Zamyslenie zo života...
Závislosť na knihách zatiaľ nie je uvedená v žiadnom medzinárodne relevantnom zozname diagnóz zrejme preto, že nepácha vážne škody na duševnom ani na telesnom zdraví človeka. Je pravda, že sa môže ľahko stať, že čitateľ zabudne odísť kvôli rozčítanej kapitole napínavého príbehu včas do školy, že vykypí prevárané mlieko alebo naopak, zhorí fazuľa spolu s hrncom, ale toto sú nanajvýš drobné majetkové alebo nemajetkové straty, nie ujma na zdravom rozume.
Čítať som sa naučila ako ostatní spolužiaci v prvej triede. Od spojenia prvých slabík som mala pocit, že je mojou povinnosťou, vyčítať všetky písmenká, ktoré sa objavia v mojej blízkosti. V absolútnom zúfalstve som dokázala čítať aj prepravný poriadok v MHD a keď som bola staršia, teatrálne som po nastúpení do autobusu vyberala z tašky knihu, aby som, zavesená v štrikovanom svetri na držadle, podčiarkla svoj úplne prirodzený pôvab, vrodenú inteligenciu a ostatné duševné kvality.
Ešte v prvej triede sme čítavali aj na čas, teda kto za minútu prečíta viac slabík, hoci si niektoré deti v čase čitateľských pretekov privodili ľahkú fyzickú nevoľnosť alebo zopár slzičiek, len aby sa nemuseli do ľúteho súboja zapojiť, aby ich pani učiteľka pre náhlu indispozíciu diskvalifikovala. Do posledného kola postupovali len najväčší literárni zurvalci, spolužiak Fero, spolužiačka Ľubka a ja. Čítali sme zo všetkých síl, slinky prskali na papier, ofiny nám padali do očí, ale nevzdávali sme sa, vždy bol jeden z nás prvý. Nevyzeralo to ako pri súťaži hláskovania v americkom filme, nepredstupovali sme pred triedu s očakávaním sponzorskej výhry alebo štipendia do ďalšieho ročníka, chceli sme byť len najrýchlejšie čítajúcimi deťmi vo vesmíre! Rivalita z detských liet sa v našom živote nijako zvlášť neprejavila, stali sme sa starnúcimi, niekedy blčiacimi, občas len tlejúcimi nositeľmi poznávania a poznania, ešte stále sme učiteľmi... Touto cestou by som vám rada prezradila zopár drobností, ktoré z našej rodiny urobili čitateľsky chronicky nevyliečiteľne závislú domácnosť.
Začalo sa to sklamaním po prvých letných prázdninách v mojom živote. Aj keď som v tom čase o percentách ani len nechyrovala, bola som si istá prinajmenšom na ich plný počet, že v druhej miestnosti mestskej knižnice, pod písmenkom P bola knižka o Štoplíkovi. Čítala som ju na začiatku prázdnin a môj hrdina z obyčajnej zátky na fľašu, Štoplík, v poslednej kapitole sľúbil, že sa po prázdninách určite všetci stretneme! Prišla som ako na hotové, medzi novinkami som hľadala prírastky, no po Štoplíkovi úplne ako v slovenskej ľudovej rozprávke, ani chýru, ani slychu! Pani knihovníčka, ktorá patrila medzi najväčšie autority môjho života, ma začala presviedčať, že o Štoplíkovi a jeho dobrodružstvách jakživ nepočula, ale na očiach jej bolo vidno, že sa práve učí klamať. Chcela som ju vyviesť z omylu, preto som prešla k polici, odkiaľ som si pred pár týždňami vybrala krásne ilustrovanú knižku, plnú dobrodružstiev môjho korkového kamaráta v námorníckom tričku a admirálskej čiapke. Nebola tam! Keď sa nad tým spätne zamyslím, bolo to moje najväčšie literárne sklamanie, hneď po neskôr prečítanej Mladej garde od sovietskeho spisovateľa Alexandra Fadejeva.... Udavačstvo jeho hrdinov, ktorí vlastných rodičov označovali za nepriateľov vlasti a s pokojným svedomím im zabezpečovali pobyt v nápravno-výchovných zariadeniach stalinského typu alebo v masových hroboch, mnou otriasol v mladosti rovnako ako odstránená knižka tety spisovateľky Hany Ponickej.
A práve v čase trápenia sa s prísahou Pavlika Morozova a spol. prišla v našej triede gymnázia reč na literatúru pre deti. V našich literárnych kruhoch sa nachádzala vášnivá čitateľka a obdivovateľka Krásnej Kataríny a Angeliky vo všetkých vývojových štádiách ich naivno-indexovej literatúry, postpubertálni znalci Franza Kafku, obdivovatelia bratov Čapkovcov i majitelia zakázaných Mňačkových románov a reportážnych kníh. Veľmi podobným, boľavým spôsobom sme sa viacerí vrátili k incidentu s vylúčením pani spisovateľky Hany Ponickej z nášho súkromného detského sveta, a to sme na začiatku 80. rokov nemali ani najmenšiu predstavu o jej profesionálnom živote uprostred materiálneho živorenia. O jej osude som sa dozvedela až v deväťdesiatych rokoch, pri kúpe knižky, ktorá meškala viac ako slovenské vlaky.
Od Štoplíkovej nedobrovoľnej literárnej rozlúčky uplynulo viac ako tridsať rokov.... Voňavý výtlačok, netrpezlivá cesta domov, radostné upelešenie sa k deťom a niekoľkotýždňový návrat do prázdnin pred druhou triedou... Nebolo treba vysvetľovať ľudské peripetie života dámy slovenskej literatúry pre deti a mládež, jej morálny profil pre detského čitateľa vyplýva zo zaznamenávania malých i väčších lapajstiev, končiacich mravným ponaučením, ktoré detský čitateľ ľahko identifikuje a príjme za svoje, rozprávkové víťazstvo dobra nad zlom, skrytom hoci len v našej lenivosti. Psychológovia a pedagógovia vyzývajú k čítaniu deťom a s deťmi, núkajú nám čas prežitý s tými, na ktorých sme už možno aj zabudli: na spriaznené duše, verných kamarátov, odvážnych pirátov, nebojácnych drakobijcov, ježibaby s čudnými stravovacími návykmi a problematickou pleťou, introvertných vojdvodcov, ba i na zopár pomazaných hláv. Čítať dobrú knihu je ako jesť u babičky obľúbené jedlo: aj po rokoch môžete zatvoriť oči a v ústach a v duši zacítite príjemnú bezpečnosť múdrosti milujúceho človeka.
