V angličtine existuje označnie – terrible twos. Znamená, že obdobie dvoch rokov je hrozné. Autori tohto tvrdenia vychádzajú z toho, že „NIE“ sa stáva u detí najčastejšie používaným slovom. Navyše nepochopenie zámerov svojsky komunikujúcich drobcov vedie k ich frustrácii ústiacej do dramatických scén. Dôležité je však vedieť, že detské správavnie nie je namierené voči rodičom. Batoľatá sa osamostatňujú a učia sa vyjadrovať nespokojnosť. Ako si s takýmto správaním poradiť?
Docent pediatrie na Kalifornskej univerzite v Los Angeles, Harvey Karp, autor knihy Najšťastnejšie dieťa v okolí (The Happiest Baby on the Block) prináša rodičom jednoduchý návod.
Batoliace obdobie začína podľa Harveyho Karpa vo veku osem mesiacov. Vtedy niektorí rodičia zažijú nepríjemnú skúsenosť, keď si ich dieťa začne frustráciu vybíjať dramatickými prejavmi, ako napríklad krikom, slzami, búchaním pästičiek, či populárnym hádzaním sa o zem. Karp upozorňuje, že nejde len o plač bábätka, ide o nárek, ktorému je dôležité venovať náležitú pozornosť. Jeho metóda dokáže zastaviť minimálne polovicu dramatických scén v priebehu niekoľkých sekúnd. Vďaka jej aplikácii sa drobci učia trpezlivosti, zvyšuje sa ich sebaovládanie a s ním spojené sebavedomie a zlepšujú sa komunikačné schopnosti.
Batoľatá sú ako naši primitívni predkovia. Nie sú civilizovaní a sú veľmi jednoduchí. Najefektívnejší spôsob komunikácie je preto rozdelený do troch ľahko zvládnuteľných krokov. Vyplatí sa ho uplatniť v rámci celkovej komunikácie, ale najmä počas spomínaných dramatických scén.
1) Znížte sa na úroveň drobca
Najprv musíte zmeniť svoj slovník a rozprávať rečou dieťaťa. Používajte jednoduché slová a vety. Povedzme, že dieťa si v obchode vybralo hračku a chce, aby ste mu ju kúpili. Drží ju v rúčkach a ani za svet ju nechce pustiť. Vy sa ho snažíte rozumnými argumentmi presvedčiť, že hračku dnes nekúpite. Ono na vás vyvaľuje oči a kútiky úst začína vykrúcať smerom nadol. V očiach sa postupne objavujú slzy a z úst sa derie srdcervúce: „Buáááá.“ Začínate sa potiť a cítite na chrbte prepaľujúce pohľady okolostojacich. Letmo zazriete zdvihnuté obočia, zvraštené čelá, hodnotiace úškrny. Prichádza skúška vášho rodičovstva. Ako naschvál na verejnosti. Potomok protestuje, rozhadzuje rukami, plače. Občas sa hodí i na zem. Čo potom?
Nehovorte mu opisným a vysvetľovacím spôsobom, aké správanie by ste od neho očakávali. Vašim momentálnym cieľom je zastaviť drámu a upokojiť dieťa. Podľa odborníka je zbytočné a frustrujúce pre rodiča i dieťa, ak s ním začnete rozprávať štýlom: „Je mi ľúto, zlato moje, že nekúpime macka. Macka máš aj doma, veď sa s ním hráš každý večer. Nemám pri sebe peniaze na ďalšiu hračku, pochop ma.“ Malé dieťa vás nepochopí.
Musíte konať rýchlo a úplne inak. Karp odporúča, aby ste sa znížili na úroveň batoľaťa. Fyzicky, aj rečovo. Čupnite si k nemu, aby ste mali oči v rovnakej výške. Zmeňte svoju slovnú zásobu, maximálne ju zjednodušte. Potvrďte, že vidíte, čo chce. „Macko. Chceš macka! Chceš macka! Macko! Macko! Chceš macka!“
2) Pravidlo rýchleho občerstvenia
Siete rýchleho občerstvenia používajú, najmä pri objednávaní si z auta, jednoduché pravidlo. Všetko, čo si objednáte, po vás niekoľko krát zopakujú. Najprv, hneď ako zadávate objednávku, počujete, ako vám každé jedlo povedia ešte raz. Potom prejdú celé vami zvolené menu. Nakoniec vám ho pripravené a zabalené podávajú cez okno, pričom opätovne zopakujú všetky položky, ktoré sú uložené v papierovej taške. Je to jednoduchý spôsob, ako sa vyhnúť nedorozumeniu a vedie k spokojnosti oboch strán.
Prečo nevyužiť tento postup aj pri komunikácii s dieťaťom?
Zmeňte svoju slovnú zásobu a maximálne ju zjednodušte. Potvrďte, že vidíte, čo dieťa chce. „Macko. Chceš macka! Chceš macka! Macko! Macko! Chceš macka!“
Rýchle opakovanie jedného, dvoch kľúčových slov sa ukazuje ako najefektívnejšia metóda na zaujatie a pochopenie batoliat. Neváhajte a omieľajte niekoľko krát dokola, hoci sa vám to zdá primitívne. „Macko. Chceš macka! Chceš macka! Macko! Macko! Chceš macka!“
3) Zrkadlenie
Posledným krokom k upokojeniu drobca a uvoľneniu situácie je zrkadlenie správania. Robte rovnaké dramatické gestá ako dieťa, použite zhodne vysoký tón hlasu, totožnú mimiku.
Po niekoľkých opakovaniach si vaše dieťa uvedomí, že „ste na rovnakej vlne“, že mu rozumiete, pochopili ste jeho pocity a upokojí sa. Keď odznie dramatické predstavenie, použite ďalšiu jednoduchú vetu, napríklad „Ideme pápá,“ aby ste upriamili jeho pozornosť na nasledujúcu aktivitu.
Rozprávky z vlastnej hlavy
Ak sa vám napríklad nepáči alebo vás pakovane hnevá správanie či nejaká špecifická detská činnosť, môžete vyskúšať metódu poučných rozprávok. Keď budete večer ukladať svojho drobca do postieľky, porozprávajte mu napríklad krátky vymyslený príbeh o chlapčekovi, ktorý sa nechcel ráno obliekať a čo sa mu preto prihodilo. Prišiel na ihrisko za kamarátmi neskoro a nikoho tam už nenašiel. Stále býval na ihrisku sám. Bol smutný, pretože mu zábava s kamarátmi chýbala a hra osamote vôbec nebola taká zábavná. Jedného dňa sa rozhodol, že sa ráno vždy rýchlo oblečie, aby mohol byť so svojimi kamarátmi. Keď sa mu to podarilo, bol veľmi šťastný.
Harvey Karp tvrdí, že ak porozprávate dieťaťu príbeh v situácii, keď je pokojné a poslúcha, zapamätá si to a podporíte tak jeho žiaduce správanie v budúcnosti. Tiež radí odmeniť drobcov za pekné správanie. Podľa neho však nálepky nefungujú až tak efektívne ako predpokladali vedci v minulosti. Vraj keď je nálepka nalepená, dieťa na ňu rýchlo zabudne. Odporúča preto voliť žetóny, či podobné predmety, ktoré môžu deti držať v ruke ako stálu pripomienku. Batoľatá totiž lepšie reagujú na hmatateľné veci.
