Digitálne médiá menia životy ľudí od základov. S počítačom a smartfónom už pracuje takmer každý. Nastal čas nových rizík a závislostí. Digitálne médiá nás zbavujú nutnosti vykonávať duševnú prácu. Ak prestaneme vyvíjať duševné úsilie, ochabuje nám pamäť a schopnosť učenia. Dnes nie je nič neobvyklým, že niektoré deti sa venujú rôznym PC hrám, televízii, internetu alebo hrám v mobile 7-8 hodín denne. Prichádzajú tak o čas potrebný na učenie alebo spanie. Poznám deti, ktoré si tablety a notebooky berú so sebou aj do postele, aby do neskorých nočných hodín mohli hrať svoje obľúbené, často hlavne bojové hry, so svojimi spolužiakmi. Alebo si len tak s niekým píšu na Facebooku. Zaspávajú aj okolo druhej v noci. Samozrejme, ráno sa im nechce vstávať, v škole sú ospalí, apatickí alebo agresívni. Nič ich nezaujíma. Stále myslia len na to, ako sa opäť dostať k tomu, čo robili celé popoludnie a v noci. Aj to je jeden z dôvodov, prečo deti škola nebaví. Javí sa im málo akčná. Všetko, čo nie je spojené s virtuálnym priestorom, niektorým žiakom začína pripadať nudné, zastarané a neatraktívne.
Nemecký neurovedec Manfred Spitzer tvrdí, že je ohrozená naša civilizácia. Prečo? Digitálne médiá nás zbavujú nutnosti vykonávať duševnú prácu. To, čo sme pred pár rokmi vykonávali pomocou rozumu, dnes často za nás robia počítače, organizéry, navigácie. A tak digitálne médiá začínajú nahrádzať ľudský rozum. Stále menej sme nútení ho používať. Rozumové a vôľové vlastnosti degradujú. Stále viac sa spoliehame na pomoc a asistenciu digitálnych médií ako na svoj rozum. Dá sa konštatovať, že prehnané a nekontrolované využívanie digitálnych médií vedie k oslabeniu rozumových a intelektuálnych schopností. Mozog je ako sval. Musí byť trénovaný. Pokiaľ strácame vlastné duševné úsilie, stráca mozog svoje vlastnosti a výkonnosť. V mnohých prípadoch hrozí až závislosť. Nervovú spoje odumierajú. Oslabuje sa pamäť a schopnosť učenia. Neurovedec Manfred Spitzer tvrdí, že vinou digitálnych médií klesá schopnosť učenia a výsledkom sú poruchy osobnosti a čítania, úzkosť a otupenie, poruchy spánku a depresie.
Deti predstavujú najrizikovejšou skupinu. Práve u detí a mladistvých rýchlo klesá schopnosť učenia. Následky sú alarmujúce. Poruchy pozornosti, úzkosť a celková duševná otupenosť. Depresie, poruchy správania a strata sociálnych vzťahov. Deti nedokážu prirodzene komunikovať, majú sklony k násiliu.
Odborníci stále viac a viac varujú rodičov i širokú verejnosť. Problém je stále naliehavejší. Ľudia postihnutí digitálnou demenciou strácajú rozumové a vôľové vlastnosti. Strácajú svoju prirodzené sociálne a komunikačné schopnosti. Ohrozené je ich duševné zdravie a integrita. Stráda i telo. Stresom, únavou, obezitou, či nedostatkom spánku. Stráca sa kontakt s reálnym svetom. Tým i radosť zo života a vnútorný pokoj. Digitálny svet je plný informácií. Zároveň je imaginárny. Bez reality. Vytvára imaginárne a nereálne obrazy.
Negatívny vplyv na deti má aj reklama. Tá na ne útočí zo všetkých strán. Psychológovia už dávno vedia, že reklama mení naše myšlienky, túžby, postoje a názory. Čím viacej reklamy, tým viacej túžob rastie v deťoch. Tie túžby však úzko súvisia s výrobkami, v žiadnom prípade nejde o vyššie city alebo nejaké vyššie ciele.
Funkciou reklamy v dnešnej dobe nie je len informovať, ale predovšetkým ovplyvniť ľudské city. A tak sa ideály detí menia na výrobky. Podľa toho, čo deti vlastnia a čo nevlastnia, si vytvárajú svoju sebahodnotu a zaraďujú sa do určitých sociálnych skupín. Sebahodnota by sa mala formovať podľa toho, čo dokážu, čo vedia, akými sú ľuďmi, ale v dnešnej dobe to vo väčšine prípadov takto nefunguje. Najhoršie na tom je to, že reklama učí deti pripájať emócie na výrobky a výskumy hovoria, že aj kvôli tomuto sa v deťoch nemôžu rozvíjať vyššie etické emócie. Možno tu niekde môžeme nájsť odpoveď na to, prečo naše deti neobdivujú ľudské dobro, odmietajú prosiť, ďakovať, odpúšťať, žiť v pokore a v úcte. Pre mnohých sa tieto atribúty zdajú zbytočné, ba dokonca ich vnímajú ako prejav slabosti. Čoraz viac veria dravosti, klamstvu, výsmechu, podvodom. A tak namiesto toho, aby svoje city venovali rodičom, spolužiakom, kamarátom, starým rodičom, venujú ich výrobkom. A preto možno v našej spoločnosti narastá chlad. A po citovom chlade, keď už nie sme schopní nič poriadne preciťovať, prichádza túžba po silných citových zážitkoch, ktoré sa prejavujú napríklad v tom, že sa potrebujeme cez víkend opiť, aby sme niečo citové prežili, potrebuje čoraz častejšie siahať po adrenalínových športoch, potrebujeme stále agresívnejšie počítačové hry, agresívnu hudbu, neobvyklé a exotické zážitky. Nejako sa snažíme prebudiť v sebe city.
Najlepšie by bolo, keby naše deti reklamy nepozerali, ale vyhnúť sa tomu úplne nedá. Reklama je na každom kroku a bude jej stále viac. A preto si myslím, že keď sa im zakázať nedá, mali by čo najviac o jej pôsobení aspoň vedieť a deťom mechanizmy pôsobenia podrobne vysvetľovať.
Neurovedec Manfred Spitzer vyštudoval medicínu a filozofiu. Nakoniec sa zameral na psychiatriu. Pôsobil ako hosťujúci profesor na Harvarde. Vedie kliniku v Ulme a na stanici BR-alpha moderuje vlastný program. Je jedným z najvýznamnejších bádateľov v oblasti neurovedy a spomínanej problematike sa venuje už desiatky rokov. Je to vedec, ktorý skúma ľudský mozog, jeho fungovanie a evolúciu. K najdôležitejším poznatkom v neurobiológii patrí, že mozog sa používaním neustále mení. Dnes dokážeme plastické, neustále sa meniace spoje medzi nervovými bunkami schopné viesť elektrické signály fotografovať. Počas procesu učenia sa menia. Čas strávený s digitálnymi médiami zanecháva v mozgu tiež svoje stopy. Sú však iného druhu. Na toto prišli aj kanadskí psychológovia Raymond Mar Keith Oatley. Tí zistili, že pri čítaní z monitorov dochádza k inej štrukturalizácii v mozgu ako pri čítaní z papiera. Hovoria, že pri čítaní z displejov sa menej rozvíja slovná zásoba, tvorivosť, emócie. Pri čítaní z papierovej knihy dochádza k hlbokému čítaniu, ktoré pohltí celé dieťa a viac sa rozvíja nielen jeho poznanie, ale aj emocionalita a duchovný rozvoj. Čítanie z displejov spôsobuje povrchnosť pri čítaní. Pretože platí, čím povrchnejšie sa nejakým vecným obsahom zaoberáme, tým menej synapsií sa nám v mozgu aktivuje, a tým menej sa teda učíme. Digitálne zariadenia môžu viesť k väčšej povrchnosti v učení, lebo predtým sa texty „čítali“, dnes sa „skimujú“ (povrchne preletia očami). Predtým sa do látky „prenikalo“, dnes sa namiesto toho po sieti „surfuje“ (teda kĺže po obsahovom povrchu).
Deti, ktoré pravidelne hrajú počítačové hry, o 30% menej čítajú a o 34% menej sa pripravujú do školy. Vzhľadom na to, že dievčatá hrajú počítačové hry menej, v budúcnosti sa stanú vyhľadávanejšou pracovnou silou, než roztržití a často povrchne vzdelaní chlapci. Hrozí tu však aj ďalší problém. Dievčatá začnú mať pocit osamotenosti. A stále väčším problémom bude nájsť citlivého a spoľahlivého partnera.
M. Spitzer sa odvoláva aj na švajčiarskeho pedagóga Johanna H. Pestalozziho, ktorý v tejto súvislosti zdôrazňoval význam holistického, komplexnejšieho spôsobu učenia „srdcom, mysľou aj rukami" ako u detí, tak i u dospelých. Nedostatkom digitálnych médií je, že príliš sugerujú vizuálnu stránku javov, pričom neponúkajú dostatok holistických, celostnejších skúseností. To po čase začne mať vplyv na organizmus vrátane myslenia (konzumentské správanie). Simultánne aktivity spôsobujú, že čerstvo nadobudnuté informácie sú znova prepisované v pamäti ešte novšími, čo často ruší dostatočnú konsolidáciu ich pamäťového záznamu.
Samozrejme, digitálne médiá nesú v sebe aj svoje pozitívne stránky. Keď sa používajú múdro a s prehľadom, ľuďom veľmi pomáhajú. Vďaka internetu sa môžeme dozvedieť veľké množstvo nových informácií a zoznámiť sa s ľuďmi, s ktorými by sme sa za iných okolností nikdy nestretli. Niektoré počítačové hry dokonca deťom vo veľkej miere rozvíjajú určité schopnosti a myslenie. Myslím si, že najdôležitejšie zo všetkého je naučiť sa digitálne médiá MÚDRO využívať. A najpodstatnejšie je, učiť to deti čo najskôr. Dieťaťu nestačí kúpiť počítač. Najdôležitejšie je vysvetliť mu KEDY, AKO DLHO a hlavne na ČO ho môže používať. Stanovenie prísnych pravidiel pomáha predísť zbytočným problémom a zároveň takéto rozumné využívanie počítača môže dieťaťu pri štúdiu veľmi pomôcť. Dospelí ľudia si vedia stanoviť hranice a presne vedia, v akom smere im počítač pomáha pri práci i pri vlastnom samoštúdiu. Deti si tieto hranice nevedia určiť. Treba im v tom pomôcť.
Máme tu leto. O chvíľu prídu prázdniny. Možno práve teraz dozrel ten najlepší čas na to, aby sme sa v rodinách porozprávali na spomínanú tému a stanovili si určité zásady. Prvý týždeň to človek znáša ťažko, ale potom si na novú skutočnosť zvykne. A keď sa prekoná magická hranica 21 dní, už mu staré návyky nechýbajú. Vďaka novým pravidlám používania televízie, mobilov a internetu človek zrazu zistí, že mu zostáva viac času nielen na seba, rodinu, vlastné záujmy, ale predovšetkým na vlastný rozvoj aj v takých oblastiach, ktoré sa mu doteraz zdali veľmi vzdialené. A ako známy neurovedec v závere svojej knihy povedal, treba sa čo najviac sústrediť a prítomnosť a reálny svet. Reálne priateľstvá a reálne zážitky prinášajú človeku oveľa väčšie uspokojenie ako zbierka vyhasnutých kontaktov a cudzie fotky.
Zdroj: Manfred Spitzer: Digitální demence - Jak připravujeme sami sebe a naše děti o rozum
Viac o tejto problematike sa môžete dočítať aj v článkoch:
Ako sa nestratiť vo svete internetu? Pomôcť môžu aj rodičia
Prečo limitovať čas, ktorý deti trávia s tabletom či pred televíziou?
Pomôžte deťom selektovať a dekódovať, čím nás bombardujú médiá
