Nádej predstavuje dôveru v budúcnosť a optimistický pohľad na to, čo nás ešte čaká. Nádej je obrovská sila v živote človeka. Dáva mu energiu uskutočňovať to, po čom túži, pomáha mu plniť si svoje sny. Zle by sa kráčalo ľuďom svetom bez nádeje.
Profesorka filozofie Anna Hogenová porozprávala o nádeji v rozhovore pre českú neziskovú organizáciu LEDOVEC, ktorá sa venuje duševnému zdraviu. K múdrosti človek dospeje iba vlastným cítením, vlastným premýšľaním, vlastným správaním sa a vlastným konaním. Človek by si mal uvedomovať, že život netvoria len materiálne veci, ale aj tie duševné či duchovné. Ak vnímame život vo svojej komplexnosti máme šancu pozitívne sa rozvíjať rozumovo, citovo a mravne a stávať sa tak vyspelou osobnosťou.
Čo sa však deje s hodnotami súčasných ľudí?
Dá sa povedať, že žijeme vek krízy ľudských hodnôt. Zdá sa, že mnohí súčasní ľudia si osvojujú zničujúce spôsoby života. Z konania mnohých možno usudzovať, že človeku dnes čoraz častejšie chýba zdravý sedliacky rozum v prístupe k vlastnému životu. V relatívnom blahobyte ľudia celkom zabudli na detský, čistý prístup k životu, na pravdivé žitie s otvorenou mysľou a srdcom. Sú neraz ovplyvnení špekulatívnym spôsobom života, ktorý sa v spoločnosti uplatňuje ako monetárny koncept, čiže peniaze nahradili právo, morálku i Boha. Tam, kde nedochádza k duchovnému zušľachteniu ľudí, tam sa často stráca aj nádej. Okrem toho sú ovplyvnení aj zhubným vplyvom informácií. Ľudia nevedia odhaliť manipulatívne praktiky s ich vedomím. Často sú ovplyvňovaní klamstvom a polopravdami. Človek však bytostne potrebuje rozvíjať aj duchovnú stránku svojej osobnosti a prahne po pravde, slobode a sebarozvoji. Ľudia obklopení klamstvom a túžbou po peniazoch často strácajú silu duchovne rásť. A keď sa ich duša nasýti matériou, konzumom a bezduchou zábavou, zrazu nevedia, kde hľadať to, čo by ich skutočne naplnilo. A tak prichádzajú nové a ešte silnejšie túžby – túžba po moci, enormná túžba po peniazoch, potreba adrenalínových a exotických zážitkov, ktoré často podporujú drogy. To sú všetko úteky, ktorými človek lieči svoju nenaplnenosť, a tiež to, že nepozná zmysel svojej existencie na Zemi.
Nádej cítiť tam, kde je dobro a spravodlivosť
„Z hľadiska nádeje je dôležité si uvedomiť, že zlo a dobro vždy existovalo, existuje a bude existovať. Zlo zažívame preto, aby sme si lepšie uvedomovali existenciu dobra. Aj keď sa zlo často javí ako dominantné v tomto svete, naša nádej spočíva v tom, že dobro napokon aj tak zvíťazí, lebo v pozadí za všetkým tým, čo sa deje, vždy stojí práve dobro. A to nám dáva obrovskú nádej, “ upozorňuje Anna Hogenová. V človeku je zakorenená aj odveká túžba po spravodlivosti. Čoraz častejšie sme však svedkami toho, že spravodlivosť je pred človekom skrytá alebo je zámerne zahmlená. A toto tiež spôsobuje to, že človek stráca nádej.
Vážte si aj malé chvíľky radosti počas všedného dňa
Človek dnešnej doby je náročný. Potrebuje perfektné veci a tiež zážitky. A ak tomu nie je každú chvíľku, objaví sa beznádej a nuda. Človek sa musí naučiť opäť vnímať obyčajú krásu, jednoduchosť a spojenie s prírodou. Keď si uvedomíme, ako perfektne to funguje v prírode a ako príroda sama o sebe dokáže fungovať, môže nám to dávať obrovskú nádej v tom, že to pôvodne bolo takto myslené aj s človekom. Tým, že sme sa vzdialili od prirodzenosti, často nechápeme ani sami seba, svoj život a svoje poslanie. Musíme sa naučiť napojiť na čistú radosť, teda na tú radosť, ktorú sme poznali dávno v detstve. Môže nám v tom pomôcť návrat do tichej a čistej prírody a napríklad tiež počúvanie klasickej hudby.
Človek by mal neustále hľadať podstatu svojho bytia
„Aby človek cítil čistú radosť, nemusí byť len mladý, krásny a bohatý. Na to, aby sme túto radosť cítili, musíme si vedieť otvoriť taký druh vnímania reality, ktorý pramení z nášho čistého prameňa,“ upozorňuje Anna Hogenová. Žiť z vlastného prameňa znamená, že žijeme z niečoho, čo je len naše, niečo, čo nám bolo dané, čo je naše bytostné a autentické. Niekedy to však nevieme odhaliť. Anna Hogenová tiež hovorí, že keď neustále cítime nedostatok, vtedy nežijeme z vlastného prameňa. Ako tento prameň nájsť? Filozofka hovorí, že sa nesmieme báť dávať si sami sebe bytostné otázky, teda otázky, ktorých sa aj občas bojíme. Mali by sme sa zamýšľať sa nad nimi každý deň a čakať na odpoveď, a to aj vtedy, keď hneď neprichádza. Užívať si život aj v nenaplnenosti odpovede, mať na to odvahu a vydržať to. Takto sa človek postupnými krokmi dostáva k tomu, čo mu je najvlastnejšie. Na toto potrebujeme mať však odvahu a musíme vedieť vydržať v samote. Na množstvo otázok nenájdeme odpovede, ale určite sa zastavíme nad takými pojmami ako: Boh, ľudia, život, svet, domov. Nebojme sa nad niektorými otázkami premýšľať aj celé roky. Takto si postupne začneme uvedomovať, ako žiť život na základe vlastných možností a na základe nich nachádzať skutočné uspokojenie a nádej. Totiž, skutočné bytie vyviera z vlastných možností. Po ich odhalení začíname pociťovať obrovskú intenzitu, radosť a šťastie z vlastného bytia. V takomto rozpoložení pociťujeme aj obrovskú nádej. Ak toto v sebe objavíme, máme šancu byť šťastní i v tomto svete, ktorý sa na prvý pohľad javí ako desivý a nespravodlivý. A tak nám Anna Hogenová radí: „Prebúdzajte sa k tomu, aby ste sa stali sami sebou. Hľadajte sami seba a starajte sa aj o svoju dušu. Pokúšajte sa hľadať odpovede aj na tie otázky, ktorých sa bojíte. Život je rozhovor, ktorý vedieme so všetkým, čo je okolo nás.“
Tiež je potrebné si uvedomiť, že sa musíme učiť prežívať radosť v prítomnosti. Každú chvíľku. Nemusíme celý deň žiť len z radosti, že večer pôjdeme na oslavu. Potrebné je tešiť sa aj počas dňa z úplných maličkostí. Potom je život krajší. V tomto spočíva skutočná radosť zo života, túto radosť by mali ľudia v sebe prebúdzať, kvôli tomuto prichádzajú na Zem. Keď sa človek vráti k sebe a bude skúmať svoju podstatu, stane sa jeho život spokojnejším a bude viac cítiť aj nádej. Takýto človek je aj menej manipupulovateľný a menej konzumný.Toto je typ človeka, ktorý civilizuje a harmonizuje celú spoločnosť.
Na záver pani profesorka ešte dodáva: „Život je niečo neuveriteľné, čo nás presahuje. Smrť je nedostatok života a umrieť môže iba ten alebo to, čo pred tým žilo. Nemôže napríklad umrieť kameň. Život je viac ako smrť, dobro je viac ako zlo. Aj napriek tomu, že vo svete je veľa zla, napriek tomu je možné nádej v sebe zrodiť. Musíme sa však nad všetkým, čo nás obklopuje hlbšie zamyslieť a dávať si otázky i vtedy, ak neprichádza odpoveď hneď. Svet je krásny už len preto, lebo tu nemusel vôbec byť. A v tomto spočíva podstata zrodenia nádeje.“
