Sociálne siete sú super vecička, ale majú aj svoje ALE. V každej voľnej chvíľke, každý deň milióny ľudí hľadajú na sociálnych sieťach nových priateľov alebo komunikujú so starými kamarátmi. Zdieľajú intímne aj menej intímne udalosti svojho života. A mnoho vecí v živote robia hlavne preto, aby o nich mohli dať vedieť na sociálnych sieťach. Hlavne osamelí ľudia sa práve v tomto prostredí môžu cítiť fajn. Veď aj mnoho odborníkov svorne tvrdí, že takéto aktivity môžu byť prevenciou proti sociálnej izolácii, ktorá môže v konečnom dôsledku viesť k mnohým psychickým poruchám.
No mnohí psychológovia bijú na poplach. Prečo? Podľa ich zistení môže sa stať práve takéto správanie náhradou za plnohodnotný rodinný život. Každodenné vysedávanie a udržiavanie virtuálnych vzťahov môže byť nebezpečné. Virtuálne vzťahy neprinášajú toľko problémov alebo aj nudy ako reálne vzťahy. Veľa ľudí si zvyklo svoje problémy riešiť s niekým na internete. Napríklad, keď sa manžel poháda s manželkou, často odchádza do izby k počítaču, namiesto toho, aby si spoločne problém rozobrali a hľadali riešenie. Virtuálny svet je viac bezproblémový, sladší, príjemnejší a hlavne tajomnejší. Nie je núdza o duše, ktorým sa dá ľahko vyžalovať a ktoré aj vďačne poradia, čo robiť. A niekedy sú tie duše, hlavne tie opačného pohlavia, také chápavé, že postupne dotyčnej nešťastnej osobe ponúknu nielen dobrú radu, ale aj citlivé pochopenie, porozumenie, neskôr vábivé iskrenie a nakoniec aj lásku. Veď nie je už žiadnym tajomstvom, že najviac milencov a mileniek si zadaní partneri hľadajú na sociálnych sieťach. Stačí zapnúť počítač, prihlásiť sa na nejaký účet a komunikácia sa môže začať. Kdeže sú tie časy, keď slobodný alebo rozvedené (rozvedení) museli aj niekoľko rokov hľadať vhodného partnera. A museli použiť veľa fantázie na to, aby vôbec takéhoto človeka stretli. Niekedy za tie roky absolvovali veľké množstvo diskoték, filmových predstavení v kine, turistických pochodov, dovoleniek, koncertov... Pre osamelých sú sociálne siete veľkou pomocou pri nadväzovaní vzťahov, ale nezneužívajú sa aj na niečo iné?
Dnes, keď má človek obrovský výber vo všetkom, tiež vo výbere partnerov, nemá veľkú chuť opravovať a zliepať dokopy niečo, čo s partnerom nevyšlo, čo sa pokazilo, vyprchalo alebo sa zmenilo. Mnohí si radšej povedia, že nejdú nič riešiť a zamerajú sa na nové vzťahy, dúfajúc, že to už konečne vyjde. A takto sa niekedy točia v jednom kruhu aj niekoľko rokov. Nevera, podvádzanie a klamstvo sa postupne stanú samozrejmou súčasťou ich života a vôbec im nepripadá zvláštne to, čo robia. Berú to ako samozrejmosť a ako niečo, čo je príznačné pre túto dobu s odôvodnením, že veď predsa to robia skoro všetci.
Ďalším nebezpečenstvom sociálnych sietí je aj to, že niektorí ich užívatelia majú potrebu získavať množstvo priateľov, aby pred sebou aj pred druhými vytvárali dojem populárnych, obľúbených a úspešných ľudí. Takúto závislosť si ľahšie vytvoria psychicky labilnejší ľudia, so sklonom k nízkemu sebahodnoteniu a so závislosťou na vzťahoch. Ženy sú v tomto prípade ohrozenejšie ako muži. Mnoho žien si na sociálnych sieťach rieši aj svoje nízke sebavedomie a nemajú problém s kýmkoľvek o čomkoľvek komunikovať len preto, aby nadobudli dojem, že veľa mužov po nich túži. Mnohí mladí ľudia zase vysedávajú pri počítači preto, lebo sa cítia byť doma nedocenení, nepochopení, strádajú nedostatok pozornosti od príbuzných alebo naopak, zdá sa im, že nároky na ne kladené sú už neúnosné, a tak sa utiekajú do virtuálneho sveta.
Ostražití by mali byť najmä ľudia, ktorí už majú vlastnú skúsenosť so závislosťou akéhokoľvek druhu, aby napokon neprežili svoj život vo virtuálnom svete bez skutočných vzťahov a emócií.
Ďalším problémom je falošná identita na rôznych fórach a diskusiách. To, že človek nevystupuje pod vlastným menom a často nepoužije ani vlastnú fotografiu, ho zbavuje zodpovednosti, vedie ho k ľahostajnosti a často provokuje k nepremyslenej komunikácii obohatenej aj o vulgarizmy. Keď dlhšiu dobu takto vystupujeme v internetových diskusiách, ľahko sa nám tieto stereotypy môžu preniesť aj do reálneho života. A potom sa možno niekedy čudujeme, že prekvitá ľahostajnosť, nezodpovednosť, egoizmus, pýcha a ješitnosť. A tiež skutočnosť, že niečo iné pod inou identitou píše človek na diskusných fórach a niečo iné hovorí v reálnom živote, musí psychike dať riadne zabrať. Nebolo by lepšie takto stratený čas venovať konkrétnym ľuďom a reálne im nejakým spôsobom pomôcť? Nebolo by rozumnejšie budovať si identitu na základe toho, čo v skutočnosti dokážeme urobiť, čo vieme, akými sme naozaj ľuďmi? Falošná identita v najväčšej miere pomáha v človeku budovať ilúzie a sebaklamy o sebe samom. Poznám ľudí, ktorí si dokázali vybudovať sebavedomie na základe počtu lajkov pri svojich fotkách, niekoľko mesiacov žili v ružovej ilúzii a keď neskôr zistili, že v reálnom živote sa takmer nikto s nimi ani neporozpráva, začali trpieť depresiami, ktoré ich priviedli k novým závislostiam väčšinou v podobe alkoholu.
Tiež si treba uvedomiť, že virtuálny svet nám neponúka množstvo vnemov a pocitov. Napríklad nemôžeme cítiť vôňu človeka, nemôžeme sa mu pozrieť do očí, nemôžeme vidieť skutočný úsmev, nemôžeme cítiť bozky a objatia, nemôžeme si dokonale vychutnať láskyplný dialóg, ale ani poriadne ostrú hádku.
Tiež si myslím, že keď ľudia veľmi často vykonávajú multitasking (vykonávanie niekoľkých úloh súčasne počítačom), v reálnom živote sa často nudia. Predstavte si človeka, ktorý dokáže v jednej sekunde hrať počítačovú hru, komunikovať na sociálnej sieti, počúvať hudbu a zároveň si ešte čítať aj nejaký text potrebný do školy, že sa stretne s kamarátom v parku. Ide sa unudiť! Prečo? Pretože ho nudí rozprávať sa niekoľko minút na jednu tému. V podvedomí má túžbu ako keby preklikovať sa medzi jednotlivými oknami v počítači. Ak nemá pri sebe počítač, tak jeho ruky, ale aj oči sa idú zblázniť od nudy. Hlavne mladí ľudia to riešia tak, že aspoň pozerajú nejaké obrázky v mobile, pri rozhovore počúvajú hudbu alebo si pozerajú staré SMS. Všimnite si takýchto ľudí, keď pôjdete po ulici. Určite ich niekoľko uvidíte.
Naši žiaci majú zakázané používať mobily na vyučovaní. Viem, že niektorí veľmi trpia a predovšetkým sa neskutočne nudia. Ak majú niečo čítať len z knihy alebo len vypracovať nejaký pracovný list, zdá sa im to mimoriadne statické a chlapcom, ktorí sú celé hodiny ponorení do akčných počítačových hier, málo akčné. Neskutočne sa nudia. Mám pocit, akoby školu vnímali ako málo akčnú. V ušiach im neznie hlučná hudba, pred očami sa rýchlo nemihajú obrázky virtuálnych postavičiek, nepočuť nadávky, škrekot, buchot, zavýjanie, trieskanie. Ich duša naozaj trpí. Ja to viem, vidím, cítim. Niektorí v zúfalstve, aby aspoň na chvíľu boli v kontakte s virtuálnym svetom, sa vypýtajú akože na WC a tam už niečo s tým mobilom robia. Potrebujú sa ho asi aspoň dotknúť. Niektorí sa ho pokúšajú vybrať aj na vyučovaní na lavicu, nejako skryť pod knihu alebo pod zošit. Keď ich na to upozorním, väčšinou ich to veľmi nahnevá.
Akoby všetko okolo nás malo dve strany mince. Na jednej strane vďaka internetu môžeme získavať množstvo poznatkov, môžeme komunikovať s príbuznými, ktorí sú už roztrúsení po celom svete a vďaka internetu rodiny ešte ako tak držia pokope, ale na druhej strane sa začínajú objavovať novodobé problémy, pred ktorými by sme nemali zatvárať oči, ale mali by sme sa o nich čo najviac rozprávať, a tak poukazovať na ich nebezpečenstvá. Mali by sme sa postupne začať zbavovať všeobecne akceptovanej a tolerovanej nevšímavosti, keď vidíme medzi sebou ľudí, ktorí sú závislí na hrách, na sexuálnych zoznamkách a vulgárnych sociálnych fórach. Mali by sme ich asi začať upozorňovať na nebezpečenstvá, ktorým sa vystavujú. Čím skôr začneme, tým lepšie urobíme pre celú spoločnosť a predovšetkým pre mladých ľudí.
