„Je to smutné,“ povedal škôlkar Angelo. „Ľudia, ktorí sú sami, majú vodu v očkách“. Srdcervúci postreh od malého chlapčeka je jeho prirodzenou reakciou na svedectvo vyčlenenia z kolektívu, s ktorým sa stretávajú už deti v škôlkach. Jedna učiteľka sa pokúsila nájsť riešenie a vo svojej triede stanovila jednoduché pravidlo: Nemôžeš povedať: „Ty nehráš!”
Na jednej strane sú škôlky a školy plné informácií o tom, ako predchádzať šikanovaniu detí, nabádania, aby sa obeť nebála prísť za pedagógom alebo psychológom a požiadať o pomoc. Všade sú pevne stanovené pravidlá, ktorých cieľom je zabrániť bitiu, hryzeniu, škrabaniu. Máme takto pokrytú ochranu viditeľného ubližovania v rámci detského kolektívu. Lenže na druhej strane chýba niečo, čo by zabránilo deťom vytvárať si akési mocenské štruktúry, ktoré sa začínajú budovať už v škôlke, no prerastajú aj ďalej na základné školy a nezriedka ich nesieme až do dospelosti. Iste, každému sa stane, že ho odmietnu, prípadne on odmietne niekoho, ale zvyčajne je to stále to isté dieťa, ktoré sa stáva šéfom a to isté dieťa, ktoré je vyčleňované z kolektívu.
Malí šéfovia môžu povzniesť i nechať padnúť
Niektoré deti si užívajú vysoký status „šéfov“, ktorý im pridelia a rešpektujú rovesníci. Zároveň im ostatné deti dávajú do rúk moc, a tak tieto vyvolené deti môžu vytvárať pravidlá podľa svojich predstáv, určujú kto smie byť súčasťou skupiny a kto sa medzi nich nikdy nedostane. Opakuje sa to každý rok, tento systém sa medzi deťmi vždy vytvára nanovo, len mená sa menia.
Moc v rukách päťročných detí sa však môže nezriedka otočiť veľmi nepríjemným spôsobom. Malé deti ju dokážu poľahky zneužiť voči iným deťom z rôznych dôvodov. Niekedy je to zjavné, napríklad keď jedno dieťa udrie druhé, pretože mu vzalo hračku, za ktorou sa práve naťahovalo. Inokedy je prejav nenápadnejší. Napríklad, keď sa pri rozdeľovaní do skupín jedno dieťa akosi prehliada, neoslovuje alebo dokonca zosmiešňuje.
Na jednom brehu teda stoja vodcovia, ktorí vymýšľajú hry, rozdeľujú úlohy a rozhodujú o tom, kto sa k nim môže pridať. Na druhej strane sú, z rôznych dôvodov, odmietaní jedinci. Uprostred sa nachádzajú tie deti, ktoré chcú zapadnúť do kolektívu a chcú sa „šéfstvu“ zapáčiť. Boja sa zastať nešťastných vylúčených rovesníkov, pretože vedia, že raz sa sami môžu ocitnúť v ich pozícii.
Preto sa dlhoročná učiteľka v škôlke Vivian Gussin Paley začala zamýšľať nad tým, či je v našej prirodzenosti odmietať istých ľudí a naopak, iných bezprostredne prijímať. Alebo môžu tieto pohnútky spadať do rovnakej kategórie ako hryzenie a búchanie? Dá sa s nimi pracovať na podobnom princípe spočívajúcom v tom, že ak potlačíme prvotný impulz niekomu ublížiť a zareagujeme inak, cítime sa v konečnom dôsledku lepšie? Možno je potreba byť deštruktívny záťažou. Ak to tak je, že dobré časy niekoho sú závislé na zlých časoch iného, je toto pravidlo akási úľava pre obe strany. Nejde v ňom totiž o to, byť s každým kamarát a mať všetkých rád, ide o to, dovoliť niekomu zúčastniť sa na aktivite, ak o to on sám prejaví záujem. Dá sa takýto aspekt morálky naučiť, resp. ustanoviť do pravidiel?
Riešenie takejto bežnej situácie, ktorá sa až príliš často opakuje v našich životoch už od útleho veku, sa pokúsila načrtnúť vo svojej knihe You Can’t Say You Can’t Play. Názov knihy nesie aj pravidlo, ktoré začala uplatňovať vo svojich triedach – Nemôžeš povedať: „Ty nehráš”. Znamenalo to elimináciu akéhokoľvek odmietnutia a vyčleňovania. Inými slovami, ak sa dieťa chcelo zapojiť do hry iných detí, tie mu to museli umožniť.
Nemôžeš povedať: „Ty nehráš!”
Je to jednoduchý a priamy rozkaz, ktorým autorka ukazuje, že naše rokmi budované predpoklady o ľudskej prirodzenosti a spoločenskom poriadku pre deti i dospelých, nemusia byť všeobecne platné a môžu byť podrobené kritike. Kniha, ktorá bola prvýkrát vydaná pred štvrťstoročím, je aktuálna aj dnes. Je stále vhodným doplnkom k vzdelávaniu dnešných učiteľov, ale aj pre každého, kto sa zamýšľa nad fungovaním a aplikáciou spravodlivosti, férovosti a použitia sily v našej spoločnosti.
Koncept nového pravidla nezaviedla V. Paley okamžite, namiesto toho sa začala s deťmi rozprávať o základoch morálky a potenciálnom dopade takéhoto ustanovenia. Od starších detí zisťovala názory, plusy a mínusy takéhoto prístupu. Zaujímavé bolo, keď jedno dievčatko reagovalo proti otázkou: „A aký význam potom bude mať naša hra?“ Je šokujúce pomyslieť, že niektoré deti sa chcú hrať len preto, aby mohli z hry vylúčiť iné deti. Keď sa dieťa rozhoduje, s kým sa bude a nebude hrať, samotný výber je vlastne akýmsi precvičovaním svojej moci nad rovesníkmi. Okrem toho dáva moc aj samotnému dieťaťu. Deti totiž majú kontrolu nad príliš málo vecami vo svojom živote. Hra je však ich doménou. Je to akýsi súkromný svet, kde si samy vytvárajú pravidlá, vyberajú hráčov, vytvárajú a upevňujú vzťahy s tými ľuďmi, ktorých majú najradšej. Teraz však prišiel niekto, kto im to chce celé vziať. Ešte vyššia autorita.
Deti však na druhej strane chápali dôvody učiteľkinho uvažovania. Väčšina z nich na vlastnej koži pocítila, ako veľmi odmietnutie bolí. Mnohým sa nápad inklúzie všetkých detí páčil, ale boli skeptickí ohľadne jeho realizácie. Jeden chlapec tvrdil, že niektoré deti si s inými nesadnú, pretože budú vždy preferovať svojich najbližších kamarátov. Iný bol zase presvedčený o tom, že každému sa v živote stane, že ho z nejakej aktivity vylúčia, preto je dobré si na to zvyknúť a naučiť sa s tým žiť už v detskom veku. Zdalo sa, že malé deti mali jasno v sociálnej hierarchii a ich mieste v rámci nej. Ak chceli prijať nové pravidlo, znamenalo to „odučiť sa“ zvykom a sociálnym zákonitostiam, ktoré už stihli prijať za svoje.
Dlhodobý pozitívny dopad
Po týchto rozhovoroch sa V. Paley rozhodla pravidlo uviesť do praxe jednoducho a priamo. Po týždni sa „Nemôžeš povedať - Ty sa s nami nehráš“, stalo súčasťou triednej etiky, len s drobnými občasnými pripomenutiami. Stačilo deťom zopakovať pravidlo a hneď sa podľa neho riadili. V. Paley dokonca pozorovala, akoby sa deťom uľavilo, akoby im bolo príjemnejšie, že nemusia samy uvažovať a rozhodovať o tom, kto áno a kto nie. Podobne to bolo u učiteľov, ktorým stačilo odvolať sa na pravidlo pri korekcii neférového detského správania.
Učiteľka pokračovala v uvádzaní tohto pravidla so všetkými triedami, ktoré mala na starosti, až do svojho odchodu do dôchodku. Keď tieto deti skončili škôlky, automaticky ho brali so sebou a aplikovali v nových triedach. Nechceli sa ho vzdať a považovali ho za jedno z najdôležitejších vo svojom ďalšom živote.
Rodičia tvrdili, že deti, ktoré toto pravidlo poznali, boli prekvapené a zaskočené, keď videli v školách šikanovanie alebo sociálne vylúčenie iných detí. Na ihrisku sa stali ambasádormi, ktorí vysvetľovali svoj prístup rovesníkom a zastávali sa tých, ktorí boli obeťami šikanovania. Možno dokonca naučili niektorých zo svojho okolia, aké to je, keď „Nemôžeš povedať ty sa s nami nehráš“. Keď z týchto detí vyrástli dospelí, vstúpili do sveta odmietania a vylučovania. Za úvahu však v tomto kontexte stojí, či je ten svet takto daný alebo ho vytvárame my sami a sme to my, kto umožňuje, aby takto fungoval. Možno ak budeme viesť deti k pravidlu „Nemôžeš povedať ty sa s nami nehráš“, môžeme zmeniť aj veľký svet dospelých.
