To, čo hovoríme je len malá časť toho, čo v skutočnosti do okolia vysielame. Väčšina informácií, ktoré si v komunikácii vymieňame, sa presúvajú inými kanálmi, než sú slová. Veľmi často sú to dôležitejšie informácie ako vlastný obsah slov. Touto problematikou sa zaoberá neverbálna komunikácia.
K základným zložkám neverbálnej komunikácie patria: mimika, haptika, posturológia, gestikulácia, kinezika, proxemika a pohľad.
Mimika - komunikácia výrazom tváre
Je to citové stvárnenie vnútorných psychických stavov výrazmi tváre. Mimiku tvoria pohyby a výrazy čela, obočia, očných viečok, lícnych svalov a úst.
Pohľad
Pohľadom získavame toľko informácií a toľko ich o sebe vysielame (či už chceme alebo nie), že zraková komunikácia má kľúčový význam v celom sociálnom chovaní človeka. Pohľad má silu porovnateľnú s gestami a slovami. Človeku môžeme pohľadom veľmi ľahko navodiť pocit úzkosti, presvedčiť, prosiť ho, ba prejaviť nenávisť.
Gestikulácia
Týka sa pohybov rúk. Pohybmi rúk zvýrazňujeme alebo podporujeme to, čo človek práve chce povedať slovom.
Haptika
Je dorozumievanie sa pomocou dotykov, napr. objatia, bozkov, podania rúk...
Proxemika
Tento názov pochádza z latinského slova proxima, čo znamená blízko. Ide o uplatnenie vzdialenosti medzi komunikujúcimi osobami.
Psychológovia rozlišujú štyri odlišné pásma proxemiky: intímne pásmo, osobné pásmo, spoločenské pásmo a oficiálne pásmo.
Posturológia
Ide o súbor fyzických postojov, ktoré funkčne využívame pri komunikácii. Pomocou polôh jednotlivých častí tela (rúk, nôh, hlavy) signalizujeme komunikačnému partnerovi tzv. otvorený alebo zatvorený fyzický postoj. Podľa postoja a držania tela sa dá vyčítať aj stupeň sebavedomia, pocity menejcennosti, hnev, nervozita, radosť...
Kinezika
Slovo kinezika súvisí s gréckym kinein a znamená pohybovať sa. Pohyby rúk, nôh, hlavy, celého tela sú neuvedomenou rečou a veľakrát prezradia viac ako slová. Charakter a sily pohybov závisia od temperamentu človeka, emocionálneho rozpoloženia, zamestnania, veku...
Aj keď mnohí ľudia vedia hovoriť o svojich pocitoch, niekedy sa viac o ich psychickom rozpoložení dozvieme vďaka neverbálnym prejavom. Preto je veľmi dôležité pri výchove svojich detí myslieť aj na túto skutočnosť a učiť ich rozpoznávať pocity iných ľudí aj prostredníctvom ich neverbálnych prejavov. Pochopenie sily neverbálnej komunikácie môže deťom pomôcť byť viac asertivnymi a učia sa tiež vcítiť do potrieb a problémov druhých.
Psychológ a psychoterapeut E. Lawrence vo svojej knihe Emoční inteligence dítěte a její rozvoj hovorí o šiestich oblastiach neverbálnej komunikácie, v ktorých majú deti obvykle problémy.
1. Používanie iných slov v rámci nárečí
Keď sa stretnú deti zo Záhoria a z Košíc, tak si môže jeden o druhom pomyslieť, že rozpráva nejako zvláštne, ba dokonca môžu nastať potiaže, pretože si nebudú rozumieť.
2. Priestor medzi ľuďmi
Ak stojí jedno dieťa blízko toho druhého alebo príliš ďaleko, môže sa vytvoriť zlý pocit.
3. Gestá a držanie tela
Gestikulácia je dôležitou súčasťou toho, ako si deti odovzádvajú emočný obsah slov. Rôzne nevhodné druhy postojov vyjadrujú neúctu alebo nezáujem.
4. Očný kontakt
V priebehu rozhvoru v priemere 30-60 percent času sa pozeráme druhému človeku do očí. Odlišnosti od tejto normy sú často vnímané ako nevhodné.
5. Zvuk reči
Všetky stránky zvuku, ktoré zdieľajú pocity (tón, intenzita, hlasitosť) sú dôležité. U dieťaťa sa takmer jedna tretina emočného významu prenáša prostredníctvom parajazyka. Niekedy obyčajné odkašliavanie môže viesť o odmietaniu človeka.
6. Čo nosíme na sebe
Deti, podobne ako dospelí, používajú na odovzdávanie informácií o svojom sociálnom zaradení či príslušnosti k nejakej skupine rôzne predmety, oblečenie, ozdoby, účesy a podobne. Predovšetkým v období dospievania deti, ktoré si nevšímajú svoj vzhľad, môžu byť obeťami spoločenského odmietania.
Ako učiť deti neverbálnym zručnostiam?
Inšpirovať sa môžete aj nasledujúcimi hrami.
1. Hra Vypnutý zvuk
Pozerajte so svojím dieťaťom nejaký vhodný film pre deti, ale bez zvuku. Požiadajte ho, aby opísalo, aké má postava vo filme pocity. Najlepšie je film pozerať tak, že ho po určitej časti zastavíte, dieťa povie svoj názor a pozeráte ďalej. Potom pozerajte film ešte raz, ale už so zvukom.
2. Hra Pocitové šarády
So skupinou troch alebo viacerých detí si vyrobte balíček približne s 20 kartami a na každú napíšte nejaký iný druh pocitu. Najmladšie dieťa si ako prvé vyberie kartu a predvedie pocit, ktorý je na karte napísaný. Všetko urobí bez slov. Osoba, ktorá pocit uhádne, si ponechá kartu a vytiahne si ďalšiu. Ten, kto má na konci hry najviac kariet, vyhráva. Ak je medzi hráčmi veľké vekové rozpätie alebo výrazná nerovnosť v schopnostiach, striedajte poradie hráčov tak, aby mal klaždý príležitosť si vyskúšať, ako je možné prejavovať pocity bez slov.
3. Hra Uhádni pocit
Nahrajte si do počítača alebo na mobil jednoduchú vetu, ale vždy ju povedzte iným tónom hlasu, ktorý vyjadruje nejaký iný pocit. Vetu povedzte šťastne, veselo, nahnevane, vystrašene, ustarostene...Vaše dieťa zisťuje, aký pocit bol vo vete vyjadrený. Potom podobným spôsobom nahrajte dieťa. Motivujte ho, aby sa pokúsilo hlasom vyjadriť rôzne pocity.
4. Hra Fotografie s pocitmi
Pri tejto hre potrebujete fotoaparát, z ktorého sa dajú hneď do počítača stiahnuť fotky. Poviete svojmu dieťaťu, aby mimikou predviedlo určitý pocit, o ktorý ho požiadate. Vyskúšajte viac pocitov. Potom fotky vytlačte a povedzte dieťaťu, aby ku každej fotke napísalo, v ktorých situáciách jednotlivé pocity prežíva. Tieto fotky aj s popisom sa môžu stať súčasťou denníka. Pomôže to vnímať pocity dieťaťa a uvedomovať si, kedy a prečo sa jednotlivé pocity u neho prejavujú a čo sa s problematickými pocitmi dá robiť.
Zdroj: E. Lawrence: Emoční inteligence dítěte a její rozvoj
