Články: Pre študentov
O projekte

 

Veronika Hurdová po smrti manžela zostala s 3 malými deťmi sama. Život začala milovať ešte viac

Lucia Brezovská
Autor článku
Foto: archív VH
Veronika Hurdová založila blog Krkavčí matka, píše knihy a jej svetom sú 3 malé deti, ktoré vychováva sama. / Foto: archív VH

Česká blogerka VERONIKA HURDOVÁ je veľmi optimistická a energická žena, ktorá sama v slobodnou duchu vychováva tri malé deti. Jej blog Krkavčí matka sa stal najčítanejším českým materským blogom a získala zaň ocenenie. Píše v ňom o živote a svojich postrehoch. Je tiež autorkou niekoľkých kníh.

Veronika nám rozhovore priblížila výchovu svojich detí, prácu, ktorú miluje i smrť svojho manžela, po ktorej zostala sama s tromi malými deťmi.


Odkedy píšete blog „Krkavčí matka“?

Blog som začala písať asi rok potom, čo sa mi narodil prostredný syn. Teraz sú už tomu viac ako tri roky.

 

Ten názov nie je práve pozitívna nálepka pre mamu. Pre vás to znamená čosi iné?

Asi by som mohla zahmlievať a hovoriť, že cieľom výberu názvu blogu, ktorý je úplne v protiklade s tým, o čom píšem, bolo v rámci postmoderného diskurzu redefinovať obsahový význam pejoratívneho zafarbenia výrazu krkavčia matka. To by mi asi nikto neveril. Pre novinárov som si už navymýšľala mnoho zdôvodnení, prečo sa blog volá práve takto. Všetky boli klamstvom. Nie je to nič sofistikované. Jednoducho povedané, bola som mladícky nerozvážna a nedošlo mi vtedy, že by som sa tým mohla niekedy živiť alebo dokonca pod týmto menom vystupovať. Teraz mi to už neprekáža, zžila som sa s tým.

 

Váš blog je predovšetkým o slobodnej výchove. Tá však nespočíva v tom, že si dieťa robí čo chce a nemá hranice. Ako to teda je?

Môj blog už viac ako rok nie je vôbec o výchove, ani o slobodnej, ani o inej. Čím mám viac detí, tým viac mám pocit, že nemám právo kecať do toho, ako by mali rodičia svoje deti vychovávať. Ale prezradím vám, ako to máme s hranicami doma my. Hranice máme, ale nie je ich veľa. Podľa mňa musím mať najskôr hranice zrovnané v hlave ja. Musím v nich byť pevná. A zároveň skôr, než ich ja začnem ukazovať deťom, musím ich pozorne preskúmať, či sú to moje hranice, alebo som sa do nich nechala natlačiť okolím, všeobecnými pravidlami, odporúčaniami, čo mám robiť a čo nerobiť. A keď toto urobíte, tak zistíte, že je toho prekvapivo málo. Moje deti moje hranice poznajú a veľmi dobre vedia, že keď ich prekročia, tak som ako bes. A zároveň tým, že tých hraníc nie je veľa, tak sú schopné väčšinu rešpektovať a vedia, že som o mnohých veciach ochotná sa s nimi baviť. A potom sú tu pravidlá, ktoré vyžaduje spoločnosť. Moje dve staršie deti už sú schopné rozlíšiť, že niektoré veci doma robiť môžu, pretože mi je to jedno, ale na verejnosti by to nemali robiť, pretože by sa na ne alebo na mňa ľudia zvláštne pozerali.

 

Aký bol blog na začiatku a kam sa posunul v súčasnosti?

Na začiatku som písala o deťoch a o ich výchove. Dnes píšem o tom, čo nám deti v živote ukazujú a ako nám môžu pomôcť spomenúť si, kým naozaj sme. A často už nepíšem o deťoch. Sú to také malé veľké zamyslenia sa nad životom.

 

Posledné obdobie ste mali veľmi hektické, napriek tomu sršíte energiou, odkiaľ ju beriete?

Už ani vlastne nemám pocit, že by som si energiu musela odniekiaľ brať. Cítim sa viac a viac súčasťou celého vesmíru a som naň napojená tak, že tej energie je vlastne nekonečne veľa. To je ale na iný rozhovor. Ak to poviem v skratke, tak vyzerám ako ezoblázon. Ale ten dojem by som asi nevylepšila ani potom, ak by som sa to rozhodla vysvetľovať bližšie.

 

Máte za sebou veľmi tragickú skúsenosť (smrť manžela). Hovoríte však o tom, že vás to posilnilo i zmenilo, nevnímate to iba ako stratu. Ako ste to dokázali?

Prišla som o manžela v 3 mesiaci tehotenstva. Nemyslím si však, že by som niečo veľké dokázala. Nesnažila som sa. Nebojovala som. Nemám na tom nejakú zásluhu. Proste sa to tak stalo a ja som šťastná, že to cezo mňa takto preteká a mám prostriedky na to, aby som svoje postrehy mohla skrz seba šíriť medzi ľudí. Cítim, že vďaka tejto skúsenosti môžem slúžiť svojmu poslaniu a pomáhať ďalším ľudom, tak napĺňam to, kvôli čomu som sa narodila. A o tragédii by som nehovorila. Tragédiou nie je zomrieť. Tragédia je, ak nenaplníte to, kvôli čomu vaša duša prišla na svet.

 

Vďaka tomu neprežívate, ale doslova svoj život žijete naplno.

Môže to tak pôsobiť, ale „žiť svoj život naplno“ u mnohých ľudí implikuje predstavu, že musíte stále niečo robiť, byť výkonný, snažiť sa svoj život naplniť zážitkami, veľa toho dokázať. Áno, aj ja ako samoživiteľka pri troch deťoch stíham celkom dosť vecí. Píšem a vydávam knižky, píšem blog, robím besedy, prednášky, osobné konzultácie, do toho veľa cestujem, ale všetko je v takom pokoji. Robím to, na čo mám silu a chuť, netlačím na pílu, nie som na seba zlá. Teraz som s deťmi v Portugalsku a počas minulého týždňa som nenapísala ani písmenko. Iba som, nechávam sa hladiť slniečkom, deťmi a je mi dobre. A to je úplne v poriadku. Viem, že až bude správny čas, tak zas niečo vyprodukujem.

 

Foto: archív VH

 

Ako na túto udalosť reagovali deti? Ako ste im vysvetlili smrť ich otca?

S deťmi sa rozprávam tak ako teraz s vami. Nemám nejaký „filter pre detský svet“. Povedala som im, že ocko umrel a už nikdy nepríde. Na začiatku im to stačilo, ďalšie otázky začali klásť postupne. Deti, keď nie sú spracované spoločnosťou, vnímajú smrť ako zvieratká a zároveň ako budhisti. Veľmi naturálne a prirodzene. Mali by sme sa od nich učiť.

 

Na túto tému ste aj napísali knihu „Moja milá smrť“. Ako na ňu reagujú ľudia?

Zatiaľ sa z nej predalo 3 000 výtlačkov. Reakcií je toľko, že ich nedokážem spočítať. Zatiaľ nebola ani jedna negatívna. Vôbec som to nečakala. Tá knižka má asi nejaké kúzlo, ktorá otvára bránky, ktoré máme v sebe zaštupľované a tvárime sa, že tam nie sú. A pritom je potrebné ich prečistiť, aby sme mohli ísť ďalej a rásť, aby sme sa mohli stať tou bytosťou, ktorou sme sa narodili. Aby sme mohli naplniť to, prečo sme sem prišli. Knižka Moja milá smrť vlastne vôbec nie je o smrti. Tak veľmi je o živote, ako si to len viete predstaviť. Keď som ju písala, tak som to ešte nevedela. Došlo mi to všetko spätne až z reakcií ľudí.

 

Foto: archív VH

 

Ako zvládate výchovu troch malých detí?

Ja si myslím, že dobre. Dokonca si myslím, že som pre svoje deti tá najlepšia mama na svete. Ale to by ste sa ich museli opýtať.

 

Čím vás živí? Ste blogerka, spisovateľka, robíte rôzne prednášky...

Ja to úplne nemám spočítané, ale myslím si, že najväčšie príjmy mám z predaja kníh, ktoré si vydávam sama. Potom mám peniaze z besied a z osobných konzultácií. Teraz v lete sme zorganizovali dva viacdenné krkavčie retreaty pre mamičky s deťmi. Z blogu príjem nemám. Kedysi som si stanovila, že nebudem predávať reklamný priestor, testovať produkty a služby a písať o nich. Nepodporujem dokonca ani žiadne projekty, robím to skôr výnimočne, keď sa sama pre niečo nadchnem. Všetko si robím po svojom, nemám rozplánované žiadne obchodné stratégie a vždy sa pustím iba do toho, čo ma v danú chvíľu najviac vtiahne, nepozerám na to, či je to „biznisovo rozumné“. Možno práve preto to však funguje. Neodporúčam to ako univerzálnu podnikateľskú stratégiu. Je dosť možné, že ma má vesmír rád a že som mala obrovské šťastie. Ktovie, možno o rok to bude inak a žiadna krkavčia matka nebude. Nebojím sa však, že by som nevymyslela nič nové, čím sa budem živiť.

 

Nedávno ste s tromi malými deťmi cestovali po Španielsku a Taliansku. Boli ste na to sama? Nebolo to náročné?

Momentálne som v Portugalsku, v lete sme boli vo Švajčiarsku. Cestujem s deťmi sama, píšem o tom články, robím prednášky „Cestuj s malými deťmi“. Náročné to nie je, aspoň nie logisticky. Najťažšie na tom je, že ako rodina sme po celú dobu v intenzívnom kontakte. Veľa ľudí jazdí na iné miesta s tým, že chce od svojich problémov utiecť. Ja mám tú skúsenosť, že ďalšie cesty zo mňa vytiahnu na povrch to, čo som si v sebe priviezla. Deti túto schopnosť majú tiež. Takže dvojkombinácia „dlhá cesta“ a „intenzívny kontakt s deťmi“ je vlastne ten najlepší sebarozvojový kurz, aký si môžete priať.

 

Váš blog a knihy sú pravdepodobne nápomocné aj iným ľuďom a dodávajú im silu prekonať podobné zážitky alebo „nakopnutia“ začať žiť.

Mnoho ľudí mi píše práve toto a má z toho úprimnú radosť. Nie je v tom zámer, iba to cez mňa nejak tečie a moje knihy u niektorých ľudí dokážu zasiahnuť niečo veľmi hlboko uložené.

 

Veronika Hurdová je matkou troch detí. Súbežne s písaním blogu krkavcimatka.cz napísala niekoľko kníh pre rodičov a deti – Rozprávky o naivnom prasiatku, 10 trikov, ako sa stať úžasným rodičom a nevypustiť pritom dušu. Autorsky sa stará aj o blog spokojenepupky.cz. Jej najnovšia kniha sa volá Moja milá smrť a napísala ju po tragickej nehode svojho manžela. V súčasnosti sa Veronika venuje aj motivačným prednáškam a cestovaniu so svojimi deťmi.


Čítajte viac o téme: Rozhovory
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.