Žijeme vo svete, v ktorom sa oplatí byť dokonalými. K dokonalosti sme tlačení zo všetkých strán. Médiami, reklamou, rodičmi. Pravda je však taká, že nie každému sa darí byť vo všetkom dokonalým. Existujú totiž ľudia, ktorí trpia rôznymi sociálnymi fóbiami, ktoré im v mnohých prípadoch komplikujú život.
Základným príznakom sociálnej fóbie je silná úzkosť, ktorá sa objavuje v rozličných, pre postihnutého ťažko zvládnuteľných spoločenských situáciách. Medzi najčastejšie záťažové situácie patrí kontakt s neznámymi ľuďmi, a to hlavne v menšej skupine, verejný prejav alebo výkon pred publikom, jedenie a pitie na verejnosti, ale napr. aj používanie verejných toaliet či priamy kontakt s personálom v obchodoch a inštitúciách, najmä ak je spojený s konfliktom. Tieto situácie sú sprevádzané očakávaním nástupu úzkosti a možného zahanbenia či strápnenia sa. Na rozdiel od pocitov trémy či zahanbenia, ktoré občas zažije každý z nás, pri sociálnej fóbii ide o silné, pretrvávajúce a opakujúce sa úzkostné príznaky, ktoré sa v súvislosti s uvedenými situáciami vyskytujú.
Kde sa nachádzajú hranice medzi bežnou hanblivosťou a sociálnou fóbiou? Ako vzniká sociálna fóbia a aké môže mať následky. Akosa lieči? Na tieto i ďalšie otázky v Českom rozhlase odpovedal Prof. MUDr. Ján Praško, CSc., psychiater, psychoterapeut, od roku 2008 prednosta Kliniky psychiatrie FN v Olomouci a vedúci Katedry psychiatrie Lekárskej fakulty Univerzity Palackého v Olomouci, ktorý bol v roku 2010 vymenovaný za profesora lékárstva v odbore psychiatria.
Sociálna fóbia vzniká najčastejšie v detstve
Ján Praško upozorňuje, že sociálna fóbia nie je to isté, čo hanblivosť. „Silná hanblivosť je jednou z povahových vlastností, ktoré môžu človeka predisponovať k sociálnej fóbii. Na druhej strane samotná hanblivosť nie je sociálna fóbia a pocity hanby, rozpakov či trapasu zažíva občas každý z nás. Problémom je chronická a silná hanblivosť, ktorá v prípade sociálnej fóbie súvisí so sociálnymi situáciami. Keď hanblivosť ovplyvňuje bežný život, robí problém v bežných situáciách a objaví sa pri nej aj silná emocionálna reakcia alebo úzkosť, tak v takom prípade je vhodné vyhľadať odborníka,“ radí.
Ján Praško uvádza, že len v 30 percentách ide o dedičnú záležitosť. Sociálna fóbia vzniká najčastejšie na základe toho, čo človek zažije od destva až do dospelosti. Najviac zraňujúce je detstvo, keď dieťa necíti dostatok bezpečia. Traumatizujúco môže pôsobiť napríklad oddelenie dieťaťa od matky alebo ak sa mu niekto posmieva, znehodnocuje to, čo urobí. Na vznik sociálnej fóbie vplýva aj to, keď rodičia často dieťa upozorňujú na to, aby sa nestrápnilo, keď im veľmi záleží na tom, čo povedia ostatní, ale vzniká tiež aj napodobňovaním dospelého, ktorý má sociálnu fóbiu.
V ktorých situáciách sa sociálna fóbia najčastejšie prejavuje?
Silná úzkosť, ktorá je pri sociálnej fóbii viazaná na kontakt človeka s druhými ľuďmi, sa môže v praxi týkať mnohých spoločenských situácií. Môže ísť napríklad o tieto druhy strachov:
- strach z toho, že sa na mňa druhí ľudia pozerajú, že ma pozorujú,
- strach zo strápnenia sa, či znemožnenia,
- strach jesť pred ľuďmi,
- strach vystupovať pred ľuďmi, či autoritou,
- strach zo schôdzí či stretnutí,
- vyhýbanie sa sociálnym situáciám.
Príznaky sociálnej fóbie
Človek so sociálnou fóbiou pociťuje výraznú úzkosť so sprievodnými telesnými (vegetatívnymi) príznakmi, ktorými napríklad sú:
- trasenie rúk a tela,
- červenanie sa,
- potenie,
- búšenie srdca,
- pocit zovretého hrdla,
- pocit sťaženého dýchania,
- pocit na omdletie a iné.
Niekedy môže byť dominantným prejavom sociálnej fóbie to, že sa človek upne na nejakú svoju telesnú charakteristiku (napríklad veľký nos, silnú postavu, plešinu) a v prítomnosti druhých sa silne obáva ich reakcií na svoje „nedostatky“.
Charakteristickým príznakom v správaní človeka so sociálnou fóbiou je snaha vyhnúť sa situáciám, ktoré by podľa neho mohli úzkosť navodiť, a to aj v prípade, že im to prinesie negatívne dôsledky.
„Najviac sa sociálna fóbia prejavuje v puberte, až v 60 percentách. V tomto období sa totiž veľa detí hlavne v škole stretáva s tým, že sa im niekto iný pre niečo posmieva. Buď sa s týmto javom dieťa vyrovná, naučí sa ho zvládať, alebo sa začína pred spolužiakmi schovávať, napríklad cez prestávku na chodbách alebo na záchodoch. A práve týmto vyhýbaním sa spolužiakom sa sociálna fóbia začína ešte viac prehlbovať,“ upozorňuje Ján Praško. Človek však nemusí celý život žiť so sociálnou fóbiou. V 40 rokoch života v mnohých prípadoch fóbia zmizne.
Aj pri fóbii sa možno liečiť
Sociálne fóbie bývajú často kombinované ešte s ďalšími poruchami osobnosťami a podľa toho sa vlastne nastavuje aj liečba.
Za účinnú liečbu sociálnej fóbie sa považujú postupy kognitívno-behaviorálnej terapie a liečba antidepresívami (najmä v prípade, ak sa u pacienta vyskytuje aj iná úzkostná porucha alebo depresia). Podstatou kognitívne-behaviorálnych postupov v liečbe sociálnej fóbie je nácvik efektívneho zvládania obávaných situácií, systematické posilňovanie pozitívneho myslenia a oslabovanie negatívnych myšlienkových schém. „Veľa situácií najprv nacvičujeme s klientami v rámci komunity, napríklad učíme niekoho, aby oslovil človeka prvý. Potom si to pacienti skúšajú v reálnom živote. Keď to zvládnu, zvýši sa im sebavedomie a postupne sa učia zvládať i ďalšie situácie. Práve tento tréning im dáva najviac sily na prekonávanie prblémov,“ zdôraznil Ján Praško.
Ján Praško je tiež známy tým, že so svojimi pacientami občas skúša aj na prvý pohľad bizarné veci. Napríklad také venčenie banánov. To spočíva v tom, že ide so svojím pacientom po ulici a obaja sa tvária, že venčia banány. Majú ich uviazané na povraze. Ján Praško hovorí, že to isté, čo žiada od pacienta, musí urobiť aj on, aby mu ukázal, že je ochotný sa tiež strápniť. Okoloidúci sa na nich pozerajú a je to netradičné. Pacient však o chvíľu vidí, že sa vlastne nič nedeje a že vlastne strápnenie unesie. Ďalšia terapia spočíva v tom, že Ján Praško chodí so svojimi pacientami v pyžame po supermarkete alebo sa vozia v metre. „Tým, že sa pacient sám pod vedením terapeuta vystaví situácii, v ktorej vystupuje ako divný, mu dáva poznanie, že to vlastne unesie. Zo začiatku je to nepríjemné, ale nakoniec je pacient pyšný, že to zvládol,“ uvádza Ján Praško.
Tým, že sa psychiater sám vystavuje tejto náročnej situácii, dodáva svojím konaním odvahu pacientovi, aby aj on prekonal sám seba.
V určitých situáciách sa môžu použiť anxiolytiká, teda lieky proti úzkosti, ale takýto postup nie je plhohodnotnou liečbou, pretože môže viesť k ďalšiemu následnému zhoršovaniu príznakov v budúcej sociálnej situácii a navyše pri opakovanom a dlhodobom užívaní hrozí riziko rozvoja závislosti od anxiolytík.
Veľmi dôležité je pochopenie podstaty symptómov sociálnej fóbie zo strany blízkych. Podpora človeku so sociálnou fóbiou, by nemala mať charakter utešovania, skôr priebežného oceňovania vhodného správania. Dôležité je tiež pomáhať mu potláčať negatívne myslenie.
