V každej rodine sa stane, že otec vyžaduje jedno a mama niečo iné. Čo robiť v takomto prípade? Je jednotná výchova naozaj potrebná?
O tom, či je jednotná výchova naozaj dôležitá a akým spôsob vplýva na dieťa porozprávali Katarína Novotná a Iva Kyselá z Akadémie rodičovstva. Veľa rodičov žije v presvedčení, že ak nie sú jednotní, podkopávajú si rodičovskú autoritu a spôsobuje dieťaťu neistotu a zmätenosť. Väčšinou sa snažia pôsobiť jednotne, ale v mnohých situáciách je to náročné, lebo mama a otec sú rozdielne bytosti a vyrastali v úplne odlišných podmienkach. Čo s tým teda robiť?
Na čom by sa mali rodičia vedieť dohodnúť?
Základom pri výchove je, aby sa rodičia vedeli dohodnúť na tom, aké dieťa chcú vychovať a čo má byť cieľom a hlavnou víziou ich výchovy. Mali by mať jasno v tom, akého človeka chcú s dieťaťa vychovať a aké hodnoty chcú v ňom podporovať. Mali by mať detailne premyslené, čo je pre dieťa dôležité a čo mu chcú do života odovzdať. „Keď rodičia dokážu odpovedať na tieto otázky, tak sa väčšinou na tomto vedia aj dohodnúť. Naopak pri bežných, každodenných činnostiach často nedokážu vytvoriť absolútnu zhodu, ale to je v poriadku“ upozorňuje Katarína Novotná. Je naozaj dôležité nielen si niečo myslieť, ale aj rozprávať sa o tom. Iva Kyselá odporúča rodičom, aby sa ešte pred narodením dieťaťa alebo hneď po jeho narodení spolu rozprávali o výchove, a to čo najčastejšie, aby sa tieto rozhovory stali prirodzenou súčasťou bežného života. Keď sa takto rodičia rozprávajú, tak majú potom jasnú predstavu o tom, kam pri výchove smerujú. Realita je však taká, že manželia len navzájom niečo predpokladajú a myslia si, že ten druhý tuší, čo sa má pri výchove diať. „Často dlhé roky žijeme v určitých predpokladoch a očakávaniach a svoje požiadavky nevyslovujeme nahlas. Ak ste to nestihli pri narodení dieťaťa, začnite komunikovať hneď. Nikdy nie je neskoro začať,“ radí rodičom Katarína Novotná.Takýto spôsob komunikácie je aj výbornou prevenciou pred nedorozumeniami a hádkami, ku ktorým pri výchove detí môže dôjsť.
Rodičia by mali o svojich predstavách hovoriť aj deťom
Predstavy a ciele rodičov by nemali byť pre deti tajomstvom. Aj ony by mali presne vedieť, o čo sa ich rodičia snažia a akých ľudí by z nich chceli vychovať.“ Rodičia by o svojich víziách mali s deťmi komunikovať, keď sú obidve strany pokojné a nie vo vyhrotených situáciách, keď sa vyskytne nejaký problém,“ radí Iva Kyselá.
Rodičia sú dve samostatné osobnosti, a tak nemusia mať vždy na všetko úplne rovnaký názor
Vďaka tomu, že mama a otec nie sú úplne rovnakí, môžu svojim deťom ponúkať rozmanitosť a rozdielne názory na niektoré životné situácie. Môžu im ponúknuť svoje vlastné životné skúsenosti, radosti i sklamania, ktoré im život pripravil. Pre deti je veľmi užitočné poznať viac modelov riešenia jednotlivých situácií. Je to pre ne dokonca užitočnejšie ako striktná jednotnosť vo všetkom. Pre deti je prospešné, keď majú k dispozícii viac modelov správania. Spôsoby nazerania alebo jednotlivé riešenia môžu byť rôzne, dôležitá je ale jednotná vízia rodičov. A k naplneniu cieľa môže viesť aj viac ciest. Nemusí byť k dispozícii len jediný možný spôsob. Dôležité je, aby všetci v rodine presne vedeli, kde chcú prostredníctvom výchovy posúvať svoje dieťa. Tiež je potrebné si uvedomiť, aby medzi manželmi nedochádzalo k boju o moc a o to, kto má pravdu.Ak sa o pravde dohadujú aj pred dieťaťom, ono sa učí, že život prináša dospelým nedorozumenia a nie dohody a kompromis. A tiež je dôležité aj to, aby rodičia na seba nežiarlili. Niekedy sa pri výchove môže podariť niečo jednému, inokedy druhému. Základ naozaj spočíva v tom, aby sa vedeli dohodnúť. Keď dieťa príde do reálneho života a do školy, tak tam to tiež nefunguje na princípe absolútnej jednotnosti. Stretne sa tam s množstvom rozličných prístupov. Deti sa musia vedieť rozhodovať, dohodnúť sa s inými a toto sa musia učiť v rodine už odmalička.
Napríklad:
Otec aj mama chcú naučiť dieťa zaväzovať si šnúrky. Otec chce využiť metódu s jednou mašličkou, mama s dvomi. Ideálne je, keď otec ukáže svoj spôsob dieťaťu viazania na jednej nohe a mama na druhej. Dieťa nech sleduje. Môže si vybrať spôsob, ktorý mu vyhovuje. Nie je dôležité, ktorý spôsob si vyberie. Dôležité je to, že sa splnil cieľ a dieťa si vie zaviazať šnúrky. Pri takomto modeli správania sa dieťa zároveň učí aj preberať zodpovednosť za to, čo si v živote vyberie a ako mu to bude fungovať.
Je dôležité pravidelne venovať čas každému dieťaťu, a to nielen rozhovorom o jeho aktuálnych problémoch, ale tiež diskusii o jeho talentoch, ktoré môžu byť nedostatočne využité. Tiež je potrebné diskutovať o takých prejavoch v správaní, ktoré môžu vyústiť do ťažkostí.Obaja rodičia musia spoločnému rozhovoru venovať čas. Zároveň ale nemôžete očakávať rýchle a jednoduché výsledky. Keď na tom ale budete pracovať, sami uvidíte, že niektoré veci vyjdú. Musíte byť trpezliví, dôslední a nenechať sa odradiť.
