Niektoré výbuchy zlosti sú u predškolákov varovným znakom toho, že niečo nie je v poriadku a dieťa môže trpieť vážnymi problémami v správaní či v emocionálnej rovine. Iste, dramatické scény sú u drobcov bežné, vedci však upozorňujú, že dlhotrvajúce, časté, násilné výbuchy zúrivosti môžu poukazovať aj na prítomnosť psychického ochorenia.
Záchvaty zúrivosti malých detí zažil určite nejeden rodič. Dôvodov je mnoho, od toho, že mama naservírovala Peťkovi obed v zelenom tanieriku namiesto žltého, cez hádku prečo nemôže ísť trojročná Emka na ihrisko vo februári bosá, až po hádzanie sa o zem, pretože Saška si síce vybrala punčovú zmrzlinku, ale teraz chce čokoládovú. Rodičia vedia, kedy je ich drobec unavený, preťažený, zväčša poznajú dôvod silného výbuchu negatívnych emócií. Niekedy ich však tá intenzita ohromí natoľko, že sa začnú pýtať, či je to ešte normálne alebo sa ich dieťa vymyká bežnému prejavu hnevu.
Vedecká obec sa výskumu detskej zúrivosti a hnevlivých záchvatov venuje dlhodobo a má odpovede na to, čo je bežná súčasť detstva a aké správanie by malo povzbudiť rodičov k diskusii s odborníkmi. Americkí vedci vo svojej štúdii v roku 2007 porovnali hysterické záchvaty zdravých detí s deťmi, ktoré mali diagnostikované ochorenia ako depresia, ADHD, hyperaktivita či deštruktívne správanie. Faktom je, že každé dieťa dokáže vytvoriť skutočne dramatickú scénu so slzami, krikom, plačom, hádzaním sa o zem. Zdravé deti však nebývajú tak agresívne a ich záchvat netrvá príliš dlho, v porovnaní s rovesníkmi s ochorením. Autor štúdie Andrew C. Belden, z Národného inštitútu mentálneho zdravia vysvetľuje, že u zdravých detí môžeme vidieť extrémne správanie najmä vtedy, keď sú veľmi unavené, choré alebo hladné. Problém však vzniká, keď je dramatických scén s určitými špecifickými prvkami príliš veľa.
Pomôže vám päť znakov
Spomínaného výskumu sa zúčastnilo 270 detí vo veku od troch do šiestich rokov. Informácie o výbuchoch zlosti získavali vedci od rodičov. Výsledkom je päť varovných signálov, že dieťa trpí závažným mentálnym ochorením a rodičia by mali jeho stav konzultovať s odborníkmi.
Prvým je agresivita voči osobe, ktorá sa o drobca stará alebo voči predmetom, prípadne obom. Ak takéto násilné správanie zaregistrovali rodičia vo viac než polovici prípadov výbuchov zlosti v posledných 10 až 20 výbuchoch, môže to byť znamením deštruktívneho správania. „Nie je žiadnou výnimočnou situáciou, ak sa dieťa pokúša kopnúť matku, lebo mu nekúpila zmrzlinu. Ale ak sa to deje až 90 % času a rodič sa musí chrániť pred dieťaťom, môže to byť problém,“ hovorí Luby Belden, spoluautorka štúdie. Ďalší znak je sebapoškodzovanie. Napríklad deti s depresiami mali, v porovnaní so zdravými rovesníkmi, sklony k tomu, aby sa hrýzli, škriabali do krvi, búchali si hlavu o stenu, alebo kopali do rôznych predmetov s úmyslom zraniť sa. Autori štúdie boli prekvapení, že takéto seba zraňujúce správanie bolo evidentné už u tak malých detí. Tretí a štvrtý znak sú časté a dlhé výbuchy zlosti. Vážnym psychickým problémom trpia predškoláci s desiatimi až dvadsiatimi výbuchmi zúrivosti za mesiac doma, prípadne tí, ktorí majú päť a viac takýchto scén za deň počas niekoľkých dní mimo domova. Pokiaľ ide o dĺžku, aj päť minút sa môže vliecť ako hodina, no vedci odporúčajú spozornieť pri hystériách trvajúcich vyše 25 minút. L. Belden vysvetľuje, že zdravé dieťa môže mať hrozivý zlostný hodinový výbuch, no ten ďalší už bude trvať len 30 sekúnd. Lenže deti s psychickým ochorením majú výbuchy, ktoré trvajú minimálne 25 minút a viac v 90 % času. Posledným varovným znakom je neschopnosť následne sa upokojiť. Tieto deti potrebujú vždy vonkajšiu silu, aby získali opäť stabilitu. Buď ich musia rodičia vytrhnúť zo situácie alebo ich podplatiť koláčikom či hračkou, inak to bude stále pokračovať. L. Belden hovorí, že sa im podarilo dokázať, že občasné výbuchy zlosti sú u malých detí normálne a keď to rodič vidí, nemusí sa hneď obávať, akú diagnózu im lekári stanovia. No keď drobec vybuchne a zakaždým rodiča udrie, kopne, buchne, môže to byť prejavom hlbšieho problému. Keď sa k tomu pridá ešte sebapoškodzovanie, je najvyšší čas konzultovať stav s odborníkmi.
Väčšina záchvatov je bežná súčasť detstva
Situácia však vôbec nie je desivá a rodičia nemusia panikáriť pri opakovaných záchvatoch zlosti svojich potomkov. Ďalší výskum z USA, týkajúci sa výbuchov zúrivosti u 1 500 detí vo veku od troch do piatich rokov totiž priniesol prekvapivé závery. Menej ako jeden drobec z desiatich urobí dramatickú scénu denne. Vedci dokázali zhrnúť jednoduché série otázok, ktoré pomôžu odborníkom identifikovať, či ide o bežnú záležitosť alebo vážny problém. Dnes majú 118 otázok, no chcú ich zredukovať na 25 najdôležitejších, aby pre rodičov pripravili dotazník na vyplnenie u pediatra, kde by im program hneď vyhodnotil výsledky. Vďaka tomu zabránia nesprávnej diagnostike, či nadbytočnému predpisovaniu liekov. Podchytenie ochorenia v takto nízkom veku je pri liečbe zásadné, pretože neskôr býva liečba náročnejšia.
Typická dramatická scéna je zväčša výsledkom únavy, frustrácie, odmietaním denného režimu, napríklad keď má ísť drobec spinkať, počas jedla alebo obliekania sa. Tie nezvyčajné záchvaty zúrivosti bývajú z ničoho nič, alebo sú tak intenzívne, že úplne dieťa vyčerpajú. Keď sú pravidelné, je čas navštíviť lekára.
Výskum o tom, čo je ešte v norme a čo je už za hranicou, stále pokračuje. V roku 2015 upravila odborná obec diagnostickú kategóriu depresívnych porúch a zaradila do nej novú diagnózu, disruptívnu poruchu regulácie nálady. Týka detí od 6 do 18 rokov, ktoré majú časté epizódy extrémne narušeného správania, záchvaty zúrivosti, ktoré sú neprimerané svojou intenzitou alebo trvaním. Záchvaty zúrivosti zažívajú deti s touto diagnózou trikrát týždenne a väčšinu dní sú podráždené. Takéto príznaky pretrvávajú najmenej rok a v rámci jedného roka sa nevyskytuje obdobie dlhšie ako 3 mesiace bez týchto príznakov. Pred novou diagnózou takéto deti spadali pod diagnózu bipolárnej poruchy, hoci často nemali jej príznaky a vedľajšie účinky výrazne negatívne ovplyvňovali kvalitu ich života.
Od zaradenia tejto poruchy sa vynárajú súhlasné i nesúhlasné názory odborníkov. Niektorí tvrdia, že psychiatri menia bežnú súčasť detstva na mentálne ochorenie, iní, že nová diagnóza iba povedie k zvýšenému užívaniu silných liekov malými deťmi.
