Zdá sa vám, že vaše dieťa je, v porovnaní s inými rovesníkmi, lepšie, šikovnejšie, krajšie a má pred sebou úžasnú budúcnosť? A tie susedove deti sú, naopak, neposlušné, drzé a v škole im to nejde tak dobre ako vášmu synovi? Vedci tvrdia, že ružové okuliare rodičov sú úplne prirodzený jav.
Porovnávanie matiek sa začína už v počiatočnom štádiu tehotenstva, kedy druhé mamy so zápalom a nadšením rozprávajú o tom, ako málo pribrali, ako im bývalo zle, ako všetko v pohode zvládli i s veľkým bruškom. Neskôr zase vykladajú historky o tom, že hrdinsky zvládli pôrod prirodzene a ohŕňajú nosom nad vašim rozhodnutím rodiť s pomocou epidurálnej anestézy. Následne ich uvidíte čudovať sa, že vaša osem mesačná dcéra ešte nechodí, ich deti chodili už od šiestich mesiacov. Ak vás na ulici niekto uvidí, že dávate drobcovi cumlík, zrejme sa pri vás pristaví a dá vám inštrukcie, ako zbaviť dieťa tohto hrozného zlozvyku.
Tu to však nekončí. Tak ako rastie vaše dieťa, zvyšuje sa aj množstvo pasívno-agresívnych komentárov od iných matiek. Ich dieťa je totiž vo všetkom lepšie ako to vaše. V škôlke a neskôr v škole bude mať spolužiakov, o ktorých ich rodičia budú tvrdiť, že sú budúci nositelia Nobelovej, či Pulizterovej ceny, majstri sveta v nejakom športe alebo aspoň ovládajúci najmenej päť cudzích jazykov. Keď váš syn či dcéra vyrastie, vyštuduje vysokú školu, bude mať svadbu a svoje deti, stále budú matky porovnávať svoje deti s druhými, aby, aspoň na moment, pocítili, že tie ich sú lepšie a majú dokonalejších vnukov a vnučky.
Takéto správanie je síce miestami až smiešne, no je to jedna z úžasných vecí na matkách. Väčšina z nich si totiž myslí, že ich deti sú vynikajúce a výnimočné, hoci vôbec nie sú. Iste, hovoriť o vlastnom potomkovi, aký je dokonalý, podceňovaním a zhadzovaním druhého dieťaťa nie je veľmi korektné, no pokúste sa na to pozrieť tak, že je to symbol ich materskej lásky. Nenechajte sa vtiahnuť do hry porovnávania detí len preto, aby si druhá mama niečo dokázala. Jej ospevovanie vlastného potomka svedčí viac o jej neistote v úlohe matky, než o vašom dieťati.
Deti vidíme iné, než v skutočnosti sú
Niekedy sa tomu naozaj nedá vyhnúť. Je v prirodzenosti každého rodiča, vidieť dieťa v takom svetle, v akom ho iní nevidia. V niektorých prípadoch tieto ružové okuliare prinesú ovocie v podobe podpory sebavedomia rodiča, či dieťaťa. V iných, žiaľ, spôsobujú odmietanie reality, ktorá však nikomu nepomôže.
Zlý odhad nie je v rodičovstve nič nezvyčajné. Mamy, aj otcovia, vidia svojich potomkov tak, ako ich chcú vidieť, niekedy dokonca stále tak, ako ich vnímali od narodenia. Tiež si radi predstavujú úžasnú budúcnosť, ktorá ich deti čaká. V prípade, že sú sami spokojní so svojim povolaním, snažia sa viesť dieťa vo svojich stopách. Alebo pripnú na dieťa nálepku „bábo“ a takto sa k nemu správajú ešte dlho po tom, čo dospelý jedinec opustil rodné hniezdo. Väčšinou si to vôbec neuvedomujú.
Buďme k sebe úprimní. Často sme voči sebe veľmi subjektívni. Niekde vnútri akosi tušíme, že máme výnimočné danosti, že sme iní, lepší, než ostatní ľudia a výrazne nad nimi vyčnievame mnohými schopnosťami.
Odborníci tvrdia, že dôvodov na takéto správanie je mnoho. Tí druhí ľudia sú príliš slušní na to, aby nám povedali, čo si skutočne myslia, alebo kvôli nekompetentnosti nedokážeme odhadnúť svoje schopnosti správne. Má to však pozitívny moment. Takéto ilúzie o sebe ochraňujú duševné zdravie. Zdanie superiority môže fungovať ako ochranný štít, ktorý bráni naše sebavedomie. To, že si myslíme, že sme lepší ako iní, je pre mentálne zdravie prínosom.
Ľudskej rase je prirodzené myslieť si, že sme výnimoční, máme špeciálne vlastnosti alebo úžasné schopnosti. Problém je, že práve kvôli týmto východiskám robíme závery a stanoviská o ostatných, najmä o našich deťoch. Takéto pozitívne ilúzie nám prinášajú uspokojujúci optimizmus a pocit kontroly nad vlastnou budúcnosťou. Navyše tieto myšlienky prenášame na deti, takže platí: „Ak som ja výnimočný, si výnimočný aj ty.“
Ako to teda je? Sú naše deti tak šikovné a krásne ako si myslíme? Nuž, asi nie.
Biológia hrá v rodičovskom zmýšľaní významnú rolu. Z evolučného hľadiska sme predurčení na reprodukciu, aby sme odovzdali svoj genetický kód ďalším generáciám a vyhli sa vyhynutiu. Naši potomkovia predstavujú biologickú investíciu a naše správanie je motivované túto investíciu chrániť.
Lenže rodičia majú obmedzené možnosti ovplyvňovať vývoj dieťaťa. V skutočnosti domáce prostredie dieťaťa je len jedným z mnohých faktorov, ktoré ovplyvňujú, kým sa stane. Nie je správne očakávať, že dieťa bude rodičovským klonom. No v ľudskej prirodzenosti je dané, že rodičia sa zameriavajú viac na veci, ktoré ich s deťmi spájajú, než na tie, ktoré sú úplne odlišné.
Vplyv rodičov na deti však nemožno podceňovať. Odovzdávajú im isté psychologické i fyzické znaky. Navyše, majú rozhodujúce slovo aj o prostredí, ktoré pre nich vytvoria, môžu ich dať na športový tréning, hudobnú výchovu a pod.
Výnimočnosť dnešných detí je z pohľadu evolúcie i v tom, že rodiny majú menej potomkov, ako voľakedy. Z toho plynie aj fenomén helikoptérových rodičov. Tým, že máme, obrazne povedané, v hniezde menej vajíčok, strážime ich ostražitejšie, aby sme zabezpečili ich prežitie. Navyše, v porovnaní s minulosťou, dnes vychovávame deti inak a v inom prostredí. Chýbajú nám skúsenosti starších, ktoré prirodzene prechádzali na mladých rodičov, keď žili spolu v komunitách. Tiež nemáme možnosť denne pozorovať správanie iných rodičov a interakciu s ich deťmi. Takže uzatvárame súdy o ich deťoch na základe obmedzených informácií, ktoré máme k dispozícii.
