyvatelia sa stretávajú na schodoch, usmievajú sa a zdravia, keď si nosia odkazy zhora dolu. Vďaka výbornej spolupráci drobcov v domčeku, sme aj my dobre naladení, vychádzame s ostatnými ľuďmi, máme skvelé nápady na hru, vieme sa upokojiť a nájsť riešenie problémov.
Ako prichádza kríza
Niekedy sa však stane, že tí maličkí ľudia dolu spanikária. Mysliac si, že im hrozí nejaké nebezpečenstvo, jeden vykríkne, iný sa rozbehne a bez rozmyslu, rýchlo stlačí gombík s alarmom. Celé poschodie splašene behá sem a tam a tí hore ich nedokážu v tejto chvíli kontrolovať. Nevedia sa ani dostať po schodoch dolu, nadviazať normálny, pokojný dialóg a prevziať kontrolu do svojich rúk. Hluk v domčeku znemožňuje komunikáciu, nikto nikoho nepočuje a nepočúva. Hore sa všetci stíšia a sledujú, čo sa dole deje. Kvôli prehnanej aktivite tých dolu, sa nám v tele zrýchľuje tep, srdce bije o sto šesť a telo sa pripravuje do stavu - útok alebo útek. Vďaka tomu sme rýchlejší alebo silnejší, prípadne dokážeme zostať ako zamrznutí úplne v tichosti, aby sme sa pred nebezpečenstvom skryli. Všetko, čo sa deje v našom tele, je výlučne z dôvodu, aby sme boli v bezpečí.
U detí môžete vyskúšať, nech si situáciu predstavia s nereálnymi detailmi, napríklad, že na dolnom poschodí sa zrazu objavil dinosaurus. Čo sa asi deje? Ako reagujú obyvatelia dolného a potom aj horného poschodia?
Deťom tiež môžete na tomto príklade vysvetliť rozdiel v správaní detí a dospelých. U detí sa horné poschodie stále buduje, preto tí dolu častejšie prevezmú kontrolu nad situáciou a vyvolajú často zbytočnú paniku aj nad vecami, ktoré dospelí nepovažujú za zásadné. Napríklad, ak dieťa chce kúpiť novú hračku, je schopné v obchode spraviť hysterickú scénu, v dôsledku toho, že jeho mozog je ovládaný ľuďmi z prvého poschodia a nevie si inak poradiť. Druhé poschodie sa zvyčajne skompletizuje, až keď máme vyše dvadsať rokov. U dospelých, ktorí majú druhé poschodie dobudované a dlho im vzťahy medzi oboma poschodiami fungujú, panika z prvého poschodia zriedkavo dosiahne takých rozmerov ako u detí. Preto nevidíme, že by sa mama či tato hádzali v obchode o zem len preto, lebo práve niečo chcú. Na druhej strane, aj u dospelých sa občas stane, že druhé poschodie je vyradené z hry, utíchne a počúva, čo sa deje dole. Napríklad ak mama stratila kľúče od bytu a hľadá ich v kabelke. Vtedy sa pod tlakom času pozrela do kabelky niekoľko krát po sebe, šmátrala v priehradkách rukou, časť vecí dokonca vysypala, ale kľúče nenašla. Niekto v domčeku na prvom poschodí stlačil gombík a spustil alarm. Až keď sa prvé poschodie upokojilo a situáciu dostali pod kontrolu tí na druhom poschodí, podarilo sa mame upokojiť, vyložiť všetky veci z kabelky a napokon kľúče našla.
Ako dostať svoj domček pod kontrolu?
Keď dieťa pochopí tento systém, môžete mu vysvetliť, ako naučiť drobné postavičky v jeho domčeku, aby spolupracovali a nespúšťali alarm príliš často. Keď vidíte, že váš syn, či dcéra začína prichádzať do stavu, z ktorého o pár minút vznikne hysterická scéna, môžete mu vysvetliť, čo sa deje v jeho domčeku. Napríklad: "Vidím, že niekto dolu sa chystá stlačiť gombík, ktorý spustí alarm. Čo povieš, vedeli by sme zavolať niekoho z vyššieho poschodia, aby sa prišiel pozrieť a pomohol nám? Možno nám poradí, aby sme sa sústredili na dýchanie.”
Takýto spôsob, kedy dieťa môže voľne rozprávať o tom, čo sa deje v jeho mozgu, resp. domčeku, je bez obviňovania, nálepkovania a negatívnych súvislostí. Je to hravá forma, ktorá umožní dieťaťu voľne rozprávať o svojich pocitoch, prípadne chybách. Skôr povie, že panikárka Patrícia jej povedala, aby sa bránila voči veľkým deťom tak, že po nich hádzala piesok, ako by mala priznať, že bola zlá na druhé deti. Deti sa takýmto spôsobom učia kontrolovať svoje pocity a následné správanie. Ak cítia, že sa môžu s vami porozprávať aj o negatívnych zážitkoch, môžete pozvať ľudkov z horných poschodí vo vašom aj ich domčeku, aby sa dohodli, čo bude ďalej, ako chcete situáciu riešiť. Neznamená to, že vinu za nevhodné správanie nesie imaginárna osôbka a dieťa sa vyhne následkom. Skôr ide o to, aby ste vďaka takémuto dialógu dokázali otvoriť spoločne otázku toho, aké riešenia by prichádzali do úvahy.
Vďaka popisu fungovania mozgu ako domčeka, môžu aj rodičia efektívnejšie reagovať, keď sa dieťa dostane do vývrtky a panickej reakcie. Preto nestačí jednoduchá rada typu: “Upokoj sa”. Ťažko sa môže upokojiť, keď je situácia v domčeku chaotická, velenie prevzalo prvé poschodie a druhé sa zatiaľ len nemo prizerá. Dieťa je už zrejme za hranicou toho, že si dokáže pomôcť samo. Potrebuje rodiča alebo iného dospelého, ktorý mu pomôže situáciu dostať späť pod kontrolu, s empatiou, trpezlivosťou a pokojom.
Neočakávajte, že aj po vašom vysvetlení sa, akoby šibnutím čarovného prútika, stane z vášho výbušného a tvrdohlavého drobca pokojný a tichý stoik, ktorý sa s rozvahou bude púšťať do nových dobrodružstiev a hysterické scény budú už minulosťou. Chce to svoj čas, občas sa pozrieť na to, čo sa vlastne v domčeku deje, počas hektických, i pokojných chvíľ. A nezabúdajte na to, že to druhé poschodie sa ešte stále stavia.
