Články: Pre študentov
O projekte

 

15 výchovných chýb, ktoré robia aj tí najlepší rodičia

Jaroslava Koníčková
Autor článku
Foto: Bigstock
15 výchovných chýb, ktoré robia aj tí najlepší rodičia / Foto: Bigstock

Daniel J. Siegel, M.D., je lekár a psychiater pre deti, mládež a dospelých. Pôsobí ako klinický profesor na Geffenovej lekárskej fakulte UCLA. Tina Payneová-Brysonová, PhD je psychoterapeutkou, riaditeľkou oddelenia rodičovskej výchovy na Mindsight Institute. Obaja prednášajú na konferenciách po celom svete, vedú workshopy s rodičmi a napísali množstvo kníh. Na základe svojich dlhoročných výskumov vyšpecifikovali 15 výchovných chýb, ktoré môžu urobiť akýkoľvek rodič a väčšinou aj tí najlepší.

 

Objektívny pohľad na vlastné výchovné stratégie si vyžaduje veľké úsilie. Dobré úmysly môžu byť rýchlo nahradené nie veľmi účinnými zvykmi, čo môže spôsobiť, že fungujeme naslepo a pri výchove nerobíme vždy tie najlepšie kroky.

 

1. Pri výchove sa miesto učenia zameriavame na dôsledky

Cieľom výchovy nie je zaistiť, aby z každého problému boli vyvodené dôsledky. Skutočným cieľom je deti naučiť, ako sa dá na svete dobre žiť. Niekedy sa však tak silno sústreďujeme na dôsledky, že sa z nich stáva náš konečný výchovný cieľ. Preto je dobré pri každom výchovnom  pôsobení opýtať sa samého seba, aký je náš skutočný cieľ. Až potom si premyslime, čo dieťaťu povieme.

 

2. Myslíme si, že pri výchovnom pôsobení nemôžeme byť láskaví a starostliví

Aj pri výchovnom zásahu môžeme byť pokojní, láskaví a starostliví. Keď sa rozprávame s dieťaťom o správaní, ktoré chceme zmeniť, môže byť láskavý tón hlasu nesmierne účinný.

 

3. Pletieme si dôslednosť s prísnosťou

Dôslednosť znamená pôsobiť zo spoľahlivého a ucelenéhonázorového hľadiska, aby deti vedeli, čo od nich očakávame. Neznamená to otrocky dodržiavať určité pravidlá. Niekedy môžeme urobiť výnimku, prižmúriť oko nad nejakým menším prehreškom.

 

4. Zbytočne veľa rozprávame

Ak je dieťa rozrušené a má problémy s počúvaním, často je potrebné, aby sme boli ticho. Ak rozčúlenému dieťaťu neustále niečo hovoríme, obvykle je naša snaha kontraproduktívna. Namiesto slov je dobré využiť neverbálnu komunikáciu. Dobré je napríklad objatie, pohladenie po ramene, úsmev alebo empatický výraz tváre. Keď sa dieťa začne upokojovať a bude pripravené počúvať naše slová, môžeme presmerovať jeho pozornosť a môžeme sa začať zaoberať vzniknutým problémom na slovnej, logickej úrovni.

 

5. Viac sa sústreďujeme na správanie a neodhaľujeme jeho skrytú príčinu

Výchovný problém sa bude neustále opakovať, keď nenadviažame kontakt s dieťaťom a s jeho emóciami. Niekedy je dobré zahrať sa na detektíva a zisťovať, čo problémy v správaní dieťaťa spôsobuje.

 

6. Zabúdame sa sústrediť na to, Čo a AKO hovoríme

Aj keď je to niekedy mimoriadne ťažké, mali by sme sa snažiť pri komunikácii s dieťaťom snažiť sa byť láskaví a zdvorilí. Aj keď nie vždy sa nám to podarí, mal by to byť náš cieľ.

 

7. Dávame deťom najavo, že nemajú prežívať silné alebo negatívne pocity

Niekedy úmyselne, ale i neúmyselne odmietame intenzívne reakcie dieťaťa. Ale aj v takejto situácii by sme dieťaťu mali dávať najavo, že sme pre neho oporou aj vtedy, keď sa nespráva ukážkovo.

 

8. Reagujeme neadekvátne, a preto sa dieťa sústreďuje na našu prehnanú reakciu a nie na vlastné správanie

V takejto situácii sa dieťa odpútava od vlastného správania a namiesto toho sa zameriava na svoj pocit z rodičov, ktorí sa mu javia predovšetkým zlí a nespravodliví. Preto sa neoplatí veľmi zveličovať situáciu, ak to nie je naozaj nutné. V takomto prípade je dobré si dať čas na upokojenie a až potom niečo premyslene povedať. Až takto môžeme zamerať pozornosť dieťaťa na jeho správanie a nie na svoje.

 

9. Neospravedlnujeme sa

Konfliktom s deťmi sa nevyhneme. A tiež sa nedokážeme neustále majstrovsky ovládať. Občas aj rodičia sú bez nálady a nevľúdni. Najdôležitejšie však je, aby sme sa zaoberali aj vlastným nevhodným správaním a ak urobíme chybu, v prípade potreby sa dieťaťu aj ospravedlnili. Keď sa vieme takto s dieťaťom udobriť, sme mu zároven vzorom pri riešení konfliktov.

 

10. V rozrušení urobíme dieťaťu prednášku a potom si uvedomíme, že sme to prehnali

Niekedy to so svojimi výrokmi preháňame. Napríklad na začiatku leta povieme: „A do konca prázdnin sa nepôjdeš kúpať!“ Často už v tej chvíli, ked vetu povieme, tušíme, že to, čo sme povedali, nedodržíme. V takomto prípade je lepšie povedať: „Nepáči sa mi, čo si urobila, ale dám ti ešte jednu možnosť zvládnuť veci správne.“ Tiež nie je nič na tom, ked povieme, že sme zareagovali prehnane, že sme o tom premýšľali a zmenili sme názor.

 

11. Pri výchovnom zásahu príliš dbáme na to, čo povie okolie

Väčšina z nás sa obáva, čo povie okolie. Voči dieťaťu je však nespravodlivé, keď sa správame ináč, keď sa niekto pozerá. Napríklad pred svokrou alebo svokrom máme tendenciu správať sa prísnejšie, pretože posudzujú, aký sme rodič. Ak nechceme výchovne pôsobiť pred svedkami, dobré je dieťa odviesť bokom a tam sa s ním porozprávať. Okrem toho sa aj lepšie naladíme na dieťa, na jeho potreby a jeho správanie. A tiež treba brať do úvahy pocity dieťaťa. Ony sa totiž cítia dosť trápne, ked ich napomíname pred druhými.

 

12. Vychovávame podľa svojich zvykov a pocitov, namiesto toho, aby sme reagovali na konkrétny problém v danom okamžiku

Nikedy na dieťa nakričíme, lebo sme unavení alebo preto, lebo sa takým istým spôsobom k nám správali naši rodičia. Alebo nám lezie na nervy niečo iné. Dôležité je prežívať prítomný okamžik s dieťaťom a reagovať iba na to, čo sa deje práve v tej chvíli. Toto je jedna z najťažších úloh rodičovstva, ale čím lepšie ju zvládneme, tým lepšie môžeme na dieťa reagovať.

 

13. Očakávame od dieťaťa veľmi veľa

Väčšina  rodičov by povedala, že vedia, že ich dieťa nie je dokonalé, ale väčšina od dieťaťa zároven očakáva, že sa bude celú dobu správať pekne. Naviac rodičia od detí očakávajú veľmi veľa, hlavne čo sa týka emócií a dobrého rozhodovania. Toto sa prejavuje hlavne u prvorodených detí, kde očakávame, že dieťa bude všetko zvládať.

 

14. Viac veríme odborníkom ako vlastnej intuícii

Viac veríme autorom kníh, susedám, kamarátkam ako vlastnej intuícii. Samozrejme, je dobré čítať knihy a články o výchove, všímať si názory ľudí, ktorí vychovali dobré deti. Na toto všetko treba myslieť, ale nad tým všetkým by mala byť ešte vlastná isntuícia. Človek sám najlepšie vie, ktorý názor je pre neho vyhovujúci a ktorý treba radšej ignorovať. Každé dieťa je jedinečné a podľa toho treba v jednotlivých výchovných situáciách reagovať.

 

15. Ako rodičia sme aj sami na seba veľmi prísni

Daniel J. Siegel a Tina Payneová-Brysonová zistili, že väčšinou tí najlepší a najláskavejší rodičia sú zároven na seba aj najprísnejší. Chcú sa zachovať čo najsprávnejšie v každej situácii, ked dieťa niečo vyvedie. To ale však nie je možné. Nie je preto vhodné sa tým trápiť. A čo teda robiť? Majme svoje deti radi, vymedzujem im hranice, vychovávajme ich s láskou a udobrujme sa s nimi, ked urobíme chybu. Takáto výchova prospieva rodičom aj deťom.

 


ZDROJ: Daniel J. Siegel a Tina Payneová-Brysonová: Klidná výchova k disciplíně
Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.