Pamätáte sa na detské ihrisko, kde ste vyrastali? Na tom našom boli v zemi jamy po hojdačkách, ktoré kamsi zmizli a obrovský železný kolotoč. Decká z neho viseli držiac sa za ruky a niekedy nabral takú rýchlosť, že tí slabší sa už nevládali držať, pustili sa a spadli. Okrem vzrušenia z rýchlosti, odvahy a prekonávania vlastných hraníc, si deti z ihriska bežne odniesli aj modriny, rozbité kolená či vytknuté členky. Dnes čosi nepredstaviteľné. Ihriská našich detí sú už úplne iné. Postavené podľa najnovších bezpečnostných noriem, spĺňajú prísne hygienické kritériá a pre deti sú bezpečným rajom na zemi. Je však táto bezpečnosť pre naše deti len prínosom?
Ellen Barry vo svojom článku pre New York Times píše o skúsenostiach z Veľkej Británie, kde silnejú hlasy volajúce po zabudovaní istej formy rizika do detských ihrísk. Zdá sa totiž, že všetka tá bezpečnosť, na ktorú sme vynaložili roky úsilia, v konečnom dôsledku ovplyvňuje vývin detí a nie len pozitívnym spôsobom. Iste, žiadneho rodiča nepoteší, keď príde jeho dieťa domov s vybitým zubom alebo zlomenou rukou, ale na druhej strane vysoké preliezky učia deti veľmi veľa.
Sú nové ihriská lepšie ihriská?
Faktom je, že dnešné ihriská vyzerajú úplne inak ako ihriská z čias, keď sme my boli deťmi. Neponúkajú takú širokú škálu motorických a senzorických stimulov, železné vysoké konštrukcie či „zemegule“ vymizli úplne a nahradili ich krásne farebné plastové a drevené bezpečné alternatívy. Kolotoče máme len malé, hojdačky pre dvoch oproti sebe uvidíme len zriedka, šmykľavky a preliezky sú veľmi nízko nad zemou. Deti si s nimi ľahko poradia už ako batoľatá. Potom ich prestanú tieto zábavky zaujímať, alebo, čo je horší prípad, hľadajú vhodný stimul a začnú na nich vymýšľať aktivity, na ktoré neboli postavené, čo môže viesť v konečnom dôsledku k ešte nebezpečnejšej situácii.
Gary Smith, riaditeľ centra pre výskum zranení v Národnej detskej nemocnici, pripisuje pomalé miznutie tradičných rizikových prvkov na detských ihriskách skôr právnikom než strachujúcim sa rodičom. Priznáva, že toto je síce tvrdá realita dneška, ale nemalo by nás to zastaviť v trende hľadania prieniku medzi rizikom a bezpečnosťou pri detskej hre. „Chceme, aby deti skúšali svoje hranice, pretože takto sa učia. Iste, v konečnom dôsledku môžu prísť na pokraj svojich síl, možností, odvahy, vylezú príliš vysoko a spadnú. Preto by sme im mali poskytnúť také prostredie, aby si nezlomili nohy alebo neutrpeli vážny úraz hlavy.“ Nemali by sme im však úplne zobrať možnosť niekam vôbec liezť.
Priveľkou bezpečnosťou negatívne ovplyvňujeme vývin detí
Zmena náradia na ihriskách má dopad na senzorické vnemy detí. Napríklad, ak skrátime dĺžku hojdačky alebo šmykľavky, deti nedostanú také množstvo stimulov, ako by mali. Lenže to je práve to, čo potrebujú. Hry s istou mierou rizika majú svoj význam. Deti potrebujú rýchly, meniaci sa, prudký pohyb každý deň. Mali by sa hojdať vysoko, až k oblakom, šmýkať sa dolu z veľkého kopca, točiť sa dookola, visieť dolu hlavou. Takéto pohyby, nech sa zdajú akokoľvek divoké a šialené, pomáhajú deťom sústrediť sa, zlepšujú ich pripravenosť na školu a pôsobia na deti terapeuticky. Ak však deťom neustále obmedzujeme prípadne zakazujeme voľný pohyb, pretože sa bojíme, že sa im vonku niečo stane, alebo im k dispozícii dáme len ihrisko, ktoré pre ne nie je už žiadnou výzvou, nechávame ich sedieť doma za počítačom alebo s mobilom v ruke, prejaví sa to na ich fyzickom i duševnom zaostávaní. Majú problém s motorikou, vedomím svojho tela a pohybov, sebaovládaním a udržaním pozornosti.
Ellen Sandseter, profesorka psychológie na Queen Maud Univerzite v Nórsku, povedala pre New York Times, že deti potrebujú riziko, aby dokázali zvládnuť svoj strach. A práve na to je ideálne ihrisko. Je logické, že je lepšie naučiť sa čeliť obavám v prostredí detského ihriska než vo veľkom svete. Vo svojom prieskume E. Sandseter identifikovala šesť typov rizika, s ktorými by sa dieťa mali stretnúť. Je to výška, rýchlosť, nebezpečné nástroje, nebezpečné elementy (voda, oheň), tvrdá hra (wrestling) a odchod z rodičovského dohľadu.
Pokiaľ ide o ihriská, ich sa najčastejšie týka výška. Práve tu E. Sandseter odporúča, aby rodičia dovolili vyliezť deťom potiaľ, pokiaľ sa na to cítia. Je skutočne len veľmi málo detí, ktoré by si na prvýkrát trúfli vyliezť až úplne hore. Časom však naberú dostatok odvahy, prekonajú svoj strach a určite sa im podarí dosiahnuť vrchol. Mnohí odborníci i rodičia sa obávajú, že ak sa stane nehoda a dieťa z vysokej preliezky spadne, môže mať neskôr strach z výšok, no opak je pravdou. Dieťa, ktoré sa zraní pádom z výšky pred deviatym rokom života, má nižšie riziko, že by sa v tínedžerskom veku bálo výšok. Je to práve rodičovský strach zo zranenia, ktorý dospelí prenášajú na svoje deti, ktorý spôsobuje nárast úzkostlivých detí a nárast výskytu psychopatologických ochorení. Preto sa odborníci zhodujú v tom, že by sme mali radšej poskytnúť deťom stimulujúce prostredie ako obmedzovať ich vývoj.
E. Sandseter dokonca spája neskoršie mentálne problémy detí s nedostatkom vhodných rizikových stimulov počas detstva: „Pozorujeme zvýšený počet neurotického a psychopatologického správania v spoločnosti, v dôsledku toho, že deťom nie je umožnený prístup k aktívnej účasti na riskantných hrách.“
Nový trend na ihriskách v Británii
Na ihrisku základnej školy a materskej škôlky Richmond Avenue dnes nájdete zaujímavé rizikové prvky, napríklad tehly, hojdačky z pneumatík, jazierko z bahna. Zároveň sú tam drobnosti ako pílky či kladivá. Podobne to vyzerá i na ďalších ihriskách v krajine. Na jednom londýnskom ihrisku si rodičia môžu prečítať, že: „Riziko je na ihrisku zámerne, aby sa s ním dieťa zoznámilo v kontrolovanom prostredí ihriska, než aby ho podstupovalo v nekontrolovanom a neregulovanom vonkajšom svete.“
S týmto trendom sa stotožňuje množstvo odborníkov, medzi nimi napríklad aj Amanda Spielman, hlavná inšpektorka agentúry Ofsted, ktorá kontroluje školy. Povedala, že vyškolia svojich zamestnancov, aby dokázali vyhodnotiť mieru rizika a dokázali ho pripustiť, aj keď deťom sa môže stať, že spadnú alebo do niečoho narazia. Podľa nej to nie je to isté, ako poslať dvojročné dieťa samo na okraj vysokého útesu.
Podobné zmýšľanie sa stáva čoraz populárnejším aj v iných častiach sveta, napríklad v Austrálii, Kanade alebo vo Švédsku.
Počas riskantných hier sa deti učia, že strach sa dá ovládať, premôcť a keď sa to podarí po niekoľký raz, vyjdú z týchto situácií odvážnejšie. Rovnako tak pri tvrdých hrách, ktoré môžu skončiť s modrinami, sa deti učia podobne narábať s hnevom. Ak by neprekonali svoj hnev, hra a celá zábava by skončila.
Učitelia na spomínanej základnej škole sa tiež zhodujú v tom, že keď malé deti vystavia obmedzenému riziku, pomôžu im v neskoršom živote. Kreativitu a schopnosť riskovať totiž budú neskôr veľmi potrebovať a pokiaľ sa to nenaučia ešte ako deti, v dospelosti to už nedobehnú.
