Deti sú zrkadlom našich predstáv, názorov, rozhodnutí, ale aj strachov. Poznám jednu mamičku, ktorej dcérka sa bojí skákať na nafukovacom hrade a nerada cestuje. Dcérka je veľmi na ňu naviazaná. Všetko so všetkým súvisí. A nie sú to gény, ktoré sa „postarali“ o to, že je dieťatko také bojazlivé. Je to výchovou. Neodcudzujem tú mamičku. Svoje dievčatko nadovšetko ľúbi. Len si neuvedomuje, že svojím prístupom ho zneisťuje. Dievčatko sa bojí, lebo matka sa bojí. Matka nerada cestuje, dievčatko nerado cestuje tiež. Cíti jej neistotu. Matka sa bojí, že si na nafukovacom hrade ublíži a dievčatko opäť cíti jej neistotu a bojí sa, čo by sa jej mohlo stať. Tak sa radšej stiahne do bezpečia. To nie sú gény.To je výchova.
Prečo učíme deti báť sa?
Prečo by vôbec mali mať z niečoho strach? Je potrebné učiť ich spoznávať tento svet, vysvetľovať im, na čo si majú dávať pozor. Ale nie ich neustále napomínať, aby nerobili hento a tamto, lebo si ublížia, zlomia nohu atď. Vtedy ich učíme strachu a nie odvahe. A odvaha je to, čo im pomôže sa v živote zorientovať lepšie. Veď hádam nechceme, aby naše dieťa sedelo ukryté v dome a celý jeho priestor sa zúžil na nás rodičov?
Celá naša spoločnosť je presiaknutá pravidlami bezpečnosti, ktoré nie sú ničím iným než nástrojom na šírenie strachu. Nikto sa už nad nimi ani nezamyslí, všetci ich plníme bez toho, žeby sme posúdili, či sú pre nás potrebné alebo nie. Boli sme s dcérkou na ihrisku pri jednom z bratislavských nákupných centier. Dcérka zazrela trampolínu a chcela si ísť zaskákať. Mladá študentka vyberala peniaze a merala deťom aj čas. Keď vyšla naša dcérka na trampolínu, bolo nám povedané, že môže skákať len tam, kde nie je už iné dieťa. Bolo tam šesť trampolín. Poznáte deti. Objavil sa tam rovnaký živel ako naša dcérka a už skákali na jednej trampolíne. Zrazu sa rázne ozvala študentka, že nesmú byť spolu. Trampolína bola dlhá dobré štyri metre, tak sme sa jej opýtali, že prečo nemôžu, veď je tam dosť miesta pre oboch. Povedala nám, lebo že si rozbijú hlavy. To už sme sa nezdržali smiechu. Prečo by si mali? No smiešne to prišlo len nám. Mladá študentka, ktorá bola ešte sama prednedávnom dieťaťom, to brala ako skutočnú hrozbu. Iní rodičia poslušne nakázali svojim deťom, že NESMÚ ísť na inú trampolínu, kde je už nejaké dieťa. Jedno dievčatko dokonca začalo plakať, keď k nemu prišiel ten istý chlapček, ktorý predtým skákal s našou dcérkou. Chcelo, aby išiel preč. A chlapček nešiel. Dievčatko hysterčilo a hysterčilo. Niektorí krútili hlavou nad drzosťou chlapčeka, niektorí nad rozmaznaným dievčatkom. No keď ste sa pozreli na ich rodičov, pochopili ste, že deti sú len ich zrkadlom. Ustarostená mamička s oteckom, ktorí sa snažia splniť svojej dcérke každú požiadavku. Len aby mali pokoj. A potom mamička s malým chlapčekom, ktorá sa už len s úsmevným povzdychom prizerala, ako si jej chlapček našiel novú zábavku: skákať v ponožkách do mlák, ktoré zostali na trampolíne po daždi. Je únavné dávať pozor na takéto živé dieťa, ale zároveň je to veľké poslanie. Tento svet potrebuje presne takéto deti. Deti, čo sa neboja, skúšajú nové veci, objavujú svet tak, ako chcú, lebo ich to urobí šťastnými. Skutočne šťastnými. A svet ich šťastie, ich svetlo, ktoré budú šíriť ďalej, potrebuje. Ak deti nebudeme viesť k tomu, aby sa naučili spoznávať svet samé, budú nás len kopírovať zo strachu, žeby inak urobili niečo zle. Veď k tomu sme ich viedli. Aby nemali svoj názor, lebo my rodičia predsa vieme najlepšie, čo je pre ne dobré. A ako sa čo robí. No tým im zabránime v tom, aby boli skutočne šťastné.
Je jednoduchšie naučiť deti presným pravidlám, ako sa majú správať, čo nesmú robiť, lebo si URČITE ublížia, čo sa nepatrí robiť na verejnosti, atď. Učíme ich rovnakým obmedzeniam, ktoré sa protivia nám samým. Držíme ich nakrátko, máme ich plne pod dohľadom, veď vtedy sa im nič nemôže stať. No nemáme odvahu dať im slobodu. Sloboda nie je anarchia. Sloboda znamená prenechať deťom priestor, ale byť neustále v ich blízkosti, aby sme mohli zasiahnuť, usmerniť ich, keď budú potrebovať k niečomu vysvetlenie. No je jednoduchšie niečo dieťaťu zakázať, že to ešte nevie, nemôže, že nemáme teraz čas atď., než mu pomôcť to zvládnuť. A tak sa stáva, že keď sú naše deti malé, nedovolíme im, aby vyliezli na preliezku, lebo to URČITE nezvládnu. A keď sú potom väčšie, tak sa divíme, že prečo to nevedia. A aby sme nevyzerali úplne debilne pred ostatnými, tak svojmu dieťaťu dvíhame zadok, aby sa vyštveralo hore. Ale ani vtedy nás nenapadne, aby sme mu ukázali, že tie malé výčnelky, čo sú pripevnené na tej šikmej doske, slúžia na to, aby po nich vyliezlo hore. Alebo že sa má držať lana, vďaka ktorému sa vyštverá nahor. Sme frustrovaní z toho, že naše „dokonalé“ dieťa to nedokáže, preto odtiaľ rýchlo radšej odídeme. A dieťa nás poslušne nasleduje. Veď sa mu tie preliezky vlastne vôbec nepáčia! Pravdou však je, že cíti našu hanbu, a preto to nechce ďalej ani skúšať. Myslí si, že to aj tak nedokáže. Veď ani my tomu neveríme, že by to dokázalo. Tak na čo sa bude zbytočne snažiť.
Deťom treba vysvetľovať, ako veci okolo nás fungujú, no nie ich strašiť, čo sa im môže pri tom stať. Je to dôležité preto, aby túžili skúšať stále niečo nové, objavovať rozmanitosť sveta. Lebo ak v nich zasejeme strach zo všetkého nového, nepoznaného, v našom slovníku toho nebezpečného, bude v nich tento strach klíčiť natoľko, že v nich udusí aj všetky sny. Tak, ako sa to stalo nám.
Každý človek má možnosť to zmeniť. No to je už na inú debatu...
Detstvo sa nezaobíde bez pádov. Nebráňme deťom spadnúť. Namiesto toho ich naučme, AKO spadnúť, aby si vážne neublížili. A najmä to, aby sa po každom páde zodvihli a pokračovali v tom, čo začali. Aj s odretými kolenami. Život sa u detí začína preliezkami. Ak ich budeme povzbudzovať a pomáhať im, budú pokračovať ďalej. Napriek pádu, napriek odretým kolenám. Pôjdu tam, kam by sme mali ísť my všetci – bez strachu za svojimi snami.
