Detská fantázia je úžasná a nepozná hranice. Prináša však so sebou aj neželaný detský strach

Dvojročné dieťa sa rýchlo rozvíja, vie už behať, chodiť po schodoch, dokáže s rodičom komunikovať. No na druhej strane, akoby stratilo zo svojej odvahy a začína sa báť. Dokonca niekedy aj vecí, či predmetov, s ktorými dovtedy problém nemalo. Prečo je to tak a čo môžu rodičia urobiť, aby svojmu dieťaťu pomohli?

Tamar E. Chansky, psychologička a autorka viacerých kníh o výchove detí, vysvetľuje, že strach je medzera medzi niečím novým a pochopením toho, ako to funguje. Preto je bežné, že malé deti vydesia náhle silné zvuky, napríklad spláchnutie toalety, naštartovanie motorky, spustenie vysávača, alebo dômyselné ľudské výtvory ako odtok, či ventilátor.

Mozog malého dieťaťa pracuje rýchlo a predstavivosť nepozná hranice. Tracy Moran, profesorka a psychologička z Chicaga tvrdí, že troj a štvorročné deti ešte nevedia odlíšiť fantáziu od reality. Nerozumejú, že desivé veci, ktoré sa stali na inom kontinente alebo v rozprávke, jeho nijako neohrozujú. Dokážu si vytvoriť v hlave neuveriteľne fascinujúce scenáre. Preto je normálne, že sa jedného pekného dňa rozhodne, že sa nebude kúpať a divoko sa bráni voči rodičovským pokusom o hygienu vo vani. Čo sa stalo? Asi videlo odtekať vodu a teraz sa bojí, že by odtokom mohlo zmiznúť aj ono. Alebo vysávač povysával smietky z koberca a teraz sa môže chystať na neho. V jeho mysli zohráva rolu aj povestný egoizmus a logika. Ak sa niečo zlé stalo niekomu, či niečomu, nezáleží na tom, či to bol kamarát, súrodenec alebo postava z knihy, prečo by sa to isté nestalo aj jemu? Okrem toho dokáže veľmi jasne spoznať emocionálne rozpoloženie rodičov, takže ak sa aj mama bojí psov a otec výšok, drobec to môže cítiť podobne. Navyše, jeho úžasná pamäť si všetko ukladá a v prípade potreby okamžite poskytne spomienku na nepríjemné očkovanie u lekára alebo pád z hojdačky na ihrisku. Hrozivé či strašidelné momenty si jednoducho privolá späť. Spolu s vedomosťami sa rozširuje aj jeho predstavivosť, takže pre neho je úplne bežné, že na oslavu narodenín zavolá aj svojho imaginárneho priateľa a pod posteľou má celú rodinku príšer.

Niektoré deti už dokážu povedať, že sa niečo boja alebo niečo nechcú robiť, no iné to ešte nedokážu. Ira Glovinsky, detská psychologička z Michiganu, vysvetľuje, že úzkosť sa môže u detí prejavovať ako nepokoj, náladovosť, hnevlivosť. To, že dieťa nie je v pohode, rodičia zistia, ak sa sťažuje, že ho bolí hlava či bruško. Odborníčka radí vziať ho k pediatrovi, aby vylúčil prípadné fyzické dôvody. T. Moran dodáva, že podozrivé je, ak sa rovnaké symptómy opakujú v rovnaký deň, približne v ten istý čas alebo v spojení s nejakou udalosťou. Za takýmto prejavom môže byť práva úzkosť a strach.

Ako pomôcť deťom prekonať strach

Nie všetok strach je zlý. Drobné obavy nám, naopak, môžu pomôcť. T. E. Chansky vraví, že ak by sme nepociťovali strach, bezhlavo by sme sa vrhali do všetkých vecí, aj tých negatívnych. Podľa nej je istá forma strachu v ľuďoch prirodzene a prenáša sa naprieč generáciami, napriek chýbajúcej osobnej skúsenosti. Mozog sa nám vraj vyvinul tak, aby nás prirodzene chránil, napríklad pred hadmi, pavúkmi, hoci sa možno s jedovatými druhmi plazov či hmyzu v živote nestretneme.

Detský strach sa z časti stratí s vekom, ako dieťa rastie, začne si byť istejšie samé sebou a svojím okolím, dokáže rozpoznať fantáziu a realitu. Ak však chcete svojmu dieťaťu pomôcť, existuje niekoľko stratégií, ktoré sa oplatí vyskúšať. Mali by ste však vedieť, že obavy nezmiznú zo dňa na deň, môže to trvať mesiace, niekedy dokonca roky.

V prvom rade by ste mali uznať, že sa bojí. Iste sa vám obavy vašej dcéry, či syna môžu zdať extrémne, no pre nich to je stred vesmíru. Pokúste sa nesmiať, nevysmievať a nezosmiešňovať ich obavy. Iste, je vtipné, že dieťa vydesila zelená príšera pod posteľou alebo čierna ježibaba v skrini, no smiech, či úsmev sa pokúste udržať, až kým nebudete z detskej izby vonku. Je v poriadku, ak sa drobec bojí a práve tým, že ho budete upokojovať a uisťovať o tom, že príšery a ježibaby v izbe nie sú, mu pomôžete. Viliam Coleman, pediater z Univerzity v Chapel Hill, v Severnej Karolíne, radí odosobniť sa od strachu tak, že budete o ňom s dieťaťom hovoriť a pomenujete, čoho sa bojí. Podľa neho sa dieťa strachu nezbaví samé od seba, ani ignorovaním. Ak jeho obavy zmetiete pod koberec, nič nevyriešite. Ak sa napríklad vaša dcéra bojí psov, nemávnite rukou so slovami: „Čo sa bojíš. Ten pes ti nič neurobí. Nemáš sa čoho báť.“ Radšej povedzte: „Chápem, že sa toho psa bojíš. Poďme okolo neho spolu. Ak nechceš, vezmem ťa na ruky, keď pôjde okolo nás.“

Ak je dôvodom strachu hnev alebo úzkosť z niečoho nového, napríklad narodenia súrodenca či škôlky, umožnite dieťaťu vyjadriť pocity pomocou hry. Barbara Howard, členka Americkej pediatrickej asociácie pre detskú psychológiu a rodinné zdravie odporúča drobca za jeho pocity nesúdiť. Môžete napríklad skonštatovať: „Viem, že niekedy si želáš, aby nové bábätko odišlo od nás. No nebude to dlho trvať a budete sa môcť spolu hrať.“

Pre maličké deti sú vhodné aj predmety, ku ktorým majú vyvinutý špeciálny cit, napríklad macko, s ktorým zaspávajú. Pomáhajú im pri rozlúčke v šatni škôlky, či zaspávaní vo vlastnej postieľke, no spolu s nimi dokážu zvládnuť aj náročné, desivé situácie, napríklad stretnutie s novými ľuďmi, či návštevu doktora. Nechajte preto tieto predmety drobcom a nezosmiešňujte ich, že sú maličkí, ak ich chcú mať pri sebe. Od štyroch rokov ich pravdepodobne zapatrošia, lebo sa naučia svoje obavy, či rozrušenie, zvládať iným spôsobom.

Vystrašeným deťom pomôže vysvetliť, ukázať a objaviť. Niekedy práve racionálne vysvetlenie zaženie neprimerané obavy. Napríklad im môžete povedať, že cez odtok vo vani prejde len voda s bublinkami, v ktorej sa kúpali, ale gumené kačičky a deti nie. Ukážte im, že vysávač vtiahne piesok, špinky, prach, ale nie hračky, či otcove prsty na nohách. Ak sa ich strach zakladá na vlastnej negatívnej skúsenosti, napríklad očkovanie, zostaňte s nimi a uznajte, že dostať injekciu naozaj nemusí byť nič príjemné. Neklamte, že to nebude bolieť, alebo že veľké deti neplačú. Povedzte im, že to na začiatku zabolí, ale rýchlo to prejde, takže potom môžete spolu zažiť niečo zábavné.

Iným spôsobom, ako sa vyrovnať so strachom, je pozorovať z diaľky. Ak viete, že vaša dcéra či syn niečoho bojí, prečítajte si o tom knihu alebo si zahrajte divadielko. Ukážete im tak, že ste s nimi a pri nich. Ak sa napríklad boja, že spadne z bicykla, nájdite knihu, v ktorej sa deti bicyklujú a stalo sa im to. Keď sa boja zvierat, môžete spolu navštíviť ZOO a obdivovať ich spoza mreží. V prípade strachu z doktorov, zahrajte sa na ordináciu už doma, v predstihu a vymeňte si role tak, aby deti boli aj pacienti, aj doktori. Podobne si môžete nacvičiť zoznamovanie s cudzími ľuďmi, i socializáciu.

Čoho sa najčastejšie deti boja

Všeobecné rady, ako pomôcť deťom bez ohľadu na vek

• Pristupujte k strachu s rešpektom, bez ohľadu na to, či má vaše dieťa 4 alebo 14 rokov.
• Neodhovárajte dieťa ho od toho, aby sa bálo.
• Buďte pokojní a sebavedomí. Nie je dôležité len to, čo poviete o strachu, ale aj ako to poviete
• Zistite, čo by ešte dieťa zvládlo urobiť. Nenúťte ho, aby dokázalo viac, než sa podľa neho dá. Nenechajte ho však vzdať to úplne. Tým, že sa vyhnete situácii, ktorá vyvoláva strach, nepomôžete mu prekonať úzkosť.
• Pomôžte mu vyrovnať sa so strachom rôznymi spôsobmi, kreslením, hrou s plyšovými zvieratkami, divadielkom.
• Oceňte snahu, veľkú, aj malú.