Foto: Bigstock
Deti v predškolskom veku často žalujú. Ide im najmä o to, aby si presadili svoje záujmy a požiadavky. Často chcú takýmto spôsobom na seba upútať pozornosť alebo sa vyhnúť trestu. Ďalším cieľom môže byť získanie zdanlivej odmeny, ale môžu sa tiež chcieť niekomu pomstiť. Žalovanie môže byť aj sprievodným znakom impulzívneho správania detí, kedy majú nutkavú potrebu o všetkom, čo sa deje naokolo, informovať. Deti v tomto veku chcú od dospelých získať pomoc a podporu, keď sa sťažujú na iné deti. Tu si dospelí musia zvážiť či je ich zásah žiaduci, alebo majú podporovať samostatnosť detí. Mali by si predovšetkým premyslieť, prečo dieťa žaluje a čo vlastne chce svojím správaním získať. Aktívne počúvanie je najlepším spôsob, ako správne v tejto situácii zareagovať. Najlepšie je na chvíľu prerušiť svoju prácu, vypočuť si dieťa do konca, neskákať mu do reči, ale hlavne sa mu nevysmievať a neponižovať ho. I keď aktívne počúvanie a následný rozhovor nemusí hneď poskytovať riešenie, buduje dôveru dieťaťa a motivuje ho k tomu, aby si v budúcnosti dokázalo vyriešiť svoje záležitosti samo. A tak deťom dodávame odvahu, aby prevzali iniciatívu do svojich rúk. Deťom budú ich emocionálne reakcie a motívy žalovania jasnejšie vtedy, ak sa rodičia budú pri aktívnom počúvaní dotýkať aj ich citov. Deti získajú vďaka takýmto rozhovorom emocionálne kompetencie – dôležitý základ pre sebavedomie a samostatnosť.
Nikdy sa deťom neposmievajme a nezosmiešňujme ich
Ak sa dieťaťu udeje nejaká krivda, nespravodlivosť či bolesť, ono to vníma ako určitý žiaľ. A keďže si nevie samo poradiť s týmto žiaľom, obracia sa na nás dospelých. Rodičia si často ani neuvedomujú, že ak dieťa za nimi príde a žaluje, je to vlastne pre nich česť. Ak by sa obrátili na iných dospelých a nie na nás, tak to svedčí o tom, že nám už nedôverujú, lebo sme ich sklamali. A práve preto nesmieme sklamať ich dôveru. V dospelosti strata tejto dôvery môže mať nepríjemný dôsledky.
Môžu nastať dva prípady:
1. Človek nevie prijať svoj žiaľ a bude robiť všetko preto, aby ho okamžite dostal mimo seba, aby ho vylúčil zo svojho života. Môže sa teda brániť útokom a ako nástroj môže pritom používať pomstu. Z takýchto ľudí potom vyrastú „útočníci“, ktorí už ale postupom času nebudú riešiť obranu útokom, ale budú používať útok ako prví, aby sa tak vyhli možnému žiaľu.
2. Človek prijme svoj žiaľ a bude si myslieť, že mu právom patrí a že si nič iné ani v živote nezaslúži. Takýto človek si necháva ubližovať, lebo si zvnútornil posolstvá rodičov z detstva, že za všetky problémy si môže sám. Takíto ľudia sa ľahko stávajú obeťami šikanovania, fyzického a psychického týrania.
Prehnané žalovanie
Existujú deti, ktoré žalujú extrémne často. Niekedy môžeme nadobudnúť dojem, že nič iné ani robiť nevedia, len celé dni žalovať. Napriek tomu majú asi na takéto správanie nejaký dôvod a u rodičov a vychovávateľov hľadajú pomoc a nie odmietnutie. Veľakrát ide o odzrkadlenie niečoho, čo sme vo výchove urobili zle, príp. sme to zanedbali. Môže ísť napríklad o situácie, kedy nastolíme určité pravidlá, ale netrváme dôsledne na ich plnení. Deti sa potom logicky pýtajú, prečo je to tak. Niektoré deti sa zase napríklad necítia isto v kolektíve a trpia nízkym sebavedomím. Vtedy využívajú časté žalovanie na to, aby upútali na seba pozornosť. Deti, ktoré majú z domu veľmi presne stanovené normy, čo sa smie a čo nie, môžu niekedy žalovaním reagovať na konfrontáciu svojej domácej skúsenosti s dianím v škôlke alebo škole.
Aj my dospelí musíme dodržiavať pravidlá
Rodičia by mali mať doma stanovené určité pravidlá a mali by sa ich snažiť dodržiavať. Od detí totiž nemôžeme chcieť to, čo sami nerobíme. Teda ani dospelí by nemali nikdy a na nikoho žalovať alebo niekoho ohovárať, zhadzovať, posmievať sa mu. Dôležité je naučiť sa nehodnotiť a nesúdiť iných. Snažiť sa v ľuďoch hľadať dobré stránky. Keď deti žijú v pozitívnej atmosfére, v ktorej sa úctivo vyjadrujeme o iných ľuďoch, má menej dôvodov na žalovanie.
Podľa odborníkov by malo mať dieťa v rodine možnosť komunikácie a interakcie so všetkými členmi rodiny, kde dieťa môže voľne a bez zábran vyjadrovať svoje skutočné pocity a svoje priania, kde sa učí vciťovať do potrieb a emócií druhých. V rodinách, kde dieťa stojí medzi rodičmi alebo prípadne súrodencami a je nútené medzi nimi manévrovať a je používané ako prostriedok proti druhému rodičovi alebo súrodencovi, stáva sa tak objektom rôznych nevyriešených rodinných konfliktov a aj sa učí falošným formám komunikácie s druhými. To potom praktizuje aj v škole, kde sa snaží vyhnúť sa problémom a zodpovednosti.
Žalovanie v škole
Niektoré deti môžu začať žalovať pri nástupe do základnej školy či v období puberty. Vtedy nevidia chyby v sebe, ale vo všetkom naokolo. Žalovanie je vlastne akési volanie SOS. Dôležité je dať svojmu dieťaťu pocit bezpečia. Len tak bude schopné rozvíjať svoju sebadôveru a naučí sa vyniknúť inak ako tým, že bude hľadať chybu v iných a bude na nich žalovať. V škole je tiež veľmi dôležité rozoznávať obyčajné žalovanie a skutočné volanie po pomoci. Aj tu treba k tomuto problému pristupovať veľmi zodpovedne. Možno že sa nám zdá v určitých situáciách, že ide len o žalovanie, ale popri tom chce dieťa dospelému oznámiť závažnú skutočnosť. Napríklad šikanovanie, fajčenie v priestoroch školy, existenciu drog a podobne.
S nástupom do školy dieťa preberá sociálne normy zo širšieho okolia a formuje si náhľad samo. Už v školskom veku sa vytvárajú základné hodnotové orientácie a normy sociálneho správania - dieťa sa učí čo je a čo nie je dovolené, a čo sa smie a čo už nie, spoznáva zmysel pre pravdu a česť. Niektoré deti dozrejú do štádia, kedy rešpektujú a chránia práva svoje i ostatných samé o sebe. Dieťa si tak uvedomuje krivdu voči inému spolužiakovi a snaží sa zjednať nápravu a zabrániť nejakej nespravodlivosti, zlobe aj za cenu toho, že bude označený ako žalobaba. V konečnom dôsledku bývajú tieto deti u svojich kamarátov obľúbenejšie aj keď sú krátkodobo vystavené kritike a nepochopeniu.
Ukážme deťom, že problémy sa dajú riešiť aj ináč ako žalovaním
Snažme sa deti viesť k zodpovednosti a vysvetľovať im, že každý čin má logicky nejaký následok. A že pravda väčšinou vyjde najavo a následky môžu byť horšie. Pokiaľ si v mladosti zvykne všetky neúspechy a problémy zvaľovať na okolie, nebude sa nikdy schopné v dospelosti postaviť problémom čelom a efektívne ich riešiť. A vo svojom dôsledku nebude obľúbený ani v dospelom kolektívov spolupracovníkov rovnako, ako malo problémy nájsť si kamarátov medzi rovesníkmi v škole.
Existuje množstvo motívov, ktoré vedú deti k tomu, aby žalovali. Myslime vždy na to, že ak príde dieťa za nami s akýmkoľvek problémom, prejavuje nám veľkú dôveru. A tú by sme mali brať vážne. Musíme si uvedomiť, že aj my dospelí často potrebuje pomôcť alebo porozprávať sa. Ani deti nie sú na tom ináč. Túžia po tom istom. A preto by sme sa deťom nikdy pre žalovanie nemali posmievať. Predovšetkým by sme ich mali hlavne chápať a pomáhať im.
Zdroj:
Dr.R. Posse, Dr. J. Melgosa: Umenie výchovy
N. Peltová: Umenie komunikovať bez zábran
