Človek aj v 21. storočí túži po partnerskom vzťahu. Samota zjavne ľudí veľmi nebaví ani neláka. Skôr či neskôr každý túži nájsť spriaznenú dušu. Dobrý partnerský vzťah však neprichádza sám od seba a je potrebné na ňom pracovať. Čo teda treba robiť, aby ste boli vo vzťahu spokojní?
Pravdepodobnosť, že prvé vzťahy vydržia naveky, nie je vysoká. V prvých vzťahoch ešte len získavame skúsenosti. Zo začiatku vôbec netušíme, čo máme od vzťahu očakávať a predstavy o partnerstve preberáme od okolia a z toho, čo je v spoločnosti bežné. Takáto predstava sa však skôr či neskôr nestotožňuje sa s našimi potrebami a túžbami. Je to väčšinou aj preto, že ešte až tak dobre nepoznáme sami seba.
Až keď človek pozná sám seba, dokáže vytvoriť kvalitný vzťah
Až keď človek dobre pozná sám seba, zistí, aký typ vzťahu a partnera alebo partnerky potrebuje. Všetky naše vzťahy sa odvíjajú práve od vzťahu k sebe samému. Ak chcete mať pozitívny vzťah k ľuďom, musíte mať najskôr pozitívny vzťah k sebe. Mať rád sám seba nie je totožné so sebectvom. Sebaláska neznamená narcistické milovanie vlastného ega. Nájdu sa totiž takí, ktorí milujú svoje ego a obmedzujú tým slobodu druhých. Sebectvo je uspokojovanie svojich potrieb na úkor druhých. Je to stav, keď ste neprevzali zodpovednosť za svoj život a dávate vlastnú nespokojnosť za vinu druhým. A v tom je ten zásadný rozdiel. Sebaláska nie je sebecká. Je obohacujúca a slobodná. Človek je šťastný vtedy, keď prijme sám seba takého, aký je. Sebaláska znamená uvedomiť si všetko, čo k nám patrí – všetky naše potreby, talenty a tvorivosť. Ale taktiež aj chyby, či charakterové nedostatky. Musíme sa naučiť pozerať sa na svoj odraz v zrkadle a vedieť ho prijať. To však neznamená, že sa uspokojíme so svojimi chybami a prestaneme na sebe pracovať. Znamená to len toľko, že si svoje chyby priznáme a začneme sa mať radi aj s týmito chybami. To je jediný zdravý postoj, ktorý umožňuje, aby sme mohli svoje chyby odstrániť, dokázali na sebe pracovať a posúvať sa ďalej. Sebaláska je prijatie seba samého so všetkými talentami aj obmedzeniami, ktoré máme. Sebaláska obsahuje v sebe aj vďačnosť za to, kým sme. Iba vtedy, keď prijmeme sami seba, môžeme prijímať iných ľudí bez odsúdenia. Ak človek nemá rád sám seba, nedokáže milovať iných, pretože sa neustále snaží len o jedno. Chce byť len on milovaný. Pre človeka, ktorý sa nemá rád, je veľmi ťažké čokoľvek dávať niekomu inému, pretože si myslí, že ani ten druhý si nezaslúži niečo, čo je práve pre neho príťažlivé.
Väčšinou ten, kto sa nemá rád, najprv využíva a nakoniec úplne zničí partnerovu dôveru. Ten druhý jednoducho už nevládze poskytovať to, čo si môže človek poskytnúť len sám, a to lásku k sebe samému. Kto sa nemá rád, často cíti pochybnosti o vzťahu toho druhého. Nedostatok sebalásky môže prejsť až do posadnutosti láskou. Táto posadnutosť maskuje nenásytnú túžbu byť milovaný. Láska niekoho iného nám nemôže nahradiť nedostatok sebalásky. Tí, ktorí nemajú radi seba, práve v tom druhom hľadajú niekoho, kto ich zbaví strachu a obáv. Keď niekto nemá rád sám seba, túži po absolútnej a bezpodmienečnej láske a vyžaduje od partnera, aby mu poskytoval nové a ďalšie dôkazy citu. A tak práve nedostatok sebalásky spôsobuje to, že ľudia nevedia vytvoriť kvalitné vzťahy. A tak na vzťah sa treba pripravovať hlavne tým, že spoznávame sami seba a učíme sa mať radi.
Vzťah je živý mechanizmus
No na vzťah sa nemožeme pripravovať celý život. To by sme sa pripravovali neustále do konca života. V určitom období ak chceme, vzťah vytvoríme. Je to prirodzené pre náš život. Spojením dvoch ľudí vzniká vzťah, ktorý začne žiť svojím vlastným životom. Nepatrí ani jednému z partnerov. Je v ňom odtlačok obidvoch partnerov. Z obdivoch sú v ňom zahrnuté nielen pozitívne vlastnosti, ale aj tie negatívne, nerozvinuté a zanedbané. A niektoré vyplávajú na povrch až v kontakte s niekým veľmi blízkym. Sú to tie vlastnosti, ktoré sme si nemali možnosť všimnúť, kým sme boli sami. S priateľmi, rodinou alebo kolegami nemáme až také pevné vzťahy. Najbližší vzťah máme s partnerom. Čím viac si niekoho pustíme do života, tým viac sme voči nemu citliví a zraniteľní. A práve partner, ktorého milujeme nám pomáha vidieť na sebe i to, čo sme doteraz nevideli. Ak nám na vzťahu naozaj záleží, snažíme sa tieto novoobjavené skutočnosti kultivovať tak, aby neprekážali nám, partnerovi, ale ani samotnému vzťahu. Ak na túto kultiváciu zabúdame i toto môže byť dôvod, prečo sa vzťah rozpadne. Dôležité preto je aj to, aby sme vzťah dokázali vnímať ako niečo, čo nie je nemenné, ale naopak ako niečo, na čom treba neustále pracovať, pozorovať a rozvíjať tak, aby obom bolo v ňom dobre. Vzťah predstavuje veľkú zodpovednosť, a preto ho vnímajme ako jeden z najväčších projektov nášho života. Terapeut a lektor Tomáš Zetek hovorí: „Musíme si nastaviť hranice a tiež si musíme vedieť uvedomiť, kde som ja a kde začína vzťah. Ak to nerešpektujeme, osobnosť človeka sa môže zadusiť. Vzťah nepatrí ani jednému, ani druhému. Je to spoločná vec. Je to niečo podobné, ako keď si pár kúpi spolu kvet, o ktorý sa spoločne stará. Spoločnou starostlivosťou o vzťah vzniká hodnota, ktorú dvaja ľudia sú schopní vytvoriť vtedy, keď voči vzťahu pociťujú určitú zodpovednosť.“
Čo si nevyriešime v jednom vzťahu, prenášame si do ďalších
V súčasnosti nie je až taký problém násjť si nového partnera/partnerku, a tak aj pri malých problémoch dochádza k rozchodom. V minulosti sa problémy viac riešili aj z toho dôvodu, že človek nechcel zostať sám, a tak sa viac snažil. Dnes, hlavne vďaka sociálnym sieťam a zoznamkám si môžeme partnera/partnerku nájsť oveľa jednoduchšie ako v minulosti. Hlavne z tohto dôvodu si niektorí ľudia radšej hľadajú nových partnerov a nemajú chuť pracovať na existujúcom vzťahu. Je však dokázané, že aj závažný problém nevyriešime v jednom vzťahu, automaticky sa skôr či neskôr prenesie do vzťahu ďalšieho. Z tohto dôvodu je veľmi dôležité nielen premýšľať nad určitými problémami, ale ich aj riešiť.
Nebojme sa citov
Vzťah väčšinou súvisí s citovou väzbou, málokedy vzniká z rozumu. Z tohto dôvodu by sme sa však nemali báť citov a mali by sme sa voči tomu druhému otvoriť a správať sa úprimne a prirodzene tak, ako to naozaj cítime. Tomáš Zetek však upozorňuje na to, že citovosť a vzťahovosť nie je v našej spoločnosti rozvinutá. „Veľa ľudí sa čoraz viac uzatvára nielen pred svojím partnerom alebo partnerkou, ale pred celým svetom,“ konštauje terapeut. Keď sme vo vzťahu uzavretí, vyvoláva to problémy. V hlave nosíme problémy, môže nás niečo trápiť, nemusí to so vzťahom ani súvisieť, ale keď to nepovieme, ničí to samotný vzťah. Ten druhý si môže myslieť, že on je príčinou problému alebo zlej nálady partnera alebo partnerky. Začne sa kolotoč domýšľavosti a hľadania dôvodov aj tam, kde vôbec nie sú. Introvertnosť je v poriadku, kým jeden z partnerov alebo obaja nežijú vo svojom vlastnom svete natoľko, že sa odmietajú baviť o svojich pocitoch aj o problémoch. Je fajn, keď vám partner alebo partnerka nerozpráva o každej maličkosti, ale ak vám jasne nepovie, čo jej/jemu skutočne prekáža vo vzťahu a vy musíte každý deň riešiť tragickú náladu a zdutý výraz tváre, tak vás to určite čoskoro omrzí. Takéto správanie charakterizuje toxických ľudí. Nebojme sa priznať, že sme zraniteľní a občas sa nás niečo hlboko dotýka. V úprimnom vzťahu sa nemusíme hrať na niekoho, kto neustále stojí pevne na zemi. Nemusíme robiť zo seba ideálneho človeka. Vždy je lepšia úprimná komunikácia a nie masky, za ktoré skrývame naše skutočné trápenie. Masky vzťahom určite neprospievajú.
Kvalitný vzťah nie je samozrejmosť
Veľakrát vzťahy krachujú aj preto, že sa partneri svoj vzťah vnímajú ako niečo samozrejmé. V takomto vzťahu absentuje vďačnosť a postupne vyprcháva aj nadšenie a radosť. Ak robíte všetko pre to, aby ste partnera potešili a nikam to nevedie, niečo nie je v poriadku. Rovnako ak máte pocit, že všetko, čo urobíte, je zlé. Nikto by vo vzťahu nemal byť zneužívaný, a to ani psychicky. Partneri by pre seba navzájom mali mať vždy slová povzbudenia a zároveň byť prístavom, v ktorom vždy môžu bezpečne zakotviť.
