Sara Jensenová je profesorka matematiky, ktorá ju neučí za pomoci kalkulačiek a rôznych učebníc. Vybrala si na to netradičné pomôcky - vlnu a ihlice.
Učiteľka matematiky na Carthage College Sara Jensenová má za cieľ, aby žiaci porozumeli vyššej matematike ako metóde, ktorá im pomáha lepšie pochopiť svet okolo nich. Spôsob, ktorý si na to vybrala, je štrikovanie a pozorovanie objektov v bežnom živote. S touto metódou učenia, ale aj výsledkami, sa podelila na svojom blogu.
Skôr, ako s týmito hodinami začala, poprosila skupinu svojich študentov, aby povedali, čo ich prvé napadne, ak si spomenú na matematiku. Najčastejšie odpovede boli slová ako „výpočty“ alebo „rovnice“. Ak ale túto istú otázku položila profesionálnym matematikom, ich odpovede sa líšili. Najčastejšie zaznelo „kritické myslenie“ a „riešenie problémov“.
„To, čo si myslia matematici o matematike, je značne odlišné od toho, čo si o nej myslí väčšina populácie. Ak tak veľa ľudí opisuje matematiku ako synonymum „výpočtu“, nemôžeme sa čudovať, že ju tak veľa ľudí nenávidí,“ myslí si.
Rozhodla sa preto elimimovať na svojich hodinách ceruzky, papiere, kalkulačky a učebnice dokonca úplne. Namiesto toho so svojimi žiakmi čo najviac hovorila, kreslila s nimi obrázky a hrali sa spoločne so všetkým, čo im prišlo pod ruky - od volejbalovej lopty až po meranie pásky. Pomohla si tým napríklad pri vysvetlovaní učiva Abstraktnej algebry či Topológie.
Matematika štrikovania začala na jej hodinách pletením vankúšikov, ktoré predstavovali základný aspekt matematiky, a to je rovnocennosť. Učiteľka hovorí, že základom matematiky je rovnica a kľúčový je tu znak rovná sa. Uvádza príklad x = 5. Matematicky má x rovnakú hodnotu ako 5 a hodnota x musí byť teda rovnaká. Hovorí, že veci v živote ale nie sú také jasné. Dve veličiny nie sú rovnaké, ale podľa určitých kritérií sú rovnaké.
Aby to študentom jasne ukázala v praxi, pomohla si pletením vankúšikov. Vzory, ktoré na nich robili, ukazovali rovnocennosť, ak sa s nimi fyzicky hýbalo.
Predstavte si napríklad, že máte dva štvorcové vankúše. Prvý je červený navrchu, žltý vpravo, zelený naspodu a modrý vľavo. Druhý štvorec je žltý navrchu, zelený vpravo, modrý naspodu a červený vľavo. Tieto štvorce nie sú úplne identické, ale mohli by byť. Ak by ste otočili ľavý štvorec v smere hodinových ručičiek.
Otázka teda znie, koľkými rôznymi spôsobmi môžem otočiť tento istý vankúš na posteli tak, aby vyzeral odlišne? Domáca úloha ukázala, že je to 24 možných farebných kombinácií, zatiaľ čo len 8 z nich možno dosiahnuť otočením vankúša.
Čo ak by všetko okolo nás bolo z gumy?
Ďalšou matematickou témou, ktorej sa pomocou štrikovania na hodinách matematiky venovala, bola Topológia. Jej ideou je predstava, že celý svet pozostáva z gumy, a pomocou toho si môžeme predstaviť, ako by všetky tvary okolo nás vyzerali. V Topológii nezáleží na geometrických vlastnostiach závislých na vzdialenosti, krivosti a podobne. Z hľadiska Topológie možno považovať napríklad v rovine štvorec a kruh za rovnocenné.
Študenti na týchto nezvyčajných hodinách matematiky strávili čas pletením rôznych čiapok, rukavíc a iných okrúhlych predmetov, aby dokonale túto teóriu pochopili. Pointou je, že trojuholník a kruh môže byť to isté, ak je vyrobený z flexibilného materiálu.
S. Jensenová hovorí, že vďaka štrikovaniu môžete otvoriť svet matematiky oveľa širšiemu publiku, tak aby mu ľudia porozumeli. Aby matematické myslenie prijali ako súčasť svojho každodenného života. Upozorňuje, že už predošlé štúdie dokázali, že používaním materiálov, s ktorými možno fyzicky manipulovať, dokážeme zlepšiť učenie matematiky na ktorejkoľvek úrovni. Podľa jej slov by sme nemali nechávať túto stránku matematiky pred verejnosťou skrytú alebo ju zdôrazňovať menej v porovnaní s klasickým prístupom.
Tu je ďalšia profesorka matematiky, ktorá hovorí o matematike štrikovania:
Za posledné roky existovala rozsiahla diskusia o tom, aké má pletenie pozitívne upokojujúce účinky na človeka. Profesorka matematiky Sara Jensenová ale nie je prvá, ktorá ho využíva ako metódu učenia vyššej matematiky. O pletení sa ako o metóde, ktorá dokáže priblížiť ľuďom matematiku, po prvý raz zmienil vo svojom príspevku pre Národnú vedeckú učiteľskú asociáciu v roku 1966 už Richard Feynman. Uvedomil si, keď počul rozhovor dvoch dievčat o pletení, že ide o rovnaké princípy analytickej geometrie, ktoré by študentom bolo možné týmto spôsobom priblížiť.
