Každý rodič sa snaží svoje deti vychovávať správne a má radosť, keď sa mu v tom darí. Ak tomu tak nie je, začne ešte viac premýšľať nad tým, ako nastoliť u dieťaťa disciplínu tak, aby to vyhovovalo rodine, škole i okoliu. Málokedy sa už zamýšľa nad tým, čo si o výchovných prostriedkoch myslí dieťa a do akej miery sa s nimi stotožňuje.
Disciplína má z krátkodobého hľadiska rozvíjať dobré správanie dieťaťa voči okoliu a z dlhodobého hľadiska má budovať vnútornú štruktúru mozgu pre lepšie správanie a schopnosť vytvárať dobré vzťahy. Disciplína je vlastne určitá forma učenia. Strach a trest pôsobia len na krátku dobu, ale dlhodobo nefungujú. Ak vo výchove rodičia používajú len strach a tresty, učia tak svoje deti, že moc a kontrola sú najlepšie nástroje, ako druhých prinútiť, aby urobili to, čo od nich chceme. Keď chcete, aby deti prestali hnevať, ale zároveň chcete reagovať spôsobom, ktorým nepokazíte vaše vzťahy s deťmi, musíte dodržiavať určité zákonistosti a stratégie. Autori knihy Klidná výchova k disciplíne sú presvedčení, že výchova sa dá uskutočňovať bez dramatických scén a konfliktov a zároveň podporovať vývoj, ktorý rozvíja dobré zručnosti v oblasti vzťahov a tiež zlepšuje schopnosti dieťaťa správne sa rozhodovať, myslieť tiež na druhých a pripravovať sa na celoživotný úspech a šťastie. Existuje niekoľko krokov, vďaka ktorým sa dajú odstraňovať vypäté emócie. Všetko súvisí s najnovšími objavmi o ľudskom mozgu, ktoré odhaľujú hlboké pochopenie toho, čo deti potrebujú a ako ich viesť k disciplíne tak, aby rodičia podporovali ich optimálny vývin. Takže, ako je možné reagovať tak, aby ste vyžadovaním disciplíny v dieťati pestovali zručnosti namiesto toho, aby ste v ňom vytvárali strach? Daniel J. Siegel a Tina Payneová-Brysonová, autori knihy Klidná výchova k disciplíne, odporúčajú pred tým, ako zareagujete na nevhodné správanie, položiť si tri jednoduché otázky: PREČO? ČO? AKO?
1. Prečo sa dieťa takto zachovalo?
Keď ste nahnevaní, môžete si povedať, že je vaše dieťa rozmaznanec alebo vás chcelo vytočiť. Ale ak k tejto otázke pristúpite zo zvedavosti a nie zo zvyku a hlbšie sa zamyslíte nad tým, čo sa skrýva za určitým nevhodným správaním, často dokážete pochopiť, že dieťa sa snažilo niečo vyjadriť alebo sa o niečo pokúšalo, ale to nezvládlo. Ak to pochopíte, sami dokážete zareagovať súcitnejšie a účinnejšie.
2. Čo chcem dieťa v tejto chvíli naučiť?
Cieľom výchovy k disciplíne nie je vyvodiť dôsledok či uložiť trest. Chceme, aby si dieťa vzalo ponaučenie, čo sa týka sebaovládania, zodpovedného konania alebo čokoľvek iné.
3. Ako to môžem najlepšie urobiť?
Do úvahy je potrebné brať vek a vývojovú fázu dieťaťa s kontextom situácie. Dobre je vopred si premyslieť, čo mu poviete, ako zareagujete tak, aby cieľom disciplíny neboli len dôsledky. Niekedy sa stáva, že dieťa si samo pre seba vyvodí dôsledky a vezme si ponaučenie.
Predstavte si napríklad takúto situáciu. Napríklad píšete e-mail a udrie vás zámerne vaše štvorročné dieťa. V prvej chvíli by ste určite chceli prudko zareagovať. Ľudský mozog je totiž naprogramovaný tak, že fyzickú bolesť vyhodnocuje ako ohrozenie, ktoré aktivuje neutrálne obvody zvyšujúce reaktivitu a uvádzajúce človeka do režimu „boja“. Preto človek musí vynaložiť určité úsilie, neustále sa ovládať a uplatňovať pokojnú výchovu k disciplíne. Keď dôjde k takejto situácii, musíte prekonať svoj reaktívny mozog. A to je náročné. A oveľa ťažšie je to ešte vtedy, keď je človek nevyspatý, hladný alebo je zameraný na nejakú dôležitú činnosť. Pauza medzi reaktivitou a ústretovosťou je počiatkom voľby, zámerom a zručnosťou v rodičovskej výchove. Preto sa snažte čo najskôr zastaviť a položiť si tri spomínané otázky. Potom zreteľnejšie rozpoznáte, čo vlastne prebieha pri interakcii s dieťaťom. Každá situácia je iná, je ovplyvnená viacerými faktormi, ale odpovede na otázky môžu vyzerať zhruba takto.
Prečo sa moje dieťa takto zachovalo?
Vaše štvorročné dieťa vás udrelo preto, že chcelo upútať vašu pozornosť? Nevenovali ste sa mu? Je to vývinovo primerané? Určite áno. Pre dieťa v tomto veku je ťažké čakať. Ešte nie je dosť veľké na to, aby sa vedelo dostatočne upokojiť natoľko, aby dokázalo vyjednávať. V tomto období je pre štvorročné dieťa buchnutie automatickou stratégiou vyjadrenia intenzívnych pocitov frustrácie a netrpezlivosti. Potrebuje určitý čas, aby si vypestovalo schopnosť, vďaka ktorej sa naučí oddialiť uspokojenie a náležite zvládať zlosť. Nie je schopné regulovať svoje emočné stavy a ovládať svoje impulzy. Autori knihy dokonca tvrdia, že keď vás dieťa hnevá, často to svedčí o tom, že vám dôveruje a cíti sa s vami bezpečne. Mnohí rodičia si všimli, že ich deti sa v škole správajú dobre a doma vyvádzajú. Možno je to práve preto, lebo doma sa cítia najlepšie.
Čo chcem svoje dieťa v tejto chvíli naučiť?
Dieťa sa nemá naučiť, že za nevhodné správanie sa vyvodzujú dôsledky. Má sa naučiť, že upútať pozornosť rodičov a zvládnuť zlosť sa dá aj ináč ako násilím. Ide vám o to, aby sa naučilo, že nikoho nemá biť a že pre vyjadrenie intenzívnych pocitov existuje aj množstvo iných spôsobov.
Ako to môžem najlepšie urobiť?
Ak dieťaťu prikážete, aby si na chvíľku oddýchlo a upokojilo sa, možno si to nabudúce rozmyslí alebo aj nie. Existuje však aj taká možnosť, že si dieťa priviniete k sebe, nadviažete zrakový kontakt a dáte mu najavo, že sa mu úplne venujete. Potom môžete uznať jeho pocity a povedať mu niečo o pocitoch, ktoré práve prežilo. „Čakanie je ťažké. Chceš, aby som sa s tebou hrala a hneváš sa, že ja píšem e-maily na počítači. Je to tak?“ Dieťa vám pravdepodobne povie, že áno. Aj keď to dieťa povie, nedeje sa nič zlé, lebo vie, že mu venujete plnú pozornosť. Keď je už upokojené, môžete mu povedať, že biť druhých nie je správne a povedzte mu o iných možnostiach, ktoré môže použiť, keď bude chcieť upútať vašu pozornosť. Napríklad môže použiť slová, ktorými to priamo povie.
Jednoducho povedané, tieto otázky rodičom pripomínajú, kto je ich dieťa a čo potrebuje. Vyzývajú k tomu, aby si uvedomili vek a jedinečné potreby každého dieťaťa. Totiž, to, čo zaberá u jedného dieťaťa, nemusí fungovať pri inom. Deti sú skrátka deti a rodičia by od nich nemali očakávať správanie, ktoré presahuje ich vývinové schopnosti. Napríklad nemôžete predpokladať, že štvorročné dieťa bude dobre zvládať svoje emócie, keď má zlosť na mamu, ktorá sústavne sedí pri počítači.
ZDROJ: Daniel J. Siegel, Tina Payneová-Brysonová: KLIDNÁ VÝCHOVA K DISCIPLÍNĚ
