To, že deti nás vnímajú každou bunkou svojho tela a všetko vstrebávajú, je známy fakt. Teraz vedci upozorňujú rodičov na zásadnú vec, ktorú ovplyvňujú u svojich detí a možno si to ani neuvedomujú. Ide o vieru detí v ich vlastnú inteligenciu.
Vo výsledkoch výskumu publikovaného v časopise Psychological Science prezentovali odborníci zistenia, že rodičia zohrávajú kľúčovú rolu vo formovaní toho, akou optikou sa ich dieťa díva na svoj neúspech. Či zlyhanie berie ako pozitívnu alebo negatívnu vec.
Prieskumy o tom, že nastavenie mysle je jedným z najdôležitejších determinantov úspechu, sú známe už dávno. Doteraz sme však nemali v rukách dostatočné dôkazy o tom, že práve nastavenie mysle je niečo, čo odovzdávajú deťom rodičia. Autorka štúdie, Kyla Haimovitz zo Standfordskej univerzity tvrdí, že viera dieťaťa v jeho inteligenciu a najmä to, či je pevne daná alebo ešte môže rásť, má zásadný dopad na motiváciu dieťaťa a dosahovanie výsledkov. „Naše zistenia ukazujú, že rodičia môžu dieťaťu tvrdiť, že jeho inteligencia má rastový potenciál, ale dieťa to neprijme, kým nezažije pozitívne a konštruktívne reakcie zo strany rodičov na svoje ťažkosti,” upozorňuje Haimovitz.
Rozdiel medzi pozitívnym a negatívnym vnímaním
Deti, ktoré veria, že ich myseľ a schopnosti môžu rásť, vedia, že sú schopné dosiahnuť čokoľvek, čo si zaumienia, ak sa danej veci budú venovať pravidelne, so záujmom a nasadením istý čas. Keď narazia na problémy, obyčajne sa ich pokúsia zdolať, neváhajú požiadať o pomoc a odolajú negatívnym pocitom, keď sa nedeje to, čo by ideálne chceli. Dokážu nájsť v sebe motiváciu, aby pokúsili ísť ďalej, hoci vidia množstvo prekážok. Neobávajú sa, že neúspech ich položí, veria, že ak sa im niečo nepodarilo teraz, príde ešte ten správny čas, kedy im to vyjde, je však potrebné venovať tomu čas a energiu.
Naopak, deti, ktoré si myslia, že inteligencia je im daná, ju len ťažko ovplyvnia, bez ohľadu na to, či sa budú problémom zaoberať. Znižujú svoj potenciál, pretože sú presvedčené, že ak niečo nedokážu hneď, je zbytočné sa tomu venovať, nikdy sa im to nepodarí. Pred prekážkami utekajú a príliš ľahko sa vzdávajú. Keď si majú vybrať medzi bezpečnou zónou alebo prekročiť jej hranice, zvyčajne volia prvú, jednoduchšiu možnosť. Ak sa im nedarí, od problémov odchádzajú. Veria, že neúspech je dôkaz toho, že nemajú dostatočnú inteligenciu a schopnosti na to, aby uspeli. Tu zohrávajú kľúčovú úlohu rodičia a ich prístup.
Autori štúdie tvrdia, že nastavenie toho, ako vnímajú IQ rodičia sa prenáša na potomkov bez toho, aby si to dospelí všimli je preto, lebo je neviditeľné, neuchopiteľné dieťaťom. To, čo je však priamo na očiach, je vnímanie neúspechu rodičom.
Výskumu sa zúčastnilo 73 párov rodičov a ich detí vo veku okolo 10 rokov. Účastníci mali odpovedať na otázky týkajúce sa neúspechu a inteligencie. Napríklad: „Neúspech podporuje učenie a rast”, alebo: „Môžeš sa naučiť nové veci, ale nedokážeš skutočne zmeniť to, aký si inteligentný”.
Výsledky neukázali žiadne prepojenie medzi tým, v čo verili rodičia ohľadne inteligencie (či bola daná alebo sa rozvíjala) a tým, v čo verili deti. Oveľa výraznejší vplyv na to, ako sa deti dívali na inteligenciu bolo, v čo verili rodičia ohľadne neúspechu. Dospelí presvedčení o tom, že neúspech je negatívny jav, mali deti, ktoré tvrdili, že ich IQ je dané a nemožno ho ovplyvniť. Čím negatívnejší bol prístup rodiča ku chybám, tým viac dieťa videlo, ako ho trápi neúspech a slabý výkon a nedokázalo nájsť motiváciu na to, aby sa zlepšovalo.
Na to, aby dieťa dostalo ten správny odkaz, môžete spraviť niekoľko krokov
Nehovorte dieťaťu, že neúspech je negatívny alebo škodlivý. Hoci vyhýbanie sa neúspechu tým, že zotrvávame v akejsi bezpečnej zóne, znie lákavo, nedá sa to robiť stále. Iste, nikto nemá rád, keď sa mu niečo nepodarí, ale stáva sa to všetkým, je to normálne a bežné. Musíme ochutnať aj neúspech, pretože práve vďaka nemu sa dokážeme učiť nové veci, skúšať nevychodené cesty a dokážeme rásť.
Ak príde vaše dieťa domov so zlou známkou, hoci ste očakávali pravý opak, nebuďte smutní, zhrození, znepokojení. Dosiahnete len to, že zničíte jeho entuziazmus a chuť učiť sa, ísť až na pokraj síl, možnosť hľadať riešenie a brať prekážku ako výzvu. Deti nás nechcú sklamať, a preto sa budú vyhýbať všetkému, čo zaváňa možnou prehrou. Ich túžba po poznaní vyhasne a potenciál sa stratí. Skúste sa radšej pozrieť na situáciu s optimizmom, čo by sa dalo pozitívne z tejto situácie odniesť? Potrebuje sa váš syn, či dcéra viac učiť? Iným spôsobom? Bolo by lepšie venovať sa tomu dlhšiu dobu, v iný čas, s niekým konkrétnym? Takto sa deti naučia, že inteligencia je niečo, čo sa rozvíja, keď tomu venujeme čas a chuť.
To, ako reagujeme na neúspech detí, ich nasmeruje buď na cestu otvorenosti voči budúcnosti alebo obavám z nej. Môžu využiť svoj potenciál, dať sa do boja, reagovať na výzvy a zdolávať ich, obstáť v ťažkých chvíľach a stať sa skutočnými odborníkmi. Alebo naopak.
Všetky deti sú schopné úžasných vecí, my rodičia hráme hlavnú rolu v tom, ako to budú vnímať ony. Niekedy to bude iste veľký tlak, pretože sami cítime, že chceme, aby sa im darilo neustále, no je namieste dovoliť sebe, aj im, zaváhania. Práve v nich sa skrývajú zásadné momenty pochopenia, učenia sa, múdrosti, odvahy a rastu. Mali by sme ich do tohto momentu doviesť a ukázať im, že aj ten najkrajší diamant vyzeral pred obrúsením úplne inak.
Ako viesť dieťa k prijatiu svojho neúspechu
Naša kultúra je známa tým, že sa ako rodičia snažíme uľahčiť deťom život tak, aby to mali jednoduchšie, aby sme ich ochránili. Je to logické, veď ktorý rodič by chcel, aby rovnako ťažké chvíle ako on, prežívali aj jeho potomkovia? Chceme byť preto o krok vpred pred možnými hrozbami a zlyhaniami a poskytnúť deťom mäkký vankúšik pri páde dolu. Lenže toto nie je úloha rodičov. Skôr by sme sa mali zamerať na to, aby sme ich naučili ako zvládnuť neúspechy a naučili ich ako problémy riešiť, nie pred nimi stavať ochranné múry.
- Nesnažte sa vyhovieť za každú cenu. Vždy, keď im pomáhame riešiť problémy, berieme im priestor, aby hľadali riešenia podľa seba a túto schopnosť zlepšovali.
- Neodstraňujte všetky riziká. Nájdite tie možnosti, ktoré ste ochotní akceptovať s ohľadom na vek dieťaťa.
- Ukážte im, ako to robíte vy a nájdite spoločné riešenie. Napríklad, ak máte hanblivého potomka, nacvičte si doma, ako pozdraviť druhých ľudí, ako nadviazať kontakt a začať rozhovor.
- Nepýtajte sa “prečo”, ale “ako”. Otázky typu “prečo”, nepomáhajú pri hľadaní riešenia. Ak napríklad nechá vaše dieťa vonku na daždi svoj bicykel a vy sa ho spýtate prečo, akú odpoveď asi dostanete? „Lebo mi je to jedno. Mám sedem rokov”. Ale keď poviete niečo ako: „Nechal si na daždi bicykel a teraz máš hrdzavú reťaz. Ako to chceš opraviť?”, motivujete dieťa, aby hľadalo riešenie na niečo, čo pokazilo. Môže poprosiť niekoho o pomoc, použije vreckové na kúpu novej alebo vyhľadá na internete čo sa dá robiť s hrdzavou reťazou.
- Nemusíte mať odpoveď na všetko. Keď poviete dieťaťu: „Ja neviem, ako by si to urobil/a ty?”, učíte ich zvykať si na neurčitosť a zároveň ich motivujete k hľadaniu riešenia. Iste, nemusí sa im to páčiť, ale zvyknú si spoliehať sa na seba a svoj vlastný úsudok pri výzvach budúcnosti. Ak vám napríklad dieťa povie, že neznáša škôlku/školu, nemusíte mu odpovedať v štýle: „Ále, som si istá/ý, že sa ti tam bude dnes páčiť”. Môžete sa mu zveriť, ako vy zvládate situáciu, v ktorej sa necítite najlepšie a spolu nájsť spôsob, ktorý by mu pomohol.
- Nechajte deti robiť chyby. Neúspech nie je koniec sveta, je to miesto, kde sme, keď uvažujeme nad ďalšími krokmi. Iste je bolestivé pre rodičov vidieť svoje dieťa skĺznuť, ale len takto sa naučí, že v budúcnosti sa rozhodne inak. Dieťa by malo niesť následky za svoje konanie.
Zdroj: Anxious Kids, Anxious Parents, Reid Wilson, Lynn Lyons, Health Communications, Inc., Deerfield Beach, Florida, 2013
