Ako technológie ovplyvňujú rozvoj jazykových schopnosti u najmenších detí? Odpoveď na túto otázku zhrnula profesorka vývinovej psychológie na New York University Catherine S. Tamis-LeMonda.
Vo svojom článku priniesla prehľad niekoľkých výskumov, ktorými podkladá vlastné tvrdenie, že počítače nedokážu nahradiť sociálnu interakciu a jazykový prínos, ktorý deti dostávajú len prostredníctvom rodičov, prípadne opatrovateľov. Zároveň vyvrátila tvrdenie, že náučné videá majú zmysel a skutočne môžu deťom pomôcť v rozvoji reči.
Patricia Kuhl, riaditeľka Inštitútu pre výskum mozgu a učenie na Washingtonskej Univerzite napríklad spravila zaujímavý pokus s bábätkami a mandarínskou čínštinou. V jej pokuse sa v prvej skupine s bábätkami anglicky hovoriacich rodičov rozprával vedec mandarínčinou. Druhá skupina zatiaľ sledovala video, kde sa deťom prihováral niekto iný úplne rovnakým spôsobom. Výsledky ukázali, že prvá skupina sa naučila rozlišovať medzi výrazmi v manadrínčine. Druhá sa nenaučila vôbec nič.
Aj ďalšia štúdia priniesla obdobný výsledok. Vedci požiadali matky, aby pri každej možnej príležitosti popísali bábätkám niekoľko predmetov navôkol, napríklad – kvet, tráva, voda. Druhá skupina mám dostala DVD, kde boli rovnaké slová a obrázky, ktoré ich ilustrovali. Opakovane to DVD bábätkám púšťali. Následne výskumníci požiadali deti, aby im ukázali, aké slovíčka sa naučili. Tie bábätká, ktoré sa učili s mamami, sa slová aj naučili. Tie, ktoré sa dívali iba na DVD, nie.
Základ učenia reči je v sociálnej interakcii
Catherine S. Tamis-LeMonda uvádza štyri základné faktory vyplývajúce zo sociálnej interakcie, vďaka ktorým sa tie najmenšie bábätká dokážu rýchlo a efektívne učiť hovoriť. Je to aktuálna a okamžitá spätná väzba z oboch strán, vďaka čomu bábätká dokážu pochopiť motívy druhých, rodičia im vedia pomôcť a vývoj reči ovplyvniť aj podľa narastajúcich jazykových schopností detí.
Prvý dôvod je synchronizácia medzi tým, čo deti robia a ako na to rodičia reagujú. Keď deti napríklad vezmú do rúk bábiku, navzájom spolupracuje ich zrak a hmat. Podobne to funguje aj pri reči. Keď sa dotknú bábiky, počujú, ako im mama alebo otec povie: „bába“. Takto sa postupne toto slovo naučia. Významnú úlohu tu zohráva aktuálny moment. Hneď, ako rodič zachytí záujem dieťaťa o bábiku či autíčko, reaguje naň a povie: „bába/auto“. Lenže DVD, nech je akokoľvek náučné, nedokáže nahradiť prítomnosť dospelého a daný okamih. Interakcia medzi bábätkom a rodičom je kľúčová aj pre rozvoj na emocionálnej úrovni. Bábätká sa zbožňujú dívať na mamu a otca, ako sa usmievajú, hovoria, gestikulujú. Keď o túto možnosť prídu, sú veľmi nešťastné a plačú. Ukázalo sa to aj v istom pokuse, kde vedci požiadali mamu, aby sa snažila zachovať si kamennú tvár, bez ohľadu na to, ako veľmi bude bábätko túžiť po interakcii. Drobec skúšal vydávať rôzne zvuky, bľabotať, smiať sa. Keď zistil, že jeho snaha sa míňa účinkom a mama nijako nereaguje, rozplakal sa a vyvinul maximálnu energiu, aby zareagovala.
Druhý faktor, ktorý pomáha v rozvoji reči, je, že bábätká dokážu pochopiť motívy iných ľudí. Toto rovnako pri tabletoch nefunguje. V štúdii, ktorá podporuje toto tvrdenie, použila vedkyňa dve ruky – ľudskú a mechanickú. Počas prvej časti pokusu si ľudská ruka mohla vybrať medzi dvoma hračkami a vždy siahla po rovnakej. Pre bábätká sa táto situácia stala po chvíľke bežnou. Lenže keď ruka siahla zrazu po druhej hračke, výjav upútal ich pozornosť a prekvapil ich. V druhej časti rovnakú činnosť robila mechanická ruka. Bábätká však vôbec nezaujala, bolo im jedno, ktorú hračku vzala. Oslovil ich motív človeka, nie prístroja. Zdá sa, že sociálna interakcia s ľuďmi v porovnaní s obyčajnou aktivitou má pre deti väčší význam.
Rodičia používajú pri podpore rozvoja reči u detí množstvo zručností, aby im uľahčili pochopenie kontextu. Napríklad melódiu reči, dôraz, tón, gestá, zmeny v hlase sprevádzané jednoznačným správaním či ukazovaním na rôzne predmety. Melódia reči upozorní na to, čo je dôležité, tón súvisí so slovom, ktoré sa drobec naučil. Fyzická ilustrácia tiež pomáha pri učení. Napríklad, keď rodič vezme do ruky pohárik, povie: „Aha, tu je tvoj POHÁRIK“. Zatrasie ním alebo naň ukáže. Bábätko takto vie, kam sa má pozrieť a o čom mama alebo tato hovorí. Počítač síce môže ukázať obrázok pohárika, ale chýba mu živá, trojdimenzionálna osoba na interakciu v reálnom čase.
Štvrtý faktor je využívanie doterajších znalostí v procese získavania nových informácií. Keď bábätko vie, že niečo je „šálka“, „koník“, „lopta“, rodič mu to už neopakuje. Namiesto toho reaguje novými slovami, ktoré si dieťa ešte neosvojilo. Výsledkom je predlžovanie viet, zlepšovanie gramatiky a rozširovanie vedomostí dieťaťa.
Nijaká technológia nenahradí rodiča
Problémom pri učení sa reči však nie je technológia ako taká, ale chýbajúca vzájomná výmena medzi dieťaťom a médiom. Jediná možnosť, ktorá na toto reflektuje, je Skype. Ak bábätká vidia cez obrazovku niekoho, ako im ukazuje napríklad hračku a zároveň ju popisuje, podporuje to rozvoj ich reči.
Žiaden počítač ani edukačné video nepozná dieťa lepšie ako rodič. Mama a otec sú jednoducho vždy lepší ako hocijaký algoritmus. Ak sa rodičia dieťaťu venujú, rozvoj jeho reči postupuje rýchlo. Niekedy sa otcovia, ktorí netrávia veľa času s bábätkom, obávajú, že dieťaťu nerozumejú a mama je v tom lepšia. Môže ich to brzdiť v interakcii s dieťaťom. Vedci však dokázali, že práve otcova úloha je nesmierne dôležitá, pretože funguje ako taký most k vonkajšiemu svetu. Keď napríklad bábätko povie: „Haa“, mama vie, že myslí vodu. Tato to však netuší, preto sa syna či dcéry pýta ďalej. Dieťa je nútené zmeniť svoj výraz a nájsť taký, aby mu otec porozumel. Môže povedať: „oda“. Vďaka tomu, že otcovia nerozumejú deťom v okamihu ako mamy, sú pre deti výzvou, aby našli alternatívu k tomu, na čo sú zvyknuté a v konečnom dôsledku boli zrozumiteľnejšie nielen pre otca, ale aj pre vonkajší svet.
