Často pri výchove používame také vety, ktoré nám vôbec nepomáhajú vyriešiť situáciu a niekedy im deti ani poriadne nerozumejú. Čo zo svojho zoznamu radšej vylúčiť?
Existujú štyri typy otázok, na ktoré sa nedá rozumne odpovedať, a teda neexistuje ani logický dôvod, prečo by mali byť vyslovené. Ale rodičia často práve nevhodné typy otázok adresujú svojim deťom a potom sú prekvapení, keď ich odpovede ešte viac rozčúlia. Poďme sa pozrieť na tie otázky, ktoré sú nevhodné a výchovný proces neposúvajú ďalej, ba naopak, ešte viac ho brzdia.
NEVHODNÉ OTÁZKY
1. Otázky, na ktoré sa nedá správne odpovedať
„Prečo si to na tú stenu namaľoval?“ Toto je otázka, na ktorú rodičia nikdy nedostanú uspokojivú odpoveď. Väčšinou si vypočujú len množstvo výhovoriek a zaujímavých historiek, v ktorých sa hádže vina na niekoho iného. Takéto odpovede potom nemôžete ani vhodne vyhodnotiť. Namiesto toho, aby ste sa na niečo pýtali, radšej niečo konštatujte, a to prinesie oveľa väčší úžitok. Môžete použiť tieto vety:
„Porozprávajme sa o tom, prečo si pomaľoval stenu.“
„Karol, počmáral si stenu. Dozajtra musíš prísť na to, ako by sa to dalo odtiaľ dať preč.“
Prostredníctvom týchto konštatovaní sa problém a potreba riešenia presúvajú na stranu dieťaťa. A o to vlastne ide.
2. Otázky bez možností odpovedí
Často rodičia položia túto otázku: „Budeš už konečne ticho?“ Tu hrozí riziko, že dieťa odpovie záporne. A to rodič naozaj nechce. Otázky, na ktoré sa nedá odpovedať, sú len akési povely, ktoré sa tvária ako otázky. Lepšie je povedať: „Prosím ťa, buď na chvíľu ticho, potrebujem sa zorientovať a nájsť cestu naspäť.“
3. Trestajúce otázky
Medzi také patria napríklad tieto: „Ty už naozaj nič neurobíš poriadne? Musím vždy pri tebe stáť, aby si nič zlé neurobil?“ Tieto otázky neprinášajú nič dobré a ničia sebavedomie dieťaťa. Aj v tomto prípade je oznamovacia veta oveľa efektívnejšia. „Dnes ráno si nenakŕmil korytnačku, vyzerá to tak, že je veľmi hladná. Mal by si prísť čo najskôr na to, ako susedom zaplatíš to rozbité okno.“
4. Nemastné neslané otázky
Medzi takéto otázky patria napríklad tieto: „To je dobrý nápad, nemyslíš?Môžem ti niečo povedať?“ Takýto typ otázok oslabuje rodičovský asertívny postoj. Oznamovacie vety majú väčší účinok. Ak chcete svojim deťom niečo povedať, povedzte to tak, ako to naozaj cítite. Napríklad: „Potrebujem ti niečo povedať!“
Skôr než poviete otázku, spýtajte sa sami seba, na čo sa chcete vlastne opýtať. A tiež si premyslite, či tú otázku musíte naozaj dať. Potrebujete naozaj zistiť nejakú informáciu alebo by bolo lepšie použiť oznamovaciu vetu? Najlepšie otázky sú tie, ktoré položíme sami sebe ešte predtým, než ich vyslovíme nahlas.
Okrem nevhodných otázok existuje aj množstvo nevhodných vyhrážok a urážok. Pozrime sa na niektoré z nich.
PRÁZDNE VYHRÁŽKY
Možno aj vy niekedy vyslovíte vyhrážky tohto typu: „Už nikdy s nami na žiadnu dovolenku nepôjdeš! Tak, toto som ti kúpila poslednýkrát!“ Ani jeden rodič nie je dokonalý. Každý je občas unavený, vyčerpaný, nahnevaný, nič vhodné mu nenapadá a má už všetkého dosť. Práve v takýchto situáciách nemôžeme byť prekvapení, keď občas povieme nejakú vyhrážku. Dúfame, že deti zastrašíme a prinútime ich urobiť požadovanú činnosť. Ale keď si uvedomujete, že ste povedali vyhrážku, ešte nič nie je stratené. Ste na dobrej ceste sa jej v budúcnosti vyhnúť. V poslednej chvíli môžete situáciu zachrániť aj takto: „Beriem svoje slová späť. Samozrejme, že som to tak nemyslela. Potrebujem teraz pár minút na to, aby som sa upokojila a potom sa porozprávame, čo je potrebné urobiť. Budem rada, keď mi porozprávaš aj o svojich nápadoch a návrhoch.“
Tiež je dobré vystríhať sa pred takýmito typmi vyhrážok: „Ak okamžite nevypneš ten počítač, pošlem ťa za otcom a budeš si žiť u neho!“ Môžete sa nachádzať v situácii, že ste práve vyhrali súdny spor a dieťa bolo pridelené vám a vyhrážka, že ho pošlete k otcovi skutočne nie je adekvátna. „Ak sa nezačneš ináč správať, pošlem ťa do detského domova.“ Sami viete, že to v živote neurobíte a dobre to vie aj vaše dieťa. Takéto vyhrážky neposkytujú priestor na vyjednávanie alebo diskusiu. Ak sa pokúšate presadiť absolútnu moc, sami sa staviate do neslobodnej pozície a svoje dieťa nechávate napospas tejto sile. Takéto vyhrážky v deťoch vyvolávajú zbytočný strach z opustenia. Aby ste sa vyhli vysloveniu vyhrážok, je lepšie sa najprv upokojiť a až potom vysloviť to, čo by ste si priali, aby vaše dieťa urobilo. Skúste povedať: „Teraz som veľmi nahnevaná, musím sa upokojiť. Keď sa vrátim, porozprávame sa.“
URÁŽKY
Človek, keď je nahnevaný, dokáže vysloviť aj takéto vety: „Si úplne rovnaká ako tvoja sestra. Ty aj tak nič poriadne nevieš urobiť! Ty nikdy nič nedosiahneš! To som si mohla myslieť, že urobíš takúto hlúposť. To naozaj nikdy nedostaneš rozum?“ Urážky sú zovšeobecňované pravdy, ktoré útočia na dôstojnosť dieťaťa a na jeho sebavedomie. Deti, ktoré boli vystavované urážkam, sa ich postupne naučia používať aj samy proti sebe. „Som taký nešikovný! Ja som ale hlupák!“ Takto sa môžu správať aj voči iným: „Ty si akože myslíš, že vieš maľovať? Tak na to zabudni! Ty si taký blbý!“
Pozitívne alternatívne vety sa majú zaoberať daným problémom, nie útokom na dieťa. Napríklad: „ Marek, prosím ťa, daj si tie nohy preč zo stola. Prosím ťa, kým dáš poháre na poličku, tak ich aj poutieraj!“
ZDROJ: Barbara Colorosová: Děti za to stojí!
