Deti sú cenným darom a mať v rukách ich výchovu je dôležitejšie než čokoľvek iné. Nejde len o to, aby sme ich vychovali tak, že nebudú robiť problémy, ale tak, aby samy vedeli, že ony rozhodujú o sebe a svojich pocitoch. K dispozícii máme tisíce krásnych slov ako ich podporiť, napriek tomu častejšie používame tie negatívne. Už od batoliaceho veku počúvajú naše zákazy a príkazy: „Tam nechoď, to nechytaj, daj to sem, to nie je pre teba...“ Čo by si však deti priali počuť od rodičov najviac?
Pravdepodobne každý rodič, starý rodič, učiteľ by chcel, aby z detí, ktoré má na starosti, vyrástli úžasní dospelí ľudia, ktorí spravia svet krajším, než ako sa to podarilo našej generácii. Pevne dúfa, že z roztomilých drobcov raz budú múdri, vzdelaní, šikovní a úspešní mladí ľudia, pôjdu si za svojimi túžbami a dokážu si splniť svoje sny. Teraz sú však ešte stále deťmi a dychtivo sa pokúšajú porozumieť svetu navôkol, dívajú sa tak pozorne, že im unikne len máločo. Sú ako špongie, ktoré nasávajú všetko, od atmosféry, až po náladu prítomných. Spozorujú aj to, čo dospelým unikne alebo čo si dospelí ani neuvedomia, že deti vnímajú a chápu.
Byť vzorom pre niekoho tak pozorného a ostražitého, je veľkou výzvou. V príjemných časoch, keď sme oddýchnutí a s radosťou si sadáme k drobcom na zem po tisíci raz, aby sme si pustili opäť vláčiky, to nie je až tak náročné. No úplne inak to je v situácii, keď nás za volantom vytočí nepozorný vodič pred nami, keď nám autobus zavrie dvere pred nosom, alebo keď nás niekto predbehne v rade. Lenže aj vtedy sa na nás deti dívajú. Síce nehodnotia naše správanie, ale vnímajú ho a preberajú ako svoj vzor. Aj ony budú v podobných situáciách reagovať rovnako, ako my.
Nejde však len o aktivity, ktoré si ukladajú dovnútra, ale aj o spôsob, akým s nimi hovoríme, ako sa ich snažíme formovať. Naše slová majú oveľa väčší dopad, než si vieme predstaviť. Deti si často vytvárajú mienku o sebe a svete navôkol podľa toho, ako sa k nim stavajú najbližší dospelí. Drobcom tak veľmi záleží na pozornosti rodičov, že sú ochotní pre ňu spraviť čokoľvek. Tí nevšímaví, ľahostajní rodičia zareagujú na svoje deti až vtedy, keď deti vyvedú niečo zásadné a neprimerané. Dostávajú sa do problémov a robia zlé veci len preto, aby získali pozornosť rodičov, po ktorej tak veľmi túžia. Aj negatívna je totiž lepšia ako žiadna. Keď si toto zaneprázdnený rodič uvedomí, môže v detskom živote spôsobiť zásadnú zmenu. Slová podpory, dôvery a lásky sú pre dieťa ako voda pre rastlinku. Môže tak voľne rásť a slobodne sa rozvíjať.
Čo by ste mali deťom určite povedať?
Jedným z prvých zásadných posolstiev, ktoré by malo dieťa počuť z rodičovských pier je: „Som na teba pyšný/á“. Úprimne, komu z nás prekáža, ak mu niekto povie, že svoju úlohu splnil na výbornú? Deti možno nemajú toľko zodpovednosti na pleciach ako dospelí, ale často idú až na hranice svojich možností a schopností, aby dokázali zdolať každodenné výzvy. Nie je nič zlé na tom, ak oceníte, ako si drobci upratali hračky alebo, že školáci priniesli už po tretíkrát jednotku z matematiky. Určite to pôsobí lepšie než negatívne slová o tom, čo sa im opäť nepodarilo, prípadne tlak na to, aby sa ešte zlepšili v čítaní. Často sa totiž stane, že rodičia pochvalu dômyselne ukryjú medzi negatívne vyjadrenia, napríklad: „Ešte sa musíš zlepšiť v angličtine a chodiť pravidelne na hodiny huslí, ale sme radi, že sa ti podaril ten gól v druhom polčase“. Podobne to funguje aj s láskou, ktorá sa niekedy zdá byť na prídel. Ako ľahko sa povie: „Ľúbim ťa“, no ako často deťom vravíme: „Ľúbim ťa, ale...“ Mnoho detí si myslí, že ich rodičia milujú len vtedy, keď sú dobré, poslúchajú, urobia to, čo od nich požadujú, najlepšie hneď a bez odvrávania. Lenže toto nie je bezpodmienečná láska, o ktorú sa ako rodičia snažíme. Keď rozdávame lásku pod podmienkami, z detí môžu vyrásť dospelí, čo si nikdy nebudú veriť, nedokážu nájsť správnu motiváciu a môžu mať problémy v správaní.
Tiež je rozdiel medzi tým, byť pyšný na deti vďaka tomu, čo spravili a byť pyšný na ne pre to, aké sú. Je síce fajn, pochváliť ich za výsledok, ale je dôležité aj to, aby vedeli, že ste na ne pyšní, aj keď sa im nepodarilo niečo skutočne výnimočné. Ak spozorujete, že vaše dieťa bolo milé, štedré, či niekomu nápomocné, povedzte mu, že ste pyšní.
Hovorí sa, že „chvála smrdí“. Preto je dôležité nájsť správnu hranicu medzi pochvalami. Príliš málo spôsobí, že sa deti necítia dobre a uznanie im chýba. Jeden zaujímavý singapurský prieskum medzi 306 ľuďmi vo veku od 15 do 60 rokov ukázal, že až 76 % opýtaných uviedlo, že je dôležité, aby počuli od svojich rodičov, akí sú na nich pyšní. Pritom menej ako polovica (46 %) priznalo, že túto vetu im rodičia skutočne hovoria. Ak však chválite príliš veľa, môžu z detí vyrásť arogantní sebci. Citlivo rozlišujte, kedy je pochvala neopodstatnená. Dobrou stratégiou je nezameriavať sa len na výsledok, ale aj na proces, ktorým muselo dieťa prejsť, aby ho dosiahlo. Napríklad vo futbalovom zápase muselo prehltnúť pád a zranenie hneď v úvode, alebo sa namiesto hrania s deťmi venovalo cvičeniu na klavíri. Dôležité je, že sa dokázalo preniesť cez náročné začiatky a vy, rodičia, ste to videli, venovali im svoju pozornosť a teraz oceňujete ich voľbu.
Doprajte im vlastný svet
Zdá sa, že celý svet núti deti, aby sa správali zodpovedne a „dospelo“, ešte pred tým, než sú na to fyzicky, psychicky i mentálne pripravené. Už ako dvojroční by mali zvládať svoje emócie, nenechať sa vyprovokovať, vedieť, že potrebujú popoludňajší spánok a pekne si ísť po dobrom obede ľahnúť. Tak veľmi z nich chceme rozumných, že zabúdame na to, dať im priestor byť deťmi. Rozmarnými a šantivými. Deti by sa však mali najmä hrať, baviť, nechať sa unášať fantáziou a vytvárať si krásne spomienky, z ktorých budú čerpať celý život. Preto im nezabudnite hovoriť, aby sa zabavili. Vonku, doma, na výlete, v škole, na návšteve.
Súčasťou detského sveta je aj túžba po nezávislosti. Drobci chcú mať od malička priestor na sebavyjadrenie, na nezávislosť. Táto potreba sa zvyšuje s pribúdajúcim vekom. Problém je, že nedokážu vidieť veci v širších súvislostiach. Deti nevedia, čo znamená, že im bude vonku zima, keď si odmietnu dať na jeseň nepremokavú vetrovku. Musia vybehnúť z domu v tričku, samy to zistiť a spätne sa po ňu vrátiť. Len vlastným systémom pokus – omyl prídu na to, že hrniec je horúci, že studená voda ich na telíčku chladí, že každá akcia vyvolá reakciu. Rodičia nikdy nezabudnú drobcom pripomenúť, čo zase urobili zle, no často si neuvedomia, že by mali aj pochváliť. Len vďaka pochvale budú vedieť, čo je správne, tak, ako kvôli trestu vedia, čo je nesprávne.
Detský svet je egocentrický a drobci sú, prirodzene, kdesi v jeho prostriedku. Lenže ak sa zrazu narodí súrodenec, alebo dieťa zažije v škole šikanovanie, prípadne rodičia pracujú dlho do noci a nemajú čas sa mu plnohodnotne venovať, stráca pevnú pôdu pod nohami a nie si je isté svojou pozíciou v kruhu rodiny. Pýta sa kto je a kam vlastne patrí. Myslí si, že nové bábätko, alebo peniaze sú dôležitejšie než ono. Takže využite každú príležitosť na to, aby ste mu povedali, že ste šťastní, že ho máte a aké je pre vás dôležité.
