Mnohí rodičia počuli, čítali a možno vyskúšali viaceré spôsoby moderných výchovných štýlov, ktoré berú do úvahy výchovu detí založenú na poznatkoch z minulosti, vedeckých názoroch a dôkazoch, pozitívnom prístupe. Lenže niekedy sa snaha o inovovaný prístup k deťom mení na zúfalé pokusy ako zmanipulovať svojho drobca, aby robil to, čo chceme, v čase, akom chceme a aby sa zdržal hysterických scén a teatrálneho kriku. Ako byť pozitívnym, citlivým a empatickým rodičom a mať za partnera dieťa, s ktorým to ide ako po masle?
Terézia pred tým občas capla svoje dve malé deti po zadku prípadne ich posielala do svojej izby, keď si už nevedela rady. Po novom s tým chcela úplne seknúť, ale zisťuje, že začína deti podplácať, aby niečo spravili. „Keď si upracete izbu, pôjdeme na ihrisko,“ býva jedna z najčastejších viet, ktorými sa ich snaží primäť spraviť poriadok. Zdá sa, že len tak, pre jej potešenie, deti izbu nikdy neupracú.
Cieľ je kvalitný vzťah, nie výsledné správanie
Faktom je, že akákoľvek zmena je náročná. Navyše zmena výchovy vyžaduje aj zmenu v rodičoch. Hlavným cieľom výchovy je nadviazať s dieťaťom zmysluplný, hodnotný a kvalitný vzťah. To sa však nepodarí, ak dieťa vie, že ho len manipulujeme, aby nám vyhovelo. Riešením je preto zamerať sa na deti, snažiť sa ich spoznať, zistiť, čo im sedí a čo nie a dočasne nechať výsledky úplne bokom. Skúste preto s nimi tráviť čo najviac času a pozorujte ich. Čo majú rady, čo sa im páči, v čom vynikajú, ako sa stavajú k prekážkam, aký štýl učenia im je blízky?
Na to, aby ste s deťmi začali efektívne spolupracovať a budovať svoj vzťah, mali by ste poznať niekoľko základných princípov. V prvom rade, ak niečo požadujete, buďte pripravení na to, že aj „Nie,“ je odpoveď, na ktorú má dieťa právo. Keď to vyznieva, že poslušnosť je len jedna z možností, riskujete, že sa vám odmietnutie nebude páčiť a vzťah nezlepšíte, práve naopak. V prípade, že odmietnutie je pre vás neprijateľné, neformulujte potrebu ako žiadosť, ale úprimne, ako svoju potrebu. Teda namiesto: „Mohol by si si ísť upratať izbu?“ povedzte: „Potrebujem, aby si mal upratanú izbu“. Podľa veku dieťaťa potom môžete spolu nájsť spôsob, ako dosiahnuť vytúžený poriadok.
Ďalší princíp spočíva v pravidlách, ktoré v rodine stanovujete. Mali by sa týkať bezpečnosti a rodinných hodnôt. Ak musíte stanoviť hranice, robte to empaticky. Tam, kde sa dá, posuňte pravidlá do roviny usmernení a odstráňte boj o moc. Hľadajte skutočné potreby za správaním detí a reagujte na ne pozitívne. Napríklad: „Áno, môžeme ísť na ihrisko hneď, ako budú hračky v skrinke. Pomôžem ti.“
Dobrým vodidlom je správať sa k dieťaťu ako k najlepšiemu priateľovi, ktorého si hlboko vážime. Ako by sme asi ovplyvnili jeho, aby urobil, čo chceme, keď nad ním nemáme žiadnu moc? Možno tým, že si spoločne z toho spravíme zábavu?
Bezpečnosť je prvoradá
Čo robiť v prípade, že dieťa niekoho bije, najčastejšie súrodenca a odmieta návrhy, ako sa vyrovnať s hnevom iným spôsobom, teda tak, aby nikomu neubližoval? Najdôležitejšie je uvedomiť si, že keď sme v silných emóciách, akými hnev určite je, strácame spojenie s mysliacou časťou mozgu. Stáva sa to bežne aj nám, dospelým. Napríklad vždy prídeme na najlepší spôsob, čo sme mohli povedať vo vypätej situácii až po tom, čo sa táto situácia odohrala. Nedá sa správať racionálne, keď sme pod vplyvom silných emócií. Malé deti sa len učia, ako fungovať vo sfére sebakontroly či plánovania. Preto by sme mali očakávať, že keď sú nešťastné a frustrované, rýchlo sa vracajú do svojho primárneho nastavenia, ktorého výsledkom sú hysterické scény.
Najdôležitejšie je, zaručiť bezpečnosť. Môžete preto drobcovi povedať, že je v poriadku, ak sa hnevá, ale nesmie nikomu ublížiť. Zároveň mu ponúknite alternatívu: „Vidím, že sa hneváš. Potrebuješ do niečoho udrieť. Keď niekoho buchneš, bolí ho to. Pozri, tu máš vankúš. Ak chceš, môžeš skúsiť buchnúť do neho.“ Ak sa vám táto taktika nepáči a nechcete, aby hnev ventiloval udieraním, skúste mu navrhnúť dychové cvičenia. To, ako deti naučíte zaobchádzať s hnevom kým sú malé, v nich zostane aj keď sa dostanú z tejto vývinovej fázy. Ak uvidia, že vy nepoužívate násilie na vybitie emócií, pravdepodobne to nebudú používať ani ony. Keď sa situácia upokojí, môžete znovu otvoriť túto tému a spolu prísť na riešenie do budúcnosti. Počítajte s tým, že sa to bude viackrát opakovať, kým dosiahnete želaného stavu. Deti sa stále učia, takže každá frustrácia má inú príčinu a tým sa zdá, že aj celá situácia je iná. Navyše, výkonné funkcie sa vyvíjajú až do polovice dvadsiatych rokov, takže kontrolovať sa z biologického hľadiska nie je logicky úplne možné u tých najmenších detí.
Žiadne dieťa nechce vedome podľahnúť svojím negatívnym emóciám, nechce ubližovať druhým. Chce, aby ste boli na jeho vlne, pochopili ho a ukázali mu, ako sa zaobchádzať s týmito veľkými pocitmi. Ak máte pocit, že sa snaží teatrálnym výstupom len zaujať vašu pozornosť, buďte proaktívni a venujte mu dostatok pozornosti ešte pred tým, než si ju nabudúce bude snažiť vynútiť.
Okrem toho, skúste sa na prejavy vášho drobca pozrieť aj z druhej strany. Ak budete jeho výstupy vnímať ako výsledok rozhodnosti, zvedavosti, vytrvalosti, zistíte, že sú to pozitívne vlastnosti, ktoré sa mu v dospelosti ešte zídu.
Dôležité tiež je, hľadať za krikom a plačom skutočnú potrebu. Toto sú len vonkajšie prejavy, pod ktorými sa skrýva podstata. Keď sa dieťa musí vyrovnať s veľkými pocitmi, zvyčajne ho nezaujíma nič navôkol. Môžete mu vtedy ponúknuť objatie, ale počítajte s tým, že ho odmietne. Vytvorte mu preto bezpečné miesto, kde môže ventilovať svoju frustráciu. Najprv bude zúriť a potom pomaly prejde k smútku. Vtedy vám dovolí, aby ste ho upokojili a pomaly sa dostane z nepríjemného stavu. Potrebuje však vedieť, že ho ľúbite bez ohľadu na to, ako hrozne sa cíti.
Nikto nie je dokonalý
Základom zmeny vo výchove je stanoviť si cieľ a nájsť k nemu správny prístup. Ak chcete nadviazať kvalitný vzťah so svojím potomkom, potom sa musíte viac sústrediť na neho, jeho pocity a túžby a znížiť vlastné očakávania. Vytvoriť mu bezpečné prostredie s bezpodmienečnou láskou, kde sú všetky emócie v poriadku a s obrovskou podporou. Ak chcete, aby s vami dieťa spolupracovalo, spoľahnite sa na to, že sa učí pozorovaním. Deti robia to, čo robíme my, nie to, čo my vravíme. Tiež im pomôže, ak zdôvodňujeme, prečo robíme to, čo robíme. Vysvetlite im, ako ich aktivity vplývajú na vás i vzájomný vzťah a nechajte im tiež priestor na reakciu. Batoľatá potrebujú až niekoľko minút na to, aby sa rozhodli a potom niečo spravili. Rešpektujte ich priestor a aktivitu, ktorej sa venujú. Dajte im možnosť dokončiť ju a netlačiť s časom. Keď s vami spolupracujú, oceňte to a nepokúšajte sa ich zbytočne „naprávať“.
Aj keď sa snažíte o pozitívnu výchovu, nie vždy sa to podarí. Zažité zvyky sa ťažko opúšťajú a musíte presvedčiť aj dieťa, že to nie je len hra s cieľom manipulácie, ale že to myslíte úprimne a vážne. Hoci je to častokrát frustrujúce, ten čas, ktorý venujete dieťaťu nikdy nie je strateným časom. Získate z neho obaja. Pamätajte však, nech už je medzi vami najideálnejšie puto, nie vždy bude dieťa chcieť robiť presne to, čo vy a presne vtedy, keď vy. Vyvíjajúci sa mozog je uspôsobený na to, aby vyžadoval voľnosť a stanovenie hraníc. Máte pred sebou množstvo príležitostí na skúšanie.
Zmeniť štýl výchovy nie je jednoduchý a rýchly proces. Keď nás rodičia nevychovávali s chápavým prístupom, nepríde nám to až tak prirodzené a rýchlejšie skĺzneme k autoritárskej výchove, najmä vo vypätých a náročných chvíľach. Určite urobíme pár krokov naspäť, množstvo chýb. Nový prístup vyžaduje čas a prax. Navyše prirátajme ľudský faktor a dostaneme komplexnejší obraz.
To, že sa rozhodnete upustiť od zastaraných spôsobov výchovy ešte neznamená, že vás deti budú poslúchať na slovo a ešte aj s ochotou. Stále vás čakajú viaceré výzvy, deti budú robiť scény a testovať obmedzenia. Môžete sa však pokúsiť vytvoriť doma šťastné a pokojné prostredie, čo vám prinesie ovocie, keď deti už budú príliš veľké na to, aby ste ich dokázali fyzicky obmedziť.
