Náš syn prišiel na svet neplánovane. Jeho očakávanie však naplnilo naše životy obrovským šťastím. Deväť mesiacov ubehlo ako voda a zrazu bol tu:
Bol krásny. Taký krásny, aké dieťa som ešte nikdy nevidela.
Majetnícky. Akého chlapca som nikdy predtým nezažila.
Citlivý. Ako som ani neverila, že chlapec vôbec môže byť.
Bol to chlapček, ktorého by som si takého, aký bol nedokázala ani vysnívať . A bola to láska na prvý pohľad.
Jedného dňa kráčajúc zo škôlky domov sa ma môj trojročný syn spýtal: „Mami, koľko máš rokov?“
„Dvadsať päť,“ odvetila som automaticky. „Ale prečo sa pýtaš, Zlatko?“ zaujímala som sa, čo môže môjmu drobcovi vŕtať v hlave.
„To je dosť veľa,“ odpovedal môj malý chlapček a hĺbavo premýšľal ďalej.
Pousmiala som sa, lebo prakticky som bola medzi priateľkami najmladšia matka. „A prečo si to myslíš, Zlatko?“ vyzvedala som ďalej pobavene.
„Musela si sa celé tie roky nudiť, keď si ma nemala.“
A vlastne, ...mal pravdu. Odkedy sme spolu, slovo NUDA skutočne nepoznám.
