Prečo je jedno dieťa optimistom a iné všetko vidí iba v čiernych farbách? Dokážeme tento negatívny prístup ako rodičia zmeniť?
Istá vtipná anekdota hovorí o tom, ako mali rodičia dve deti – pesimistu a optimistu. Na Vianoce chceli jedno rozveseliť, a preto mu kúpili hŕbu hračiek a druhé rozľútostiť, tak mu dali pod stromček hŕbu hnoja. Lenže reakcia detí bola úplne opačná. Pesimista začal nariekať: „Toľko hračiek, neviem, s ktorou sa hrať, za chvíľu sa im pokazia baterky, budeme musieť kúpiť nové a nebudeme mať peniaze, schudobnieme a budeme sa musieť sťahovať“. Sklamaní rodičia sa pozreli na svoje druhé dieťa, ktoré sa s nadšením začalo prehŕňať v hnoji: „Toľko hnoja, tu musí byť určite niekde koník“. Čím to je, že jedno dieťa je pesimistom a druhé optimistom? Dokážeme svojich drobcov naladiť na svetlejšie stránky života, alebo je ich povaha daná a už s tým nič neurobíme?
Keď sa zameriame na myšlienkové procesy, ku ktorým môžeme priviesť našich drobcov, ako jeden z najdôležitejších zvykov sa ukáže optimizmus. Deti, ktoré dokážu myslieť optimisticky, sú prispôsobivejšie, nevzdávajú sa ľahko a svoje zážitky vnímajú ako prežitky, ktoré ony riadia a ovplyvňujú, a preto majú aj vyššie sebavedomie.
Na druhej strane, pesimizmus vedie k pocitom bezmocnosti, uzatvárania sa do seba, kde sa okolnosti dejú bez toho, aby sme ich mohli ovplyvniť. Vyvoláva myšlienky typu: „Nezáleží na tom, čo robím, takže nemá význam sa o niečo pokúšať.“
Naučiť dieťa môžeme mnohým veciam, optimizmu nevynímajúc. Je to dokonca jedna z najdôležitejších vecí, ktoré môžeme pre neho spraviť, aby sme mu zabezpečil duševnú a emocionálnu pohodu. Miera optimizmu nie je pevne daná povahou či temperamentom. Je to návyk dívania sa na udalosti navôkol. Dobrá správa je, že práve preto sa ho môžeme naučiť.
To, ako sa drobci dívajú na udalosti okolo nich, priamo ovplyvňuje ich sebavedomie a seba vnímanie. Jedinec, ktorý verí, že má kompetencie, silu a z toho vychádzajúci vplyv na veci, bude sa na seba, aj okolie dívať s optimistickým nadhľadom a vyťaží najviac z príležitostí, ktoré nájde, bez ohľadu na to, koľko a aké chyby na svojej ceste spraví. Myseľ pesimistov nie je pevne daná, je otvorená novým vplyvom, začnite ju zapĺňať pozitivizmom.
Pesimisti robia tri zásadné chyby
Predstavte si dve deti, optimistickú Olíviu a pesimistického Peťka. Obe deti rady športujú, Olívia tancuje a Peťko hrá futbal. Dievčatko sa zúčastnilo tanečnej súťaže, kde nevyhralo, kvôli tomu, že v spoločnej zostave spravilo zásadnú chybu, rovnako tak chlapčekov tím prehral svoj dôležitý zápas, lebo Peťko nedal dôležitý gól. Vysvetlenie prehry má v oboch prípadoch niekoľko možností, od náhody, zlej zhody okolností, až po nevyužitie svojho potenciálu. Čo spája tieto príbehy a v čom sa odlišujú? Spoločné majú to, že oba tímy prehrali, lebo našim deťom to dnes nevyšlo. Zásadný rozdiel je však v prístupe drobcov, ako sa na svoju skúsenosť dívajú. Keď sa zápas skončí, Peťkovi je do plaču. Horko ťažko skrýva slzy a najradšej by už bol doma. Rýchlo sa prezlečie, sadne k otcovi do auta a po ceste mu oznámi, že ho futbal nebaví a už ho nechce hrať. Tvrdí, že tím prehral kvôli jeho chybe. Je slabý hráč a teraz to vidí aj tréner a nabudúce ho nechá na lavičke, takže sa na to celé môže vykašľať a prestane radšej sám a hneď. Interpretácia pesimistického Peťka sa opiera o tri zásadné piliere. Zosobňuje, keďže chlapček tvrdí, že prehrali kvôli jeho chybe, globalizuje, lebo Peťko to vníma, že nie je dobrý hráč a napokon prináša katastrofický scenár, lebo malý futbalista verí, že už sa z lavičky nedostane. Tieto tri momenty ho privádzajú k záveru, že by sa mal vzdať.
Optimistická Olívia je po súťaži obklopená kamarátkami, rozprávajú sa a je medzi nimi aj trénerka. Tá dievčatku hovorí: „Dnes to nevyšlo, Oli, budeme viac trénovať tie otočky a skoky. Mali sme veľkú šancu vyhrať.“ Podobne ako u Peťka, aj Olívia si uvedomuje svoju chybu a cíti sa zle, keďže sa jej výkon nepodaril podľa predstáv. Lenže neuzatvára nevydarenú súťaž ako definitívnu bodku za niečím, čo ju doposiaľ veľmi bavilo. Keď ju vezie otec domov, dcérka tvrdí, že bude chodiť na tréning skôr. „Vieš, ocko, nemáme momentálne najlepšie obdobie a potrebujeme v ďalšej súťaži vyhrať,“ hodnotí situáciu. Jej spôsob myslenia ju navádza k tomu, že vďaka nevydareným skúsenostiam môžeme niečo zmeniť a uspieť v budúcnosti. Optimizmus pomáha deťom poučiť sa zo svojich zážitkov a skúsiť to opäť na novo.
Ako podporiť pozitívny prístup u detí?
Podobne ako pri všetkých výchovných radách, aj tu platí osvedčené, buďte príkladom. Sledujte svoje poznámky o dianí navôkol. Ste skôr veční kritici a veľa lamentujete, alebo sa snažíte hľadať iskierky dobrých správ? Ak dieťa počuje veľa pozitívnych komentárov, zvyšujete šancu, že prevezme tento spôsob myslenia za svoj. Vyhľadávajte príbehy, v ktorých ide o rozhodnutia, vplyv a ich vyústenie môže byť rôzne. Vyhýbajte sa zosobňovaniu „Ja za to môžem“, globalizovaniu „Nič nedokážem“ a katastrofickým scenárom „Nikdy sa mi nič nepodarí“. Ak sa pristihnete pri tom, že skĺzavate do tejto negatívnej roviny, vymeňte svoje stanoviská a postoje tak, aby ste našli východisko, ktoré vám umožní iné vyústenie situácie v budúcnosti. Napríklad: „Toto sa mi nepodarilo, nesústredil som sa.“ alebo „Nabudúce sa doma lepšie pripravím a podarí sa mi to lepšie“. Nájdite pozitívne momenty i v situácii, ktorá nedopadla najlepšie. Pri pohľade do budúcnosti je dôležité, aby ste momentálne zlyhanie videli ako príležitosť. Spýtajte sa preto podobne aj detí, čo by mohli spraviť, aby im to o týždeň vyšlo lepšie. Chyby a neúspechy sú prirodzenou súčasťou učenia, vďaka nim vieme, čo sa ešte musíme naučiť, kde máme medzery. Pred tým, než sa pokúste spoločne nájsť odpoveď na to, čo urobiť nabudúce lepšie, vždy dieťaťu povedzte, čo spravilo dobre. Pomôžte mu s hodnotením jeho výkonu. Hľadajte, čo bolo dobré, čo by sa dalo zmeniť, keby bola taká možnosť. Podporte ho v hľadaní spôsobu, ako ovplyvniť budúce príležitosti a spravte spolu akčný plán na dosiahnutie úspechov.
Tým, že si cestu k cieľu rozmeníte na drobné, pomôžete deťom znížiť strach zo zlyhania. Keď si stanovia čiastkové ciele a spôsoby, ako ich dosiahnuť, nech sú akokoľvek ľahké, získajú vyššie sebavedomie a pocit, že sa im darí. Toto ich povedie k postupnému zvyšovaniu náročnosti. Dovoľte deťom, aby sa zúčastňovali na aktivitách, v rámci ktorých si užijú úspechy.
Viete prečo športové výsledky komentuje vždy niekoľko odborníkov? Pretože na vysvetlenie prehry je množstvo dôvodov a každý môže do diskusie vniesť svoj jedinečný pohľad na vec. Zriedkavo existuje jediná odpoveď na otázku: „Prečo sa to stalo?“ Snažte sa motivovať deti, aby sa pozreli na svoje chyby zo širšieho uhlu pohľadu, nie aby sa uspokojili s prvým dôvodom, ktorý im napadne. Vysvetlenie pesimistického Peťka je jasné. Bola to jeho chyba, že prehrali zápas. Má pravdu, spravil chybu. Ale nie je to zmysluplné vysvetlenie celkového výsledku.
Keď sa dieťa díva na udalosti s negatívnou optikou, neprotirečte mu, ale vyzvite ho, aby našlo šesť dôvodov, prečo sa to tak stalo. Prečo takýto počet? Nuž, skúste to sami. Je ťažké nájsť šesť zosobňujúcich, globalizujúcich a katastrofických vysvetlení bez toho, aby sa vám medzi ne neprimiešala aspoň jedna, ktorá vám umožní sústrediť sa na vlastnú možnosť kontroly situácie a budúcej zmeny. Pod takýmto tlakom môže napríklad Peťko zrazu zistiť, že aj Miško spravil chybu v nahrávke, Adamko sa v behu potkol a Samkovi sa lopta vyšmykla. Je niečo, čo by mohli chalani spraviť, aby to bolo o týždeň lepšie? V čom sú ich silné stránky? Je Peťko lepší v obrane a Miško na krídle? Kedy sa spoluhráči porozprávajú a dohodnú, čo by sa dalo vylepšiť? Správne vedená diskusia môže priniesť ďaleko svetlejší pohľad aj na udalosti, ktoré vyzerali úplne katastrofálne.
