Čas a trpezlivosť sú dva najúčinnejšie nástroje na učenie zodpovednosti, na ktoré tak často zabúdame. Tým, že myslíme najmä na to, aby deti pochopili dôsledky svojho konania a niesli za svoje správanie zodpovednosť, často až príliš rýchlo poučujeme a trestáme.
Keď dieťa neposlúcha alebo spraví chybu, v hlave sa nám začnú šialenou rýchlosťou vynárať výčitky: „To je snáď vtip! Čo si si myslel? Čo si čakal?“ Lenže niekedy skutočne stačí čas, trpezlivosť a naša tichá prítomnosť. Sú efektívnejšie než lekcie správania, tresty, vyhrážky. Tým, že deti robia chyby, učia sa, ako reagovať na rôzne udalosti, ktoré sa okolo nich dejú a aktívne rozvíjajú svoju zodpovednosť. Ak im doprajeme podporu, venujeme čas a pokoj, podporujeme u nich dôveru a schopnosť niesť zodpovednosť.
O trestoch už toho bolo napísaného veľa. Fakt je, že mnohé činnosti, ktoré dieťa robí, majú svoje vlastné dôsledky a tým, že sa ešte sústredíme na ďalšie, ktoré umelo navýšime na dieťa, často prichádzame o možnosť ukázať mu, čo vlastne zodpovednosť je. Napríklad klasická situácia s rozliatym mliekom hovorí o tom, že sa stala nepríjemnosť a povedzme, že dieťa ide za trest do kúta. Naučí ho tento trest ako naliať mlieko bez rozliatia alebo ako ho utrieť? Ak učiteľ pristihne žiaka s ťahákom a zahanbí ho pred celou triedou, motivuje ho k učeniu? Ukáže mu, prečo je vzdelanie dôležité? To, že synovi zakážeme videohry, pretože sa pobil s bratom, ho nenaučí ako sa konštruktívnym spôsobom vyrovnať so žiarlivosťou, frustráciou, hnevom.
Vychovávať zodpovedné deti nie je o tom, aby sme našli tie správne tresty. Ide o to, aby sme podporovali deti v hľadaní riešenia problémov, kritickom myslení a schopnosti uvažovať nad tým, aké sú okolnosti a možnosti. Aby nám deti dôverovali natoľko, že sa dokážu s nami podeliť o pravdu, aj keď nie je príjemná.
Napríklad zistíme, že dieťa popísalo stenu. Môžete na neho kričať, vziať mu všetky fixky a poslať ho do svojej izby. Alebo mu môžete povedať: „Vidím, že si popísal stenu. Bol/a by som rád/rada, keby si mi nabudúce povedal, že chceš kresliť, papier je v tejto skrinke, môžeš si ho odtiaľ kedykoľvek vytiahnuť. Teraz poďme zobrať handru a pokúsime sa to vyčistiť.“ Alebo zistíte, že niečo rozbilo. „Miska je rozbitá. To nie je dobré. Poď, pokúsime sa ju zlepiť, možno bude fajn. Nabudúce ma popros o pomoc, môžem ti ju podať.“ Takéto chvíle sa totiž časom dostanú dieťaťu pod kožu a keď sa niečo nepríjemné stane, automaticky nám povedia: „Rozlial som mlieko. Idem zobrať handru.“ „Zlomil som to, myslíš, že pomôže, ak to skúsim zlepiť?“ „Toto sa mi nepodarilo. Viem, ako by som to spravil nabudúce lepšie.“
Tresty zodpovednosti nenaučia
Keď odstránime rodičovskú autoritu, čo sa stane s dieťaťom ponechaným napospas svojim impulzom, neohrozíme jeho vzdelávanie, jeho zdravie a možno aj život? Ako môže dieťa dospieť, keď sa mu za neposlušnosť nič nestane?
Herbert Spencer, anglický filozof z minulého storočia vo svojej štúdii o vzdelávaní uviedol, že existujú dva druhy dôsledkov. Jeden je daný zvonka, nejakou autoritou a nasilu učí deti dobrému správaniu. Zároveň kladie základy správania sa založené na automatickom podriaďovaní sa autorite. Ide napríklad o vyhrážky typu: „Ak neprestaneš otravovať svoju sestru, pôjdeš sa hrať niekam inam.“ „Keď to zlomíš, dostaneš po zadku.“ V dôsledku toho je pozitívne správanie vyvolané vonkajším vplyvom a autoritou a dieťa nechápe dôvody, prečo je dobré považované za dobré. Nevedieme dieťa k rozvážnosti, ale k slepej poslušnosti. Toto sa nám však môže vypomstiť v momente, keď sa dostane spod rodičovskej kontroly.
Na druhej strane existujú logické dôsledky konania, ktoré nie sú dané žiadnou autoritou, ale zákonmi, fyzickou a sociálnou realitou. Spencer ich označuje za „pravdivé dôsledky“ alebo „prirodzené reakcie“, sú však v porovnaní s tými prvými konštruktívne a poučné.
Vedec rozdeľuje správanie detí do štyroch kategórií, osobné a medziľudské zlé správanie, nespravodlivosť a nebezpečné správanie. Všetky majú svoj prirodzený dôsledok. Napríklad nie veľmi rozumné nakladanie dieťaťa s hračkou vedie k tomu, že sa mu rozbije. Ak je drobec drzý k súrodencovi, ten sa s ním nebude chcieť hrať. Dôsledky v tomto prípade nie sú dané zvonka nejakou autoritou, ktorá by mu hračku vzala alebo ho poslala do kúta za krik po sestre. Dieťa sa naučí, že musí s hračkami zaobchádzať opatrnejšie a s ľuďmi prívetivejšie. Ak však zasiahne rodič z pozície moci, dieťa bude vedieť, že musí inak zaobchádzať s predmetmi a ľuďmi, aby uspokojilo autoritu, s ktorou je nútené žiť. Keď ale necháme na prírodné a sociálne zákony, aby dopadli na dieťa (samozrejme, nie v prípade ohrozenia zdravia), naučíme ho, ako byť slobodnou bytosťou. Ak budeme vymýšľať ako ho zlomiť a donútiť k slepej poslušnosti, naučíme ho, ako byť dobrým sluhom.
Ako vychovať zodpovedné deti?
Mnohí rodičia si želajú pokoj v dome, a preto rýchlo pribehnú na pomoc svojim deťom, keď vidia, ako u nich narastá frustrácia, netrpezlivosť či hnev. Nedovolia, aby sa negatívne emócie prevalili, čím bránia deťom prežiť vlastné nepríjemnosti a následne hľadať vlastné riešenie. Lenže práve vďaka situáciám vyvolávajúcim nervozitu a nepokoj môžu deti trénovať, ako sa vyrovnať s ťažkosťami, s ktorými sa budú stretávať aj v budúcnosti. Preto je na mieste ešte pred tým, než pôjdeme ochotne pomáhať drobcom, spýtať sa, či toto nie je niečo, čo dokážu zvládnuť aj sami. Ak áno, čo vlastne chceme – pomôcť im alebo ich postrčiť, aby sa pokúsili poradiť si vlastnými silami?
Pri celkom malých deťoch prichádzame s pomocou ešte pred tým, než nás batoľa požiada, často len z toho dôvodu, že ak to necháme na neho, bude to trvať nekonečne dlho. Ak však dovolíme, aby dieťa skúšalo samo, napriek tomu, že bude potrebovať dvojnásobok alebo štvornásobok času, dáme mu ďalšiu príležitosť, aby sa naučilo zásadnú vec a bolo nezávislejšie, čím v konečnom dôsledku pomôže nielen sebe, ale aj nám. Iste, pre rodičov je frustrujúce dívať sa na drobca ako bojuje s rukávmi na tričku, no skúste počkať dvadsať sekúnd, než mu pridržíte rukáv tak, aby sa do neho malá rúčka bez problémov zmestila. V prípade, že boj s tričkom stále nevyhral a vy vidíte, že si nedokáže poradiť, zistite, či by stačila malá podpora z vašej strany, nie že to urobíte za neho. Pridržíte mu výstrih nad hlavou alebo natiahnete rukáv, aby sa do neho s ručičkou trafil. To, že pre nás je to ľahké je preto, lebo sme to urobili už tisíci krát. Veľa situácií, ktoré zvládneme, sú bezproblémové práve vďaka bohatým skúsenostiam z minulosti.
Zakaždým, keď podporíme dieťa v tom, aby niečo spravilo samo, pomáhame mu budovať flexibilitu a dávame mu viac kompetencií, čím podporujeme rozvoj jeho schopností. Naša pomoc funguje niekedy ako nevyžiadaná skratka a v konečnom dôsledku je to niečo, čo sa dieťa bude musieť naučiť neskôr. Preto je dobré, ak si môžu zlyhania, chyby a omyly trénovať už v bezpečí a ochranou detstva, neskôr už pôjde o zásadné veci a tréning zodpovednosti a hľadania riešení by mali mať dávno za sebou.
Čudujeme sa, prečo z detí vyrástli ľudia, ktorí nedokážu prijať rozhodnutie a niesť za neho zodpovednosť, no zabúdame na všetky tie roky, keď sme im nedovolili, aby o niečom rozhodovali, resp. len veľmi málo. Nedáme im žiadnu zodpovednosť a neskôr sa divíme, prečo sa správajú tak nezodpovedne. Vyžadujeme od nich poslušnosť a plnenie našich príkazov, a potom sme prekvapení, prečo je mladá generácia tak servilná a submisívna aj voči nezmyselným požiadavkám autorít.
