Vychovávame neužitočné deti?

Foto: Bigstock
  Foto: Bigstock

Prečo niektoré deti doma ochotne pomáhajú a iné nie? Aký rozdiel je v našej výchove?

 

Začiatkom deväťdesiatych rokov žila psychologička Suzanne Gaskinsová v malej mayskej dedine v štáte Yucatán, kde nadviazala rozhovor s dvoma sestrami vo veku 7 a 9 rokov. Dievčatá jej začali s veľkou hrdosťou rozprávať o všetkých prácach, ktoré robili doma po škole. Staršia vyhlásila: "Periem svoje oblečenie aj oblečenie môjho brata." Na Gaskinsovú tak zapôsobilo nadšenie dievčat pre pomoc v domácnosti, že začala študovať, ako deti v dedine trávia čas. Rýchlo si uvedomila, že malé deti nielenže veľkou mierou prispievajú k domácim prácam, ale že to často robia bez toho, aby im to niekto povedal. V skutočnosti bola pomoc mnohokrát ich nápadom. Za posledných 30 rokov Gaskinová a niekoľko ďalších psychológov dokumentovali pozoruhodný fenomén v domorodých rodinách v Mexiku a Guatemale. Malé deti v týchto domoch sú v domácnosti mimoriadne nápomocné. Pomáhajú prať, variť jedlá, umývať riad. A často robia domáce práce bez toho, aby im to niekto povedal.

Pred niekoľkými rokmi sa počas výskumu viedli rozhovory s mexicko-americkými mamičkami v Kalifornii o tom, ako často ich deti robia domáce práce. Potom porovnali odpovede týchto mamičiek s odpoveďami z rodín strednej triedy v Silicon Valley s európskymi predkami. Hoci v každej kultúre bolo veľa variácií objavil sa jasný vzorec: mexicko-americké deti vo veku 6 až 7 rokov robili okolo domu dvakrát toľko ako európsko-americké deti zo strednej triedy. A robili to oveľa dobrovoľnejšie.

Aké je tajomstvo týchto rodičov? Môže to byť prekvapujúce, ale vedci tvrdia, že len jedna vec je kľúčová: prijať pomoc batoliat. „Už malé batoľatá veľmi túžia byť nápomocné,“ hovorí David Lancy, antropológ z Utah State University, ktorý túto univerzálnosť zdokumentoval vo svojej novej knihe Anthropology Perspectives on Children as Helpers.

Dokonca aj malé úlohy môžu dať deťom pocit hrdosti a úspechu, hovoria psychológovia. Kľúčom je uistiť sa, že úlohy sú skutočným prínosom pre domácnosť a nie sú len „napodobňovaním dospelých“. Malé deti za svoju pomoc nepotrebujú žiadnu odmenu. Psychológovia zistili, že v skutočnosti bolo menej pravdepodobné, že malé dieťa pomôže druhýkrát, ak mu potom rodičia dajú hračku. „Zdá sa, že deti majú prirodzene vnútornú motiváciu pomáhať,“ uzavreli psychológovia Felix Warneken a Michael Tomasello. "A zdá sa, že vonkajšie odmeny to podkopávajú."

Nikto presne nechápe, prečo majú batoľatá túto vrodenú túžbu byť nápomocné (alebo prečo ju odmeny znižujú). Môže to však prameniť z ich silnej túžby byť okolo svojej rodiny, hovorí Rebeca Mejia-Arauz, psychologička z univerzity ITESO v Guadalajare. „Myslím si, že tento bod je skutočne kľúčový,“ hovorí. „Robiť veci s inými ľuďmi ich robí šťastnými a je dôležité pre ich emocionálny rozvoj. Vidia, čo robí ich mama alebo súrodenci, a chcú to robiť tiež.“


Samozrejme, batoľatá môžu chcieť pomôcť, ale spočiatku toho naozaj veľa nedokážu. Ich zapojenie do domácich prác často veci spomaľuje alebo vznikne skôr neporiadok. Z tohto dôvodu mnohí rodičia v západnej kultúre odmietajú pomoc batoliat. Mnohé mamy hovoria veci ako: „Musím veľmi rýchlo urobiť nejakú prácu, a ak sa mi moje batoľa pokúsi pomôcť, urobí ešte väčší neporiadok. Takže to radšej urobím sama, ako keby mi malo pomáhať.“ V mnohých prípadoch západné mamy hovoria batoľatám, aby sa išli hrať, kým budú upratovať a robiť domáce práce.

 

Mamy s domorodým dedičstvom však často robia presný opak. Po prvé, dávajú batoľatám príležitosť sledovať domáce práce tak často, ako je to možné. Potom, ak sa dieťa chce zúčastniť, „je vítané,“ aj keď to znamená robiť všetko pomalšie alebo hoci aj v prípade, že mama musí úlohu prerobiť. Andrew Coppens z University of New Hampshire vysvetľuje: „Včasné príležitosti na spoluprácu s rodičmi pravdepodobne odštartujú vývojovú trajektóriu, ktorá vedie k tomu, že deti budú dobrovoľne pomáhať a zapájať sa doma.“

Lucia Alcala, psychologička a odborná asistentka na Kalifornskej štátnej univerzite skúma, ako deti prispievajú k práci v rodinnej domácnosti a pri komunitnej práci – inými slovami, skúma, prečo deti v niektorých komunitách pomáhajú a prečo v niektorých komunitách nie. Spolu s kolegami postavila malý modelový obchod s potravinami s uličkami a rôznym bežným tovarom. Tento modelový obchod priniesli do 43 rodinných domov pozdĺž centrálneho pobrežia Kalifornie. Každá rodina mala pár súrodencov vo veku 6 až 10 rokov. Dala súrodencom jasné pokyny: Nájdite si efektívnu cestu cez obchod, v ktorom si vyzdvihnete všetko zo zoznamu potravín a veľmi jasne povedala „spolupracujte a pomáhajte si navzájom“.

Počas vykonávania tejto úlohy niektorí starší súrodenci pri plánovaní trasy predajňou úplne vylúčili mladších. Keď mladšie dieťa navrhlo nápad alebo ukázalo na potravinu, starší súrodenec ho odohnal alebo ho dokonca ignoroval. Vylúčenie, ignorovanie alebo dokonca odstrčenie odradilo mladšie deti od pomoci, uviedla Alcala a jej kolegovia v časopise Proceedings of the National Academy of Sciences.

Po tom, čo sa mladší súrodenec chvíľu snažil, stratil záujem. V jednom prípade mladší súrodenec vliezol pod stôl a vzdal to. V inom prípade odišiel a nechcel pokračovať, pretože pre neho nebol priestor na to, aby bol súčasťou úlohy," hovorí ďalej.

Na druhej strane, keď starší súrodenec zahrnul mladšieho súrodenca – buď využitím nápadov mladšieho súrodenca, alebo jednoduchým uznaním nápadov – mladšie dieťa sa do úlohy viac zapojilo. Súrodenci začali spolupracovať, venovali pozornosť tomu, čo sa každý snažil dosiahnuť, a potom navzájom realizovali svoje nápady. Alcala a ďalší psychológovia si myslia, že podobný jav nastáva, keď sa malé deti snažia pomôcť svojim rodičom. Začínajú s veľkou túžbou spolupracovať so svojou rodinou — spolupracovať a pracovať ako tím. Ak rodičia cielene robia domáce práce, kým tam dieťa nie je, povedia dieťaťu, aby sa išlo hrať alebo pozeralo televíziu alebo ak túto činnosť príliš riadia mnohými pokynmi a hneď opravujú čo už deti spravili, malé deti stratia záujem – nielen o domáce práce, ale aj o pomoc rodičom. Zároveň deti prichádzajú o príležitosti naučiť sa spolupracovať a spolupracovať so svojimi súrodencami a rodičmi.

 

Ako môže rodič nechať malé dieťa, aby mu pomohlo s úlohou, ktorú v skutočnosti ešte nedokáže urobiť alebo preň môže byť príliš nebezpečná?

 

1. Neodháňajte dieťa 

To, ako zareagujete na veľmi malé dieťa, ktoré prejavuje záujem pomáhať, je kľúčové pre to, či z tohto dieťaťa vyrastie 12-ročné dieťa, ktoré chce pomáhať v domácnosti, alebo dieťa, ktoré treba ku všetkému nútiť. Alcala a ďalší psychológovia však tvrdia, že toto odháňanie – alebo vylúčenie detí z pomoci – môže mať negatívne dôsledky. Časom to môže nahlodať motiváciu dieťaťa pomáhať a prípadne uhasiť chuť spolupracovať.

 

2. Zamerajte sa na čiastkové úlohy

Namiesto čakania, kým si dieťa vyberie svoj vlastný spôsob pomoci, ktorý nemusí byť vhodný vzhľadom na jeho úroveň zručností, rodičia v mnohých kultúrach pravidelne proaktívne získavajú pomoc od blízkeho dieťaťa. Keď mama alebo otec upratuje, varí, pracuje v záhrade alebo sa stará o iné dieťa, požiadajú dieťa o pomoc. Deti sa tak učia dôležité domáce práce a pomáha to deťom naučiť sa spolupracovať s rodinou. Je potrebné začať malými čiastkovými úlohami pri činnostiach, ktoré už robíte. Mali by byť navrhnuté tak, aby naučili deti konať, keď ostatní potrebujú pomoc. Úloha môže byť malá, ale kľúčovou súčasťou, je, že musí skutočne prispieť k práci. Nemôže to byť „falošný“ projekt alebo akcia, ktorá nemá nič spoločné so skutočnou prácou. Potom všetci nepracujú na spoločnom cieli. Keď ste napríklad uprostred varenia a lyžica požiadajte dieťa, aby vám napríklad podalo lyžicu. Alebo požiadate dieťa, aby vám podržalo vchodové dvere. Alebo môže dieťa nachystať taniere pred večerou na stôl. Toto sú rýchle a jednoduché čiastkové úlohy, ktoré môžu robiť deti. Ale sú to skutočné úlohy. Sú skutočne užitočné a sú skutočným prínosom. A deti to vnímajú.

 

3. Vždy sa snažte spolupracovať

Veľkou motivačnou silou pre malé deti je byť okolo svojej rodiny a pracovať na spoločnom cieli. Táto motivácia sa však stratí, ak si prácu rozdelíme a každý robí niečo iné. Ak skladáte bielizeň, uistite sa, že každý skladá svoje oblečenie. 

Zdieľať na facebooku