Milan Hejný: Naučiť deti mať radosť z radosti iného človeka je dnes najväčšou úlohou školy

Známy český profesor matematiky a didaktik Milan Hejný
Známy český profesor matematiky a didaktik Milan Hejný / Zdroj: reprofoto YouTube

Známy český profesor matematiky a didaktik Milan Hejný hovorí, ako by sme mali zmeniť vyučovanie, aby sme deťom odovzdali nielen viac vedomostí, ale aj pozitívnych vzorov správania voči ľuďom okolo seba.

 

Prof. RNDr. Milan Hejný, CSc. je známy matematik a odborník na didaktiku. Je autorom netradičného spôsobu vyučovania matematiky, ktorú poznáme pod názvom Hejného metóda. Táto metóda je orientovaná na budovanie myšlienkových schém. Deti sa učia prichádzať na súvislosti i vzťahy medzi jednotlivými príkladmi a pochopiť matematiku ako takú. Majú reálne zobrazenú matematickú úlohu a chyby sa vysvetľujú na deťoch. Pedagóg deti usmerňuje správnym smerom, zadáva im úlohy a organizuje diskusiu. Takto deti začína matematika baviť, získavajú vnútornú motiváciu, dokonca niekedy dobrovoľne chodia na krúžky matematiky či matematické olympiády.

Dnešný článok nebude však o matematike, ale hlavne o tom, ako deti naučiť mať radosť z toho, čo robia. Samozrejme, dotkneme sa aj ďalších dôležitých tém, ktoré rezonujú v dnešnej spoločnosti. Pán  profesor Milan Hejný o svojich názoroch na vyučovanie i na život v súčasnej spoločnosti porozprával v relácii DEEP TALKS, ktorú pripravuje český publicista, kouč a spisovateľ Petr Ludwig.

 

Dieťa musí mať radosť z toho, čo robí

„Dieťa má radosť hlavne vtedy, keď dokáže veci objavovať. My im však veľa vecí len tak predkladáme. V tomto sa musia zmeniť hlavne učitelia,“ hovorí profesor Hejný. Dôležité je deťom dávať primerané úlohy, to znamená rozlišovať, čo ktoré dieťa dokáže zvládnuť. Pre jedno dieťa môže byť jedna úloha ľahká, no pre iné to už môže byť úloha ťažká. Majstrovstvo učiteľa spočíva i v tom, že dokáže odhadnúť hranice žiakov, ktorých učí. Je načase, aby sa v školách začal reálne uplatňovať individálny prístup. Dieťa totiž musí baviť samotný proces. My sa však často orientujeme len na výsledky. „Cesta vedúca k výsledku sa stáva čoraz viac dôležitejšou ako samotný výsledok. Počas tejto cesty môže dieťa veľa toho zažiť, a to nielen v oblasti objavovania, vzdelávania, ale aj z hľadiska vzťahov v triede. Veď deti sa v škole nielen učia, ale aj socializujú,“ upozorňuje profesor Hejný. Samozrejme, netreba zabúdať ani na tieto skutočnosti: podporovanie samostatného uvažovania detí, využívanie vlastných skúseností detí, motiváciu budovať na základe vlastných úspechov detí, chyby využívať ako prostriedok učenia, podporovať deti v spolupráci.

 

Jadro vzdelávania spočíva v láske k deťom a vo viere, že veľa vecí zvládnu samy

„Láska k dieťaťu nespočíva v tom, že mu chcem dať napríklad čokoládu. Skutočná láska spočíva v tom, že sa mu snažím porozumieť,“ hovorí profesor Hejný. Dieťa hľadá orientáciu v živote, my dospelí by sme sa mali snažiť pomôcť im orientovať sa v tomto svete. Pomôcť však môžeme len vtedy, keď vieme, čo dieťa vlastne chce. Keď dieťa dobre nepoznáme, môžeme ho zorientovať nesprávnym smerom. Tiež je dôležité, aby dieťa videlo zmysel toho, čo robí. Ak ten zmysel nevidí, tak ho to nezaujíma alebo zaujíma len veľmi málo. Podľa Milana Hejného veľa zla v procese vzdelávania môže urobiť egocentrický učiteľ, ktorý si priebežne nedáva otázku, či  mu deti vôbec rozumejú. Deti sa musia k poznatku dopracovať vlastnými silami, musia zistiť, ako na to prísť a nestačí im len povedať, ako to má byť. A aby sa tak aj naozaj dialo, učiteľ sa ich musí veľa pýtať a vytvárať na vyučovaní také podmienky, aby dieťa mohlo skúmať a hľadať. Musí prejavovať tiež úprimný záujem o žiaka ako o bytosť. Len tak zistí, ako deti v procese vzdelávania postupujú. Ak je však učiteľ zameraný len na seba, na svoj výkon, na to, čo ide povedať, dobré výsledky sa dostavia len veľmi ťažko. Milan Hejný zdôrazňuje, že ak učiteľ chce, aby jeho žiaci naozaj s chuťou pracovali na hodine, nesmie im skákať do reči, nesmie neustále opravovať ich chyby, nesmie od každého dieťaťa chcieť, aby dosiahlo rovnakú úroveň. Tiež musí počúvať, čo dieťa hovorí a mal by pozorovať, čo sa odohráva v hlave dieťaťa. Spoznať jednotlivé kroky jeho myslenia. Samozrejmosťou by malo byť aj to, že učteľ má radosť vtedy, keď majú radosť jeho žiaci. Veľkým majstrovstvom je hlavne to, keď dokáže vytvoriť v triede také situácie, pri ktorých sa deti navzájom učia a tešia sa z toho, že niekoho iné niečo naučili. Táto RADOSŤ je najsilnejšia motivácia, ktorá deti núti konať dobro aj v budúcnosti. A tým, že sa navzájom učia, precvičujú si aj spoluprácu. V tomto procese môže učiteľom pomôcť to, že si nahrajú vlastné hodiny, pozerajú sa na ne a snažia sa sledovať a analyzovať  reakcie svojich žiakov počas hodiny. Zo začiatku stačí, keď si učitelia spočítajú, koľko slov za 5 minút povedali oni a koľko slov povedali deti. Túto istú aktivitu by si mali urobiť každý mesiac. Ak počet učiteľových slov klesá a počet slov detí narastá, vyučovanie sa zlepšuje. Profesor Milan Hejný tiež odporúča učiteľom, aby čo najviac vkladali do vyučovania rôzne príbehy. Vďaka morálnym príbehom učiteľ môže u detí vzbudzovať súcit a empatiu.

 

 

Najväčší dar, ktorý môže dať učiteľ svojmu žiakovi, je jeho čas. 

- Milan Hejný (profesor)

 

Ako vidí Milan Hejný súčasnú spoločnosť?

„V dnešnej spoločnosti ľuďom chýba predovšetkým chuť spolupracovať. Vyplýva to zo situácie, v ktorej žijeme. Keď sa mali ľudia ťažko, držali spolu. Keď im už začalo byť lepšie, začali súperiť medzi sebou v tom, komu bude ešte lepšie. Často nám chýba skutočné priateľstvo a skutočná radosť pomáhať tomu druhému,“ upozorňuje profesor Hejný. Tiež však hovorí, že práve trieda je tá komunita, kde sa priateľstvu a radosti dá naučiť.

Aby sa mohli deti učiť radosti a spolupráci, musia to odpozorovať od učiteľov. Veď je už dávno dokázané, že príklady priťahujú. Milan Hejný je presvedčený, že v dnešnej dobe je oveľa dôležitejšie, aby učiteľ mal rád deti, bol pracovitý a až na druhom mieste by mali byť jeho vedomosti z daného predmetu. Podľa neho dnešná  doba si vyžaduje zanieteného učiteľa milujúceho svet detí a učenie ako také, a to aj preto, že egocentrizmus je u ľudí maximálne vyhrotený. Ale vďaka dobrému a milujúcemu učiteľovi sa postupne táto skutočnosť môže začať meniť. Niekto predsa musí deťom ukázať, že existuje aj niečo iné, ako je len súťaživosť, súperenie, predháňanie sa, závisť, porovnávanie a podobne. Spoločnosť a médiá ukazujú túto stránku, ale škola môže ukazovať aj niečo iné, často oveľa hodnotnejšie. Ukazuje sa totiž, že v spoločnosti nám chýba pocit radosti zo skutočného obdarovávania a nevieme sa radovať z úspechov iných. „Myslím si, že keby sa zvýšil počet učiteľov, ktorí by viedli žiakov k radosti z radosti iného človeka, situácia v celej krajine by sa zmenila k lepšiemu,“ hovorí profesor Hejný. A tiež je potrebné učiť opäť ľudí pokore. My sa pozeráme na pokoru ako na niečo, čo nás brzdí v rozvoji, že nám bráni  dostať sa vyššie alebo ďalej. Ale profesor Hejný upozorňuje, že na pokoru je potrebné pozerať sa ináč. Na pokoru je potrebné sa pozerať ako na veľkorysú vlastnosť. Tiež je presvedčený, že keď učitelia budú menej myslieť na svoje vlastné postavenie, kariérny rast či na to, kto si ich ako váži či neváži v zborovni, resp. v spoločnosti a keď sa  radšej sústredia na samotný vyučovací proces a budú myslieť na svojich žiakov, ich žiaci to hneď vycítia a pod ich vplyvom sa začnú postupne meniť k lepšiemu. Učiteľ je ten, kto im musí ukázať, že v spoločnosti sa môžeme mať radi, môžeme si pomáhať a tešiť sa z tejto vzájomnej pomoci.

Je to ťažká úloha, pretože hodnoty v spoločnosti sú nastavené ináč. Ale kto má žiakom ukázať lepší svet? Práve v tomto by škola mohla mať veľkú silu. Záleží len na nás, či sa pre takýto spôsob práce rozhodneme.

Čítajte viac o téme: Rozhovory, Matematika
Zdieľať na facebooku