O čom je Montessori pedagogika a v čom sú školy s touto filozofiou iné?
Montessori pedagogika je alternatívna a svetovo uznávaná metodická sústava. Skladá sa z filozofie rozvoja dieťaťa a z konkrétnych praktických postupov s pomôckami. Vznikla na základe pozorovaní Márie Montessori o vývine detí v ranom veku. Základné heslo Montessori filozofie znie:
„Pomôž mi aby som to dokázal sám.“
Hlavnou myšlienkou inšpiratívnej Marie Montessori bolo, že ak dokážeme výchovou formovať sebavedomé, slobodne uvažujúce a tvorivé deti, vyrastú z nich sebavedomí, slobodne uvažujúci a tvoriví dospelí. Toto všetko sa snažila Maria premietnuť do svojho prístupu k deťom a učenia.
Spoznajte Mariu Montessori
Kto bola Maria Montessori? Jej meno je známe po celom svete, no málokto vie, čo ju priviedlo k celoživotnej práci na detskom vzdelávaní.
Maria sa narodila v roku 1870 v Chiaravalle v Taliansku v rodine štátneho úradníka. Absolvovala strednú školu s technicko-prírodovedeckým zameraním. Po neúspešnom pokuse dostať sa na univerzitu v Ríme na štúdium medicíny, sa prihlásila na štúdium matematiky, fyziky a prírodných vied, ktoré úspešne ukončila diplomom, ktorý jej umožnil zapísať sa na štúdium medicíny. Ako prvá žena v Taliansku študovala a s vynikajúcimi výsledkami ukončila medicínu. Popri praxi na klinike študovala materiály na doktorskú prácu na psychiatrickej klinike, asistovala pri operáciách na pohotovosti a vzdelávala sa v oblasti detskej medicíny, stala sa expertkou na detské nervové choroby. Pracovala aj na psychiatrickej klinike. Pozorovaním detí na psychiatrickej klinike prišla na myšlienku, že každý človek má sklon k vývinu, že aj postihnuté deti sú vzdelávateľné, ak sa k nim pristupuje iným spôsobom a ak majú možnosti pracovať s pomôckami, že ich problém nie je medicínsky ale pedagogický. A tak sa začala zaoberať štúdiom materiálov o duševne postihnutých deťoch. Objavila práce francúzskych lekárov J.M.Itarda a jeho žiaka E.Séguina, ktoré dali jej mysleniu a práci nový náboj a smer a stali sa základom pre jej novú metódu. Významný vplyv na formovanie jej pedagogických názorov malo filozofické učenie J.J. Rousseaua, pedagogická práca Pestalozziho a práce Froebla a antropologické výskumy. M. Montessori si vďaka nim uvedomovala, že škola má byť miestom premeny človeka.
Po narodení syna Mária vo veku 30 rokov opustila oblasť práce, v ktorej bola uznávanou autoritou a začala znovu od začiatku. Študovala antropológiu, experimentálnu psychológiu a filozofiu výchovy, aby zistila dôvod, prečo školy skôr hatia rozvoj detí namiesto jeho podpory. Zapísala sa opäť na univerzitu v Ríme, teraz ako študentka filozofickej fakulty. Absolvovala pedagogiku, hygienu a experimnetálnu psychológiu, robila výskum v ľudových školách a zistila, že vtedajší systém účinne blokuje až ničí prirodzené schopnosti detí. Uvedomila si potrebu nového prístupu a podmienok výchovy a vzdelávania. Snažila sa položiť základy pre rozsiahlu pedagogickú reformu v školách. V r. 1912 usporiadala v Ríme 1. medzinárodný vzdelávací kurz pre učiteľov a vychovávateľov. V roku 1929 spolu so synom založila Medzinárodnú asociáciu Montessori (AMI). V rokoch medzi vojnami sa myšlienky Dr. Montessori rýchlo šírili do Anglicka, Belgicka, Holandska, Rakúska a Škandinávie. Bolo založených mnoho montessoriovských národných spoločností a školských zariadení. V Holandsku existovali prvé šesťročné školy už v roku 1919 a v Nemecku bola otvorená prvá škola tohto typu v Jene v r. 1924. Počas vojny bola činnosť Montessori škôl a združení v Európe utlmená a niekde aj ukončená. V Taliansku zatvorili Montessori školy, V Rakúsku a Nemecku pálili verejne jej knihy. Ona vojnu prežila v Indii. V roku 1950 sa vrátila natrvalo do Európy. Za svoju celoživotnú humanisticky orientovanú prácu bola trikrát nominovaná na Nobelovu cenu mieru. Maria Montessori zomrela 6. 5. 1952 v holandskej dedinke Nordwijk–aan–Zee, kde bola podľa svojho priania pochovaná pri tamojšom katolíckom kostole. Na náhrobnom kameni sú napísané slová: „Prosím, milé deti, vy všetky, ktoré môžete, budujte so mnou mier medzi ľuďmi na celom svete."
Prečítajte si tiež ďalší inšpiratívny článok:
Rozdiely medzi tradičnou školou a Montessori
V tradičnej škole dospelí rozhodujú o tom, čo sa deti majú naučiť. Úspešný je ten žiak, ktorý si dokáže zapamätať informácie. A reprodukovať ich. Učiteľ väčšinou odvzdáva informácie a deti ich pasívne prijímajú. V Montessori škole je vyučovanie založené na aktivite detí. Učiteľ ponúka rôzne druhy podnetov a deti si z jeho ponuky vyberajú, čo práve potrebujú. Stávajú sa tak aktívnymi účastníkmi učenia, učia sa podľa vlastného tempa so zameraním na svoje vlastné vývojové potreby v určitom okamžiku.
Montessori škola umožňuje:
- poznávať svet v jeho celistvosti a súvislostiach, s dôrazom na špeciálne postavenie človeka na Zemi, z ktorého vyplýva veľká zodpovednosť,
- naučiť sa slobodne sa rozhodovať a zároveň preberať zodpovednosť,
- vytváranie pozitívneho obrazu dieťaťa o sebe, o svojej jedinečnosti, rozvoj jeho sebaúcty (dieťa je pozitívne motivované, povzbudzované, vychádza sa z jeho silných stránok, nehodnotí sa jeho neúspech, neexistuje klasifikácia),
- v aktívnej činnosti poznať predovšetkým svoje silné stránky, z ktorých bude vychádzať pri hľadaní svojho miesta v spoločnosti,
- harmonický rozvoj dieťaťa: kognitívna, pohybová, emocionálna a sociálna zložka učebného procesu sú v rovnováhe,
- dieťa sa učí manipuláciou s pomôckami, môže sa slobodne pohybovať po zariadení,
- dieťa je pozitívne emocionálne angažované v procese učenia, pretože si prácu vyberá a nikto ho nehodnotí, nepracuje pod nátlakom,
- rozvinutie potenciálu dieťaťa jeho vlastnými silami, rešpektujúc jeho potreby vplývajúce z jeho vývinovej zrelosti, a zároveň zohľadňujúc jeho záujmy, prameniace z jeho individuality,
- rozvoj vnútornej disciplíny dieťaťa, ktoré sa v slobodnom prostredí učí ovládať svoje správanie a konanie podľa pravidiel, ktoré pochopí ako prospešné.
Prečítajte si tiež: Aké sú základné princípy Montessori škôl? (2.časť)
