Ako prestať kričať na deti

Kričanie sa vyskytne v každej rodine, kde sú deti, hoci asi každý rodič by sa mu rád vyhol. Ak neviete, ako na to, prečítajte si nasledovné tipy.

 

Kričia takmer všetci rodičia. Krik je niečo, čo rodičia robia, aby vyjadrili dieťaťu naliehavosť situácie, zvyčajne po tom, čo dieťa ich pokojný hlas odignorovalo. Škodlivé na tom však je, že deti majú citlivý nervový systém a kričanie je pre nich desivé, agresívne a zastrašujúce. Výrazy tváre, ktoré sprevádzajú krik, sú nahnevané a desivé. Takže keď od kričania dosiahneme výsledky, ktoré chceme, je to preto, že sa boja a chcú, aby sme prestali kričať. Nie je to preto, že by sa v skutočnosti rozhodli zmeniť svoje správanie. Mnohí odborníci hovoria, že hoci sa skutočnosti môže zdať, že krik krátkodobo funguje, časom, keď je ho príliš sa deti sa ho deti naučia ignorovať.

 

Dôvody, prečo kričíme

Deti nás skúšajú spôsobmi, aké sme si nikdy nedokázali predstaviť. Je to často ťažké a emocionálne vyčerpávajúce. S najväčšou pravdepodobnosťou rodičia kričia práve v časoch, keď sa cítia najviac vyčerpaní. Najviac kriku sa však deje inokedy – napríklad keď deti neposlúchajú, nerobia, čo sa od nich žiada, správajú sa zle k súrodencovi, nechcú zjesť jedlo, nejdú spať, niečo rozbijú a podobne.

Štúdie zdôrazňujú, že naša vôľa je najnižšia, keď sme unavení, vystresovaní alebo nahnevaní. To znamená, že práve v čase, keď je naše dieťa náročné sme na tom s najväčšou pravdepodobnosťou najhoršie práve kvôli emocionálnej únave. A vtedy je najpravdepodobnejšie, že budeme kričať aj kvôli banálnostiam. Ako vysvetľuje Dr. Justin Coulson, autor bestsellerov, rečník TEDx a jeden z najpopulárnejších austrálskych odborníkov na vzťahy a rodičovstvo, kričíme z rôznych dôvodov:

 

1. Kričíme, pretože môžeme. Pravdou je, že mnohí rodičia by nekričali, keby ich niekto sledoval. Alebo keby boli v rovnakej situácií s dospelým namiesto dieťaťa. Krik je totiž vždy mocenská záležitosť.
    
2. Kričíme, pretože si myslíme, že deti neposlúchajú zámerne. Niekedy máme pocit, akoby sa deti ráno zobudili s plánom zničiť nám život. No to pravda, samozrejme, nie je. Sú to len deti. Učia sa robiť veci krok za krokom a pri tom robia mnohé chyby, ktoré patria k procesu učenia.
    
3. Kričíme, pretože to má okamžitý výsledok. Ale je to výsledok, ktorý skutočne chceme? Za akú cenu?
    
4. Kričíme, pretože nemáme lepšie riešenie. Je to veľakrát to najjednoduchšie riešenie, no pri troche snahy by sme našli mnohé spôsoby, ako vyhrotené situácie riešiť bez kričania. No zo strany rodiča to chce vôľu a snahu učiť sa.
    
5. Kričíme, pretože na aj nás kričali. Kričanie je naučené správanie. Je to zvyk. A môžeme to zastaviť. Ale musíme sa to naučiť.

 

Štúdie ukázali, že keď rodičia používajú krik ako základnú metódu disciplíny pri výchove, dochádza u detí k nárastu problémov so správaním, nárastu stresu, úzkosti a depresie. Deti, na ktoré kričia, majú tiež vyššiu náchylnosť na rozvoj psychických problémov a nižšie sebavedomie. Ako teda reagovať na náročné dieťa konštruktívnym spôsobom, keď sme unavení, vystresovaní, naštvaní a úplne vyčerpaní? 

 

5 spôsobov, ako prestať kričať

Tu je zopár návrhov, ako prestať kričať a dosiahnuť, aby vás dieťa počúvalo, keď mu niečo hovoríte:

 

1. Stíšte hlas

Ak vaše dieťa nemá fyziologickú poruchu sluchu, vaše dieťa nie je hluché. V prípade, že dieťa ignoruje vašu požiadavku postavte sa k dverám do izby a zašepkajte: „Kto si dá zmrzlinu? Určite vás bude zrazu bez problémov počuť. Keď vaše dieťa nereaguje, stíšenie hlasu a tiché rozprávanie v skutočnosti prinúti deti prestať s tým, čo robia, a pozorne počúvať. Kričanie núti ľudí odvrátiť sa. Ak vaše dieťa stále nereaguje, choďte k nemu a pozrite sa mu do očí, chyťte ho za ruky a potichu povedzte: „Práve som niečo povedal, chcel by si, aby som to povedal ešte raz, alebo by si chcel viac času na to, aby si si to premyslel?" Potom počkajte.

 

2. Dajte deťom varovanie

Je spravodlivé upozorniť deti, že sa chystáte začať kričať. „Povedzte: „Pozri, ja nechcem kričať, aby som upútal tvoju pozornosť. Ak teraz nebudeš počúvať, možno budem musieť. Varovania tiež umožňujú deťom pripraviť. Možno nereagujú na váš opakovaný pokyn, pretože sú pohltení projektom alebo knihou. Môžete povedať: „Potrebujete ešte päť minút? Dobre, zvládnem ešte päť minút, ale potom čas vyprší." Táto stratégia často veľmi dobre zaberá.

 

3. Pamätajte, že rýchlo je pomaly

Keď kričíme, robíme to, aby sme dosiahli rýchly výsledok. Často sa to však vypomstí. Naše deti sa začnú báť a stresovať. Robia chyby. Zaplavia ich emócie. A nedokážu jasne myslieť. Oveľa efektívnejšie je zostať pokojný, hovoriť potichu, byť trpezlivý a láskavý a sledovať, ako reagujú, keď cítia našu túžbu s nimi spolupracovať. V rodičovstve platí irónia, že keď sa snažíte byť pomalý, veci idú rýchlejšie.

 

4. Deti sú tiež ľudia

Môže si vyžadovať veľa sebakontroly aktívne sa rozhodnúť nekričať. Predstavte si seba v pracovnej alebo sociálnej situácii. Ak by váš šéf alebo priateľ na vás kričal, keď ste mali zlý deň, ako by ste sa cítili? Deti sú také isté, sú to tiež ľudia a zaslúžia si našu trpezlivosť a úctu. Urobte si čas na spojenie sa s vašimi deťmi, zistite, ako sa majú, čo majú v pláne skôr, ako sa na ne vrhnete s vlastnými plánmi a nápadmi.

 

5. Ospravedlňte sa

Takže ste stratili nervy. Čo teraz? Ospravedlňte sa, hovoria odborníci. Deťom to pripomína, že sme ľudia a emócie nás niekedy vedú k tomu, aby sme hovorili spôsobom, na ktorý nie sme hrdí. Slovo „prepáč“ modeluje vhodné správanie detí, ktoré by malo nasledovať, keď stratia nervy. Pomáha im to upevniť spojenie medzi pocitom a výsledným kričaním. Spolu sa potom porozprávajte o tom, čo vyvolalo krik, pretože to nie je vždy len o tom, že rodič stratí kontrolu, ale je to aj o tom, že dieťa potrebuje zmeniť svoje správanie. Musí to byť tímový prístup. Hovorte o tom a nájdite spôsob, ako to vyriešiť, aby sa to nestávalo často. Je to obojstranne výhodné. Menej kričte a možno čoskoro zistíte, že máte menej dôvodov na kričanie.