https://sk.hit.gemius.pl/lshitredir/id=16NFXWcKYQDKi_SBGPvkGKQO.D3ibVg0G859.3lDEDH.p7/fastid=cxijhwrgujskyjgrnhwhwhbiirmh/stparam=rppqqpefsr/nc=0/gdpr=0/gdpr_consent=/url=https://www.gestopremesto.sk/?utm_source=eduworld&utm_medium=banner&utm_campaign=gesto-pre-rodicov-062020~gde~hlasovanie&utm_content=eduworld~titulka~branding~~
Články: Pre študentov
O projekte

 

Cez sebapoznanie kráčajme spolu do lepšieho sveta

Jaroslava Koníčková
Autor článku

  

Darina Vranová je učiteľkou na základnej škole a spisovateľkou, ktorá sa venuje téme rozvoja sebapoznávania u detí. Jej knihy sú venované učiteľom i rodičom. S Darinkou Vranovou sa o jej tvorbe zhovárala Jaroslava Koníčková.

 

 

1. Darinka, pred rokom ti vyšla kniha Som kráľom svojho sveta - Škriatkovia pomáhajú deťom. V týchto dňoch ti vo vydavateľstve AT PUBLISHING  vychádzajú ďalšie dve knihy - detská kniha s rozprávkami a ilustráciami „Škriatkovia pomáhajú deťom“ a kniha, ktorá je venovaná rodičom a učiteľom „Som kráľom svojho sveta – Spoznaj sám seba a porozumieš ostatným“ . Akou problematikou sa zaoberáš v knihe „Som kráľom svojho sveta – Spoznaj sám seba a porozumieš ostatným“?

Je to kniha, ktorá obsahuje moju cestu za rozvíjaním vyššej sebaúcty, všeobecné poznatky zo sebapoznávania a ich využitie pri práci s deťmi. Obsahuje konkrétne príbehy s deťmi, v ktorých sa riešili nedorozumenia prostredníctvom sebapoznávania a návody, myšlienky, otázky, ktoré sa dajú využiť pri práci so sebapoznávacími rozprávkami z knihy Škriatkovia pomáhajú deťom. Obsahuje aj príbehy na hodinách s denníkom a vypracované hodiny, kde je spojená práca s denníkom s využitím vedomostí zo sebapoznávacích a motivačných rozprávok.

 

2. Prečo je sebapoznanie tak veľmi potrebné pre človeka?

Sebapoznanie znamená spoznať seba so všetkými svojimi stránkami aj silnými aj slabými. Znamená to spoznať dôvody z minulosti, prečo u mňa existujú tie slabšie stránky. Sebapoznanie znamená na základe pochopenia dôvodov z minulosti, ktoré ovplyvňujú moje správanie, prijať seba, odpustiť si, prevziať zodpovednosť za seba a korigovať svoje konanie. Ak preberáme zodpovednosť za svoje myslenie, konanie, prestávame viniť okolnosti okolo seba. Obviňovanie neprináša riešenia. Sebapoznanie a prebratie zodpovednosti za to, ako myslím, konám, aké postoje si vytváram k situáciám okolo seba, sú už samotnými riešeniami. Ak sa venujem sebapoznaniu, postupne prídem na to, že moje slabšie stránky boli len prejavom mojej zraniteľnosti a strachu z názorov ostatných, strachu z nedostatku lásky a pozornosti. Človek žije v integrite. To, aký má postoj človek k sebe, prejavuje aj smerom von. Podobný postoj prejavuje aj k ľuďom. Ak sa bojí prejaviť otvorene pocity a názory, bude ich potláčať aj u ostatných. Ak nedokáže seba prijať so všetkými stránkami, nedokáže prijímať so súcitom ani ostatných. Ak sa nebude snažiť porozumieť sebe a vidieť svoju zraniteľnosť, nebude rozumieť ani ostatným. Tu je vidieť, ako je dôležité rešpektovať pocity, emócie, potreby u detí, pretože by si mohli získať k slabším stránkam bloky, ktoré by sa snažili v dospelosti nevidieť, popierať sebe aj ostatným, aby mohli rozvíjať seba a vzťahy k ostatným pozitívnejším spôsobom. Pri rozvíjaní sebapoznávania objavujeme a spoznávame celú svoju osobnosť, a tak získavame voči sebe pochopenie a odpustenie. Konkrétne kroky, ktoré urobíme, nás učia oceneniu toho, čo sme na svojej vlastnej ceste životom zažili, zvládli a zmenili. Tieto schopnosti sú dôležité pre získavanie sebaúcty a sebalásky. Dobrý vzťah k sebe znamená to, že si dokážem venovať pozornosť, starostlivosť, ocenenie a je mi so sebou dobre. Moje vzťahy sa stanú vyrovnanejšie a moja sebaúcta sa už postará o to, aby som nebol/a vo vzťahoch, ktoré ma oslabujú a pri ktorých silím ostatných, aby mi venovali pozornosť. Sebapoznanie odstraňuje odsudzovanie. Ak sa venujem sebapoznaniu, venujem sa svojmu vnútru.  Pri situáciách pozorujem svoje myslenie, svoje konanie, korigujem svoje myslenie, svoje správanie, pretože viem, že vzťahy okolo seba môžem ovplyvniť prácou na sebe. Stávam sa „pozorovateľom“ a už nie „odsudzovateľom“.

 

3. Vo svojich knihách spomínaš prácu s denníkom. V čom práve táto metóda pomáha deťom?

Pri tejto metóde sa deti stretávajú so svojimi myšlienkami, pocitmi, vyjadrujú tam otvorene emócie prostredníctvom obrázkov, viet, premýšľajú nad vzťahmi, rozvíjajú si fantáziu. Je to metóda, ktorá rozvíja premýšľaním nielen ľavú hemisféru, ale rozvíja aj pravú hemisféru, ktorá slúži na vnímanie pocitov svojich aj u ostatných, čo je základom rozvíjania empatie. V minulosti sme vlievali najmä vedomosti, ale k nám patrí aj náš vnútorný svet s pocitmi, ktorý ovplyvňuje naše konanie a už len kvôli tomu sa nebude dať dlho ignorovať, pretože vidíme veľa morálnych problémov okolo seba. Ak chceme mať lepšie vzťahy, k nim patrí vytváranie dôvery a tá sa rozvíja aj zdieľaním svojich myšlienok, pocitov, postojov, zážitkov. Po práci s denníkom si deti spoločne aj s učiteľom môžu zdieľať zápisky, čím sa medzi nimi aj učiteľom postupne vytvára dôvera. Na deťoch je vidieť, ako to robia rady, pretože človek je tvor spoločenský a ak má žiť uzavreto, ničí ho to. Rôzne kmene, ktoré my považujeme za „primitívnejšie“ žijú oveľa zdravšie ako my. Ľudia sú tam otvorení.

 

4.Aké sú výchovné možnosti využitia motivačných a sebapoznávacích rozprávok?

Motivačné a sebapoznávacie rozprávky informujú deti o tom, že problémy, ktoré majú so strachom, hnevom, posmeškami a inými nepríjemnými javmi, má veľa ďalších deti. V rozprávkach vystupujú rozprávkové bytosti - škriatkovia Súcitko, Vďačko, Odvážlivko, ktoré deťom vysvetľujú aj dôvody ich trápenia, tiež im ponúkajú riešenia, ako tieto problémy riešiť, keď už sú na to pripravené a poprosia ich o pomoc. Deti sa rady stotožňujú  s príbehmi a rôznymi bytosťami. V závere každej rozprávky je aj poučenie vo forme takej najdôležitejšej myšlienky od všetkých škriatkov. Rozprávky sa dajú dramatizovať v triede, aby deti videli správne riešenia. V rozprávkach sa zdôrazňuje otvorenosť, používanie ja - výrokov, práca s myšlienkami, hodnota priateľstva, vytváranie dohôd, vedomých postojov k posmeškom, videnie negatívnejších stránok ako kamarátov - napríklad kamarátka závisť im vysvetľuje, že keď závidia starším súrodencom, kamarátom, majú tendenciu napodobňovať skúsenosti starších, jazdenie na bicykli atď a vtedy napodobňovaním pracujú na svojom rozvíjaní. Deti ktoré rady vtipkujú a niekedy na úkor ostatných, upozorňujem, že svoj dar humornosti, vtipu, dramatizovania využívajú správnym spôsobom, ak druhých zabávajú, aby s nimi prežívali príjemné chvíle. Ale ak ich využijú na výsmech, už svoj dar zneužívajú a druhí prežívajú pri nich nepríjemné pocity. Vtedy dávame možnosť týmto deťom cez prestávky, aby ostatným deťom v kruhu dramatizovali, moderovali atď.

 

5. Čo teba priviedlo na cestu sebapoznávania?

Sama som zažila ťažšie detstvo, následky sa prejavili v celkovom mojom ustrašenom živote, čo sa prejavilo v strachu byť otvorenou, akčnou, vo vzťahoch obviňujúcou, útočnou. Okolo štyridsiatky som cítila, že život musí byť naplnenejší,  pochopila som, že vlastný strach ma drží v kúte a  že z vlastného väzenia sa môžem vyslobodiť len sama. Nepríjemné pocity z môjho vtedajšieho života ma nakopli hľadať samu seba a porozumieť sebe, prečo konám, ako konám, ako ma ovplyvnila moja minulosť, hľadanie inej komunikácie a popritom som zistila, že oveľa viac rozumiem ostatným a som k nim viac vnímavá. Pochopenie minulosti mi pomohlo aj prijímať samu seba s väčším porozumením. Neznamená to, že predtým som nebola vnímavá, ale sebapoznávanie mi pomohlo pochopiť veci viac do hĺbky s logickými poznatkami, prečo konáme a ako konáme.

 

6. Ktoré pocity deti najťažšie v sebe spracúvajú?

Veľa detí koná impulzívne, ľahšie „vzbĺknu“, majú problémy so sebaovládaním. Myslím, že dôležitou úlohou bude rozvíjať u nich sebaovládanie. Používame poznámky, hneváme sa na deti, dávame im upomienky, znížené známky zo správania. To sú všetko negatívne hľadania riešení ich správania. Niektorým deťom pomôžu, najmä tým, pri ktorých rodičia stoja aj v týchto ťažších chvíľach. Tieto deti, ktoré žijú v prostredí plnom pochopenia a dôvery pochopia, že je lepšie neubližovať, pretože prídu na to, že ubližujú sebe a najbližším a netúžia po opakovaných nepríjemných následkoch. Ostatné deti, ktoré zažívajú aj doma viac nedorozumení a nedostatok pozornosti, skôr ubezpečia o tom, že ľudia v ich okolí im odmietajú porozumieť a viac a  viac sa v nich vytráca dôvera k svetu dospelých. Aby deti odstraňovali postupne negatívne konanie, potrebujú cítiť u dospelých pochopenie, pretože nekonajú vždy zo zlomyseľnosti. Ich impulzívne pocity ich vedú k impulzívnemu konaniu. Rýchlejšie konajú, ako myslia. Tieto deti sa musia cítiť v bezpečí. Potrebujú vidieť vyrovnané konanie ako vzor. Pri nedorozumeniach sú plné negatívnych pocitov, ktoré potrebujú mať pomenované, aby cítili, že dospelý má snahu im rozumieť, aby sa im uľavovalo a skôr pristúpia na spoločné riešenia nedorozumení smerom k hľadaniu pozitívnejších riešení pri nedorozumeniach. Potrebujú sa cítiť pri nás bezpečne. To znamená, že nesmú z nás cítiť odsudzovanie. Potrebujú cítiť aj to, že im dospelý dôveruje, dokáže odpustiť aj prešľapy, ak vidí, že sa dieťa snaží. Potrebujeme sa učiť rešpektu, trpezlivosti k sebe aj k ostatným.

 

7. Darinka, tvojou veľkou výhodou je hlavne to, že okrem písania sa venuješ aj učeniu, takže všetky tvoje myšlienky a názory si môžeš priamo v praxi overiť. Ako reagujú tvoji žiaci na rozprávky?

Deti už vedia, že je lepšie byť otvorenými. Pochopili, že naše ústa sú dvierkami, kadiaľ prechádzajú trápenia von, aby sme žili prirodzenejšie. Ak riešime nedorozumenia, vzájomne sa upozorňujú na používanie ja - výrokov z rozprávok namiesto urážok a bitiek: . „Vadí mi tvoje správanie. Dotklo sa ma to. Zabolelo ma to...“.  Väčšinou pri nedorozumeniach sedíme v kruhoch a hľadáme iné riešenia situácie do budúcnosti. Tu si deti spomenú na poučenia z rozprávok. Takisto ich rozprávky učia, že si môžu vytvoriť vedomý postoj k myšlienkam a k posmeškom. Máme utvorené spoločné vety, ktoré si hovoríme spoločne nahlas: „Keď posmešku neveríš, náladu si nekazíš. Hnev je správne prejaviť. Kráľom hnevu (ovládať emóciu hnevu) môžeme byť len vtedy, ak nepekné slovíčka a údery premeníme na vety:“ Vadí mi toto správanie. Dotklo sa ma to. Zabolelo ma to. Nahnevalo ma to. Vtedy neubližujeme, ale hovoríme, čo cítime.“

 

8. Ktorú vyučovaciu hodinu, na ktorej si využila rozprávky, považuješ za najvydarenejšiu?

Deťom sa veľmi páčila rozprávka o Kamilovi a škriatkovi Vďačkovi, pretože po nej ich čakala kopa predmetov na koberci, s ktorými formou dramatizácie rozprávali o tom, na čo slúžia a aké zaobchádzanie od nás by sa im páčilo. Potom si kreslili do denníka aj svoju obľúbenú vec s bublinkou, kde vpisovali, čo s ňou robia a prečo sa  s ňou cítia príjemne. Na konci sme si vyvodili poučenie o vďačnosti a potrebe upratovania.

 

9. Ako na prácu s denníkmi a rozprávkami reagujú rodičia detí?

Rodičia ma poznajú dlho. Pôsobím v našej škole vyše dvadsať rokov a za tú dobu ma spoznali viac a dôverujú mi. Prácu s denníkom som im vysvetlila na rodičovskom združení, povedala som im aj to, že je to práca s rešpektovaním súkromia dieťaťa, pri ktorej môže a takisto nemusí ukazovať zápisky. Opísala som im prácu s cvičeniami, ktoré nie sú zamerané na súkromie rodiny, ale na kontakt dieťaťa so svojimi myšlienkami, pocitmi, postojmi, snami, tvorivosťou. Samotní rodičia mi potom hovorili o pozitívnom vzťahu detí k práci s denníkom, o tom, ako sa deti tešia na deň, v ktorom pracujú s denníkmi, ako v ten deň odmietali ísť zubárovi alebo na lyžovačku.

 

10. Určite sa vo svojej učiteľskej praxi stretávaš aj s mnohými problémami. Čo považuješ za najväčší výchovný problém tejto doby ?

Podľa mňa je to nerešpektovanie názorov, pocitov, emócií, potrieb u detí, z čoho neskôr vzniká uzavretosť alebo neotvorenosť, ktorá riadi naše vzťahy tým negatívnym spôsobom- strachom vyjadriť názor, potrebu, pocity. Keď sa bojíme byť otvorenými, uchyľujeme sa k neotvoreným spôsobom komunikácie- ohováraniu, odsudzovaniu, klamaniu, manipulácii, arogancii. Arogancia je také „vrčanie“ už popredu, aby sme si zaistili autoritu, pretože to nevieme inak.

 

11. Čo ti dáva silu veriť sebapoznaniu?

Pri sebapoznaní sa učíme žiť v súlade so sebou. Ak sa snažíme žiť podľa názorov a predsudkov ostatných, žijeme pod tlakom. Takto nemôžeme žiť v súlade a integrite s tým, čo cítime, potrebujeme, myslíme si a čo ovládame my - naše schopnosti. Ak potrebujeme oporu zvonku, nemôžeme byť silnými vnútorne. Silu musíme objaviť vo svojom vnútri. Myslím, že keď som ja našla silu písať blogy, prednášať, napísať knihy, táto istá sila sebapoznania, ktorá posúva mňa, môže posunúť každého, kto sa vydá tou istou cestou sebapoznania. Sebapoznanie nám dáva možnosť spoznať svoje schopnosti, sebapoznanie nám dáva možnosť vnímať svoje pocity, ktoré nás upozorňujú na to, či žijeme v integrite so sebou, sebapoznanie nám prostredníctvom emócií strachu a hnevu odovzdáva informácie o tom, že máme pracovať na sebaúcte. Pri sebapoznaní viac rozumieme ostatným, lebo zákonitosti, ktoré objavíme vo svojom vnútornom svete a ktoré ovplyvnili naše správanie tým negatívnejším spôsobom, podobne ovplyvňuje aj iných. Sebapoznanie nám dáva možnosť prijímať ostatných ľudí s väčším pochopením a súcitom, a preto nás spája. Naša podstata je rovnaká. Pochopenie seba znamená pochopenie správania ostatných, a preto sebapoznávanie spája a nie oddeľuje.

 

12. Premýšľala si nad tým, či existuje aj iná cesta, okrem sebapoznania, ktorá by priviedla ľudí k poľudšteniu spoločnosti?

Samozrejme, že existujú, ale táto je jednou z najdôležitejších. Ak poznám svoje schopnosti a otvorene vyjadrujem pocity a potreby, ktoré tiež musím u seba vnímať a pri ktorých viem, že keď ich budem vyjadrovať a napĺňať si, budem žiť naplnenejší a šťastnejší život. Ten, kto žije naplnený život, nemá dôvod ubližovať.

 

13. Myslíš si, že sebapoznanie a sebaúcta môžu ovplyvniť u detí vzťah ku škole a k vzdelávaniu?

Samozrejme, v školstve je práca založená na vzťahoch. Učiteľ dáva svojím správaním vzor. Môže deťom ukazovať svojím príkladom rešpekt. Svojou otvorenosťou môže ukázať pochopenie pre seba, pre deti a otvorenosť je jedným zo spôsobov stanovovania si hraníc a takisto môže povzbudzovať deti v ich otvorenosti. Môže ukazovať pochopenie, starostlivosť, odpustenie, vyrovnanosť, zmysel pre humor.

 

14. Prečo mnohé tradičné prístupy nemajú často na deti žiadny vplyv?

Ide v nich o to, aby sa deti čo najrýchlejšie správali podľa našich predstáv, a preto je tam menej záujmu o to, prečo deti konajú, ako konajú. Keď neprijímame všetky ich názory, potreby aj pocity, potláčame osobnosť, a to ako som ti spomenula už neskôr ovplyvňuje negatívnym spôsobom ich osobnostný rozvoj. Ak sú prijímané, cítia sa bezpečne. Ak sú tradičné prístupy iba negatívne, ako som tu už spomínala, podporujú v deťoch pocity ohrozenia, pri ktorých sa musia deti najprv popasovať s nepríjemnými emóciami. Pocity ohrozenia neprispievajú k lepšiemu správaniu. Mozog nás pri pocite ohrozenia nastaví na útok alebo útek. V komunikácii útokom sú to obviňovania, odvrávanie, irónia, zhadzovanie, zastrašovanie, u detí je to odvrávanie a útekom je vyhýbanie sa zodpovednosti odmietaním komunikácie, klamanie a u detí je to zaťatosť. Už táto funkcia mozgu znamená, že na negatívne prístupy nemôžu deti reagovať zlepšovaním správania. Skôr u nich narastá pocit ohrozenia v podobe nedôvery. Vytváranie lepšieho správania je problémom do hĺbky. Zaujímať sa o pocity detí, porozumieť pohnútkam, neodsudzovať, vidieť nedorozumenia ako situácie, v ktorých prežívali negatívne pocity. Ak chceme lepšie správanie, nemali by sme tlačiť deti do predstáv, aké by mali byť. Mali by sme rešpektovať ich jedinečnosť, temperament a zároveň by sme mali chápať, že napríklad sebaovládanie vyžaduje obrovskú prácu na sebe a oceňovať aj malé úspechy, ktoré dieťa v tomto urobí. Mali by sme rešpektovať aj ich zaťatosť, chvíle, keď nemajú chuť komunikovať a nemali by sme to brať ako svoju osobnú prehru. Ak budeme autoritu odvodzovať od toho, ako sa dieťa zachová, vždy budeme cítiť neistotu, lebo to závisí od neho a jeho prežívania. Autorita sa rozvíja prácou na sebe a pochopením pohnútok dieťaťa. Ďalším problémom sú reklamy, násilné filmy, celková atmosféra spoločnosti. Problém so správaním je problémom všetkých nás. Deti nám nastavujú zrkadlo, pretože v detstve ich vychovávajú príklady, ktoré vidia okolo seba. Položme si otázku: „Je v poriadku to, čo vidia okolo seba?“

 

15. Prečo pribúda detí s poruchami správania a poruchami učenia?

K tomuto sa nechcem vyjadrovať, nie som odborník na poruchy, ale môj názor je, že na tieto deti by sme nemali tlačiť, ale pomáhať. Ak ostatné deti vidia učiteľa, ktorý na tieto deti netlačí a pomáha im, učí ich súcitu. Učí ich rešpektovať aj tých, ktorí nezapadajú do toho, čo sa pokladá za „štandardné“, pretože všetci si zaslúžime pochopenie. Nie všetci môžeme byť géniovia, ale všetci sa môžeme stať súcitnými, tolerantnými a láskavými. Myslím, že toto sú vlastnosti, ktoré môžu zachrániť vzťahy.

 

16. Obohacuje práca s denníkom a s rozprávkami aj samotného učiteľa či rodiča?

Mňa práca s denníkom obohacuje. Práve táto práca ma donútila hlbšie sa zamyslieť nad tým, aké úžasne osobnosti v sebe deti ukrývajú a či sú aj známky naozaj spravodlivé. Nie každé dieťa má rovnaké schopnosti a možnosti na pochopenie rôznych učív. Každé z nich je však dobré aspoň v jednej schopnosti. Práca s denníkom ma priblížila k deťom, a to je tiež dôležité. Dlho sme v spoločnosti hľadali istoty v získavaní vecí, titulov, postavenia a prišli sme na to, že toto nám šťastie neposkytuje. Šťastie môžeme nájsť sebapoznávaním, takisto pomáhaním a službou ostatným, kde je tá blízkosť dôležitá. Viac techniky svet nezachráni.  Ak budeme stále vystupovať proti sebe ako nepriatelia, techniku skôr zneužijeme negatívnym spôsobom napríklad na výrobu zbraní. Len práca na sebe a vzťahoch môže zachrániť svet a takíto ľudia budú aj techniku vedieť využívať najmä tým pozitívnym a potrebným spôsobom pre nás všetkých.

 

17. Ako správne zakomponovať prácu s denníkom do vyučovania?

Práca s denníkom sa dá zakomponovať do hodín slovenského jazyka a literatúry samostatne, tiež  ako tvorivé písanie alebo ako doplnok k práci s nejakým literárnym textom.

 

18. Čo by si čitateľom Tvojich kníh chcela popriať na záver?

Náš rast a sebapoznávanie je úlohou na celý život, a preto rozvíjajme schopnosti, ktorými sú trpezlivosť so sebou aj k ostatným a pochopenie, že naše negatívne stránky nás upozorňujú na prácu so svojou sebaúctou. Sú vlastne prejavom našej zraniteľnosti, keď voláme cez problematické správanie po pozornosti a prijatí. Zraniteľnosť môžeme premeniť na silu jedine otvoreným vyjadrením, čo si myslíme, cítime, potrebujeme. Dôležité je odpúšťanie sebe aj ostatným, pretože vždy konáme tak, ako to v tej momentálnej situácii dokážeme. Zbavenie sa odsudzovania dokáže ľudí skôr naštartovať k práci na sebe, odsudzovanie spôsobuje potrebu chrániť sa.

 

Darinka, ďakujem za rozhovor a prajem Ti, aby Tvoja kniha oslovila čo najviac učiteľov, detí i rodičov.

 

Rozhovor pripravila Jaroslava Koníčková

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť

Čítajte viac o téme: Rozhovory
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Si učiteľ? Prihlás sa do nášho newslettru a získaj novinky a inšpirácie z oblasti vzdelávania.