Kang Lee z Univerzity v Toronte študuje fenomén klamstva u detí už dve desaťročia. V spoločnosti podľa neho panujú tri silné presvedčenia o detských klamstvách.
1. Deti sú zlými klamármi a pre dospelých nie je problém klamstvo odhaliť.
2. Deti začínajú klamať až po nástupe do školy.
3. Ak dieťa klame už vo veľmi útlom veku, svedčí to o poruche jeho charakteru a s veľkou pravdepodobnosťou z neho vyrastie patologický klamár.
Tieto presvedčenia sú však mylné a dokazujú to aj výskumy.
Experiment s kartami
Kang Lee prišiel so svojím tímom na niekoľko zaujímavých poznatkov. Usporiadali jednoduchý experiment. S každým dieťaťom hrali hru na hádanie kariet. Za uhádnutie karty bola prisľúbená odmena. V určitý moment experimentátor musel náhle odísť z miestnosti a dieťa za jeho neprítomnosti za žiadnu cenu nemalo kartu obrátiť. Koľko z nich sa na kartu pozrelo? Vo chvíli, keď za sebou experimentátor zavrel dvere, podvádzalo 90 percent detí. Netušili však, že ich sledujú skryté kamery.
Keď sa výskumník vrátil, časť detí sa k podvodu nepriznala a časť z nich sa priznala. Zaujímavé je, že s vekom sa pomer klamárov a poctivcov mení. Kým dvojročné deti klamali v 30 percentách a priznali sa v 70 percentách, starší už na tom neboli tak dobre. Trojročné deti zodpovedali z polovice klamlivo, z polovice pravdivo a štvorroční klamali dokonca v 80 percentách.
Dá sa ľahko spoznať klamár?
Dospelí si myslia, že detského klamára odhalia hneď. Výskum však ponúka ďalší prekvapivý výsledok. Pri sledovaní stoviek detských klamstiev aj priznaní si v tipovaní neviedli dobre ani študenti, ani sociálni pracovníci, ani strážcovia zákona. Čo je však najzaujímavejšie zistenie, klamstvo detí nespoznali väčšinou ani vlastní rodičia.
Dve zručnosti potrebné na klamanie
Tím výskumníkov sa zamýšľal aj nad tým, prečo niektoré deti klamú viac a iné menej. Prišli s teóriou, že k naozaj dobrým klamstvám sú potrebné dve zručnosti. Tou prvou je znalosť teórie mysle, inými slovami schopnosť čítať myseľ toho druhého, teda vedieť, že nevie niečo, čo viem ja. S touto schopnosťou sa nerodíme, ale osvojujeme si ju medzi druhým a tretím rokom. A ako je vidieť, v praxi ju použijeme hneď, ako to len ide.
Druhou zručnosťou, ktorá je pri klamstve potrebná, je sebaovládanie. Nie je totiž tak ľahké tváriť sa inak, než ako sa cítime. U klamstiev to platí dvojnásobne. Väčšina ľudí zažíva pri tomto akte veľa negatívnych emócií. Napríklad vinu, strach či hanblivosť. Skryť tieto emócie teda vyžaduje veľkú dávku sebaovládania, predovšetkým v koordinácii drobných mimických svalov tváre.
Všímajte si nos
Takže, keď klameme, nie všetko dianie dokážeme na našej tvári dobre skryť. Napríklad nezadržateľne sa objavujúci rumenec na našich tvárach. Môže za to autonómny nervový systém, ktorý napriek našej snahe zachovať si neutrálny výraz tváre, privádza do tváre väčšie množstvo krvi.
A práve na to sa zameral Leeov výskumný kolektív. Kamerou snímali tváre ľudí, ktorí klamali alebo hovorili pravdu. Zistili pri tom, že okrem pohybov tváre, potenia, zvýšenej teploty a frekvencie srdcového tepu sa výrazne zmenil ešte jeden detail v tvári klamárov. Začal sa im červenať nos. Preto sa tím rozhodol tento efekt nazvať Pinokiov.
Väčšina zmien v prekrvení tváre pri prežívaní emócií nie je ale viditeľná voľným okom. Špeciálne upravenou kamerou je však možné zachytiť aj tie najmenšie zmeny, ktoré sa v našej koži odohrávajú. Ako Kang Lee zdôrazňuje, určovanie emócií iba za pomoci kamerového snímania je síce na začiatku svojej existencie, ale nesie v sebe veľký potenciál. V budúcnosti môže pomôcť ľuďom v mnohých profesiách.
