Čas po škole je v mnohých rodináchpribližne rovnaký. Vyzdvihnete dieťa zo školy, po ceste sa spýtate, čo bolo nové, počujete, že nič, prídete domov, dáte vrieť vodu na cestoviny, pomôžete s úlohami, sadnete za stôl. Večera je rýchlo za vami, idete upratovať, dieťa uteká do izby, kde si pustí počítač, telku alebo vezme do ruky telefón, tablet. Potom umyť a spať. Možno ešte raz zopakujete otázku, čo bolo v škole. Chcete to naozaj počuť? Máte skutočne čas venovať sa dieťaťu dlhšie ako pár minút a úprimný záujem o jeho zážitky? Ak áno a mrzí vás jeho odmietnutie chladným: „Nič“, pomôže vám najmä zmena vášho prístupu.
Žiadne dieťa neutečie od stola, ak sa pri jedle bude odohrávať zaujímavá konverzácia. A vy ju môžete mať pod taktovkou. Ak sa dívate na svoj deň, týždeň, život, ako na nudný sled udalostí, podobne to uvidia i deti. Ale ak ho vnímate ako nekonečný príbeh plný zázračných a fascinujúcich udalostí, zmení to i drobcov. Začnite tým, že porozprávate svojmu synovi či dcére o vlastných zážitkoch. Napríklad: „Dnes bol pre mňa úžasný deň. Hovoril som s babkou a dedkom a oni ...“, prípadne: „Cez obed som sa stretla s kamarátkou a dohodli sme sa...“ Hovorte o svojich záujmoch, záľubách, priateľoch, rodine, výzvach a radostiach. Možno sa onedlho karta obráti a vy uvidíte svojho drobca ako sa díva dohora na vás a pýta sa: „ A aký si mal/a dnes deň ty, tato/mami?“
Prečo to nefunguje
Na to, aby ste efektívne komunikovali so svojim dieťaťom, mali by ste poznať niekoľko techník podpory rozvoja konverzácie a zároveň to, čo môže dieťaťu brániť v otvorenom rozhovore.
Hneď na začiatku môže byť bariérou v konverzácii nálada dieťaťa. Možno toho bolo na neho v škole príliš veľa, vysmial sa mu spolužiak, zabudlo si veci na telesnú. Po ceste domov si urovnáva myšlienky v hlave a nechce sa o ničom baviť. Nálada klesá až na bod mrazu. Ak budete v tejto chvíli tlačiť, aby sa vám zdôverilo, pravdepodobne sa dočkáte len nevrlej odpovede. Doprajte mu preto čas. Nech si usporiada pocity, zvládne emócie a poskladá prežité chvíle. Keď ho veziete, pustite tichú hudbu a nechajte ho unášať sa jej tónmi. Po príchode domov mu pripravte nejakú obľúbenú dobrotu, nech si vydýchne. Dawn Huebner, psychologička a autorka mnohých detských kníh odporúča nechať sa viesť pocitmi dieťaťa. Ono dá najavo, či je pripravené na rozhovor alebo ešte nie. „Ak dostávate na otázky jednoslabičné odpovede, zatiaľ neprišiel ten správny čas.“ Vtedy môžete začať rozprávať vy a inšpirovať dieťa. Keď sa začne zapájať a odpovede sa rinú, neprestávajte sa pýtať, udržujte konverzáciu živú. Záujem nepredstierajte, musí byť úprimný, dieťa vás rýchlo prekukne.
Bariérou k rozhovoru môže byť napríklad aj to, že sa stalo príliš veľa vecí a dieťa nevie presne, čo vám povedať. O tom, akí boli spolužiaci, ako chutil obed, že odpadla hodina telesnej? D. Huebner radí, aby ste sa pýtali konkrétne, napríklad: „S kým si sa hral/a cez prestávku? Kto sedel vedľa teba na obede?“. Takto sa dieťa dokáže vrátiť v čase a so svojich prežitkov vytvoriť zážitky. Tiež mu dáte najavo, čo vás vlastne zaujíma. Ak chcete počuť živé a pútavé veci, pýtajte sa napríklad, čo najlepšie, resp. najhoršie sa dnes stalo. Rozviniete konverzáciu a pomôžete dieťaťu začať rozprávať.
Iným dôvodom, prečo je vaše dieťa mĺkve, môže byť strach z vášho hodnotenia. Gene Beresin, profesorka psychiatrie na Lekárskej fakulte Harvardskej Univerzity vysvetľuje, že už od nástupu do škôlky a školy dieťa veľmi silno vníma, že sledujete, ako sa učí a vychádza s ostatnými. To, že sa na neho dívate, pociťuje ako tlak, aby dosahovalo určitý výkon. A práve takýto pocit spôsobuje, že sa nechce podeliť o zážitky zo svojho dňa. Skúste sa preto radšej zahrať nejakú hru, alebo sa venovať niečomu zábavnému, prípadne si spolu čítať a uvidíte, aké témy prirodzene vyplávajú na povrch. Problém totiž je, že niekedy sa snažíme dostať sa k informáciám príliš rýchlo. Pri akejkoľvek aktivite však prebieha rozhovor uvoľnenejšie a spontánnejšie, takže dieťa sa necíti pod dozorom. Určite sa vám skôr zdôverí s neúspechom v škole, ak sa cíti s vami v pohode a je medzi vami dôvera. Vy sa však v takýchto intímnych chvíľach zdržte akéhokoľvek hodnotenia a nálepkovania. Ak dieťa pocíti, že nie je v pohode, ak vám povie to najhoršie, uzatvorí sa v sebe a nedozviete sa už nič.
Príčina toho, že neviete, ako prebiehal deň vášho potomka však môže byť aj oveľa prozaickejšia, krátka pamäť. Týka sa najmä malých detí. Krátkodobá, tzv. pracovná pamäť, kde sa ukladajú informácie dočasne, sa len buduje. Drobec má preto len obmedzenú schopnosť, ako si na sklonku dňa opätovne vyvolať zážitky z rána, dopoludnia alebo obeda. Pracovná pamäť sa však časom zlepšuje, u niekoho rýchlejšie, u iného pomalšie.
Ako podporiť dieťa v konverzácii
Odborníci radia, aby ste sa skúsili porozprávať pri vyzdvihovaní dieťaťa zo školy aj s inými rodičmi, učiteľmi a vychovávateľmi. Pomôže vám to v konkrétnych otázkach a dieťa si dokáže ľahšie spomenúť na udalosti, ktoré sa odohrali. Napríklad: „Tak kto dnes doniesol to modré autíčko na diaľkové ovládanie?“ Tiež je dôležité uvedomiť si, že dieťa nezvláda ešte pokryť slovnou zásobou mnohé emócie, takže sa mu o pocitoch v škole rozpráva ťažko. Môžete mu pomôcť tým, že sami budete používať slová ako vzrušujúci, nahnevaný, obávajúci sa, frustrovaný, v spojitosti so správaním dieťaťa a ono si tak vytvorí spojenie správania a emócie.
Pýtajte sa otvorené otázky. „Ako bolo v škole?“, takou určite nie je. Pre mnohé deti je príliš všeobecná a potrebujú počuť niečo konkrétnejšie, aby si spomienky v mysli vyvolali. Nepýtajte sa na nič, na čo stačí prikývnuť alebo záporne zakývať hlavou. Skúste napríklad: „Povedz mi o tom dnešnom futbalovom zápase.“ „To je krásny obrázok. Čo všetko na ňom je?“ „Zaujímalo by ma, čo ste mali dnes na obed.“
Využite to, čo si dieťa nesie zo školy domov, výkres, knihu a pod. Už výskumy, ktoré sledovali škôlkarov preukázali, že keď štvorročné deti doniesli predmety zo škôlky, ako napríklad kresby, viac sa dokázali rozhovoriť o tom, čo sa v škôlke dialo. Využite to, pýtajte sa a počúvajte svojho malého umelca. Tým, že mu ukážete úprimný záujem, podporíte jeho sebavedomie a prepojenie medzi domovom a škôlkou/školou.
Mali by ste poznať dianie v škole a triede, aby ste mohli naň nadviazať. Začnite napríklad konverzáciu spojenú s aktuálnou udalosťou, ktorá sa v škole odohrala. Po návšteve knižnice sa môžete spýtať: „Aké knihy sa ti v knižnici páčili? Čo zaujímavé si tam našiel? Čo si si napokon vybral?“ Nájdite si čas, aby ste si s dieťaťom sadli, pozreli a prečítali si nové knihy, podporili a ocenili jeho výber a posmelili v čítaní. Využite učebnú látku, aby ste sa mohli porozprávať. Hovorte o jablkách, úrode a zaváraní na jeseň, o mori, lete a dovolenkách, o pralesoch, zvieratách a ďalekých krajinách, histórii a dinosauroch. Okrem spoločne stráveného času pomáhate dieťaťu získavať zábavným spôsobom nové vedomosti.
Večera je dôležitým medzníkom dňa, rodina sedí spolu, je a má čas venovať sa rozhovorom. Pri malých deťoch je to ideálny spôsob ako ich naučiť, že toto je priestor a čas na to, podeliť sa s dôvernosťami. Ak to pochopia v útlom detstve, bude to pre nich ľahšie v puberte. Hru na protiklady využijete aj pri stole, dobrý/zlý zážitok, smutná/veselá udalosť a pod. Využiť však môžete aj večer. Rozhovor pri ukladaní do postieľky má, pod rúškom tmy a ticha, svoj tajuplný náboj. Vtedy sa zdieľajú tajomstvá a myšlienky, na ktoré často nie je čas počas uponáhľaného dňa. Okrem toho, každé dieťa je šťastné, že môže byť pár minút navyše ešte hore.
Snáď najdôležitejšie je - počúvať. Ak sa dieťa rozhodne podeliť sa o svoj deň, nechajte jeho reč plynúť bez prerušovania. Rodičia majú tendenciu skákať do reči s mnohými otázkami, ale práve v tomto momente sa ich pokúste zadržať. Dieťa sa bude cítiť isté samo sebou a vy ho mlčaním a načúvaním v tomto pocite podporujete.
