Každý človek má chvíľky, keď potrebuje byť sám. Tento pocit začína už v útlom detstve a ďalej sa prehlbuje, v puberte je už akousi samozrejmosťou. Dnes hovoríme o práve na súkromie, ale ide naozaj o právo alebo privilégium? Kde začínajú a končia jeho hranice pri našich vlastných deťoch?
Batoľatá sa pri hre môžu zadívať inam, otočiť hlavičku, nereagovať na podnety. Jedným z dôvodov môže byť, že chcú byť chvíľku sami. Vydýchnuť, vstrebať zážitky, vypnúť. Staršie detičky už dokážu dať najavo svoje potreby zreteľnejšie. „Keď moja dva a pol ročná dcéra potrebuje cikať alebo kakať, odíde do rohu miestnosti a vykoná potrebu tam, do plienky. Potom príde za mnou a chce, aby som ju vymenila,“ hovorí Lívia. Podľa Ariho Browna, autora knihy Toddler 411 je toto typické správanie sa batoliat, ktoré vyžaduje trochu súkromia. Pravdepodobne odpozorovali, že keď idú na toaletu dospelí, tiež sú tam sami, zatvárajú za sebou dvere. Práve učenie na nočník je ideálna príležitosť, kedy si môžeme uvedomiť túžbu drobcov po tom, aby boli sami.
Škôlkari majú väčšiu slovnú zásobu a neváhajú nám oznámiť, že si neželajú našu spoločnosť. „Môj štvorročný syn sa rád hrá s panáčikmi na vojakov. Vtedy nechce, aby som bola pri ňom. Ide do svojej izby, zoberie si panáčikov a rozpráva za nich. Mne povie, aby som odišla. Vidím ho z kuchyne, ale tvárim sa, že nie, aby mal pocit súkromia,“ zdôveruje sa Lenka.
U školákov je súkromie zastreté dvermi tajomstiev, ktoré sú určené len pre vyvolených. Niekedy dovolia rodičom podieľať sa na nich, inokedy sa premáhajú, aby ich udržali a v niektorých prípadoch dospelí ani netušia, že sa niečo deje. „Lara prišla zo školy a videla som na nej, že sa niečo stalo. Keď som sa spýtala, neodpovedala mi, odišla do svojej izby. Celý deň bola akási iná a večer, pri uspávaní sa mi zdôverila, že dostala zaľúbený lístoček od spolužiaka,“ s úsmevom hovorí Lucia. Dať deťom pocit, že môžu povedať čokoľvek, je výborný základ do budúcnosti. Keď deti podrastú, bude to ťažšie.
Súkromie dieťaťa na internete je za odmenu
Komunikácia s deťmi je základ. Napriek tomu, ako rodičia práve v tejto oblasti často zlyhávame. Podľa štúdie Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie, ktorý sa zaoberal správaním adolescentov na internete, deti nehovoria s dospelými o negatívnych zážitkoch (kyberšikanovaní). Takmer 90% nepovie nikomu dospelému o incidente kyberšikanovania a dokonca viac ako tretina o kyberšikanovaní nepovie nikomu. To sú hrozivé čísla.
Tínedžeri trávia na internete množstvo času. Ako vyplýva zo spomínanej štúdie, väčšina (63 %) dospievajúcich sa pripája viackrát denne a pri jednom pripojení strávia najčastejšie 1-2 hodiny (31,8 %) alebo 2-3 hodiny (24,8 %). Je v poriadku nainštalovať rodičovskú kontrolu, prechádzať potomkom súkromné maily, čítať si komunikáciu na sociálnych sieťach? Alebo im ponechať voľnú ruku a riešiť problémy, až keď nastanú? Najdôležitejšie je, poznať svoje dieťa dostatočne, pretože na základe jeho zodpovednosti, čestnosti a konzistentného pozitívneho správania môžeme stanoviť mieru nezávislosti a súkromia, ktoré im dovolíme mať. Podľa Jamesa Lehmana, ktorý sa zaoberá tínedžermi s problémovým správaním a je autorom viacerých programov pre nich, súkromie tínedžerov totiž nie je právom, je to výsada. Tú si môžu zaslúžiť práve svojím správaním a prístupom. Je samozrejmosťou, stanoviť dospievajúcim určité hranice. Tým, že sa osamostatňujú, sa pripravujú na skutočný život. Lenže práve preto potrebujú vedieť, kde začína a končí ich priestor a kde sa nachádza ten rodičovský. „Moja dcéra má sedemnásť rokov, priateľa a výborné známky. Jej študijný priemer na gymnáziu je 1,5. To najhoršie, čo doteraz spravila bolo, že prišla domov neskôr ako sme sa dohodli. Jasné, že si farbí vlasy, teraz ich má fialové. Má aj náušničku na pupku a tetovanie okolo členka. Myslím, že si zaslúži nejaký vlastný priestor, keď vie, ako s ním naložiť. Na veciach, ktoré sú pre mňa drobnosti, tvrdohlavo netrvám. Ak si chce zafarbiť vlasy, prepichnúť nos, tetovať rameno, nech. To mi neprekáža a je v takom veku, že je to pochopiteľné. Pokiaľ nemám dôvod, nepátram po jej veciach. Vie, že mi môže dôverovať a naopak ja jej. Ak by sa zmenila, začala by zanedbávať školu, asi by som svoj prístup zmenila. Zatiaľ však nemám dôvod,“ hovorí Zuzana.
Pokiaľ sa násťroční správajú tak, že im môžeme dôverovať, sú čestní, zodpovední, sú tam, kde nám povedali, že budú, domov chodia načas a plnia si svoje školské povinnosti, môžeme rešpektovať ich súkromie a brať ich ako vyspelých a zodpovedných jedincov. Vtedy im môžeme povedať, že im dôverujeme a veríme a nemáme dôvod sledovať každý ich krok. Je to pre nich odmena za to, akí sú – dostanú svoj priestor, po ktorom túžia. Ak máte túžbu sliediť po stopách života takéhoto potomka, vlastne mu hovoríte, že mu neveríte úplne bezdôvodne, napriek tomu, že nič zlé nespravil. Nepodporujete jeho prirodzený vývoj smerom k samostatnosti.
Iná vec je, miešať sa do života svojmu puberťákovi, ktorý sa nespráva podľa pravidiel vašej domácnosti, nerešpektuje zákazy a podmienky, robí veci poza chrbát a dostáva sa do problémov. Dajte mu preto jasne najavo, že prekročením hraníc, ktoré ste stanovili, príde o svoje privilégiá, vrátane súkromia. Áno, budete ho sledovať pozornejšie, pôjdete mu do počítača, či telefónu, budete sa mu hrabať v skrinkách, zásuvkách. Je to cena, ktorú musí zaplatiť za to, že zradil vašu dôveru. Aj v dospelom živote platíme vysokú cenu za to, ak si nevážime dôvery druhých. Napríklad nás môže šéf prepustiť, ak stratíme jeho dôveru, lebo sme si načierno naliali z firemného benzínu do svojho auta, alebo sme počas pracovnej doby na pracovisku popíjali alkohol. Dôvera je vážna vec. Navyše niekedy musíte dieťa chrániť pred samým sebou a možnými následkami jeho nerozumných rozhodnutí.
Základné pravidlá internetu doma:
- Vysvetlite deťom, že nesmú o sebe poskytovať žiadne osobné informácie, ako napríklad adresu, názov a adresu školy, telefónne číslo. Ďalej nesmú posielať svoje, ani rodinné, fotky bez vášho povolenia. Najlepšie je, ak na internete používajú prezývku, ktorá je iná ako ich skutočné meno.
- V žiadnom prípade nesmú nikomu oznámiť svoje heslo, aj keď sa zdá, že ho vyžaduje nejaký úrad alebo servis.
- Nebudú odpovedať na správy, ktoré im nie sú príjemné, vyhrážky, výsmech, prípadne niečo od nich požadujú. O takýchto správach vám dajú vedieť.
- Stanovte deťom limit, ktorý môžu byť na internete vo voľnom čase. Sledujte najmä večerné a nočné pripájanie sa.
- Nechávajte počítač, tablet, či telefón v obývačke, nech sa deti radšej pripájajú odtiaľ ako zo svojej izby.
- Snažte sa spoznať priateľov, ktorých majú na internete aspoň do takej miery, do akej poznáte ich skutočných kamarátov. Nedovoľte im, aby sa stretávali s niekým z internetu bez vašej prítomnosti.
- Vysvetlite im, že 12 ročné dievča môže byť pokojne 40 ročný chlap a nie všetko, čo čítajú je pravda.
- Držte s deťmi krok. Poznajte aplikácie, ktoré vaše dieťa používa a neustále sa vzdelávajte ohľadom noviniek.
