Je veľmi milé a zaujímavé sledovať malé deti pri hre. A ešte milšie je počúvať monológy, milú detskú reč spojenú s hrou. V takejto situácii je dieťa úplne zahĺbené do hry, žije vo svojom vlastnom svete a je mu dosť nepríjemné, keď v takejto situácii vyrušené. Mnohí detskí psychológovia tvrdia, že takéto detské monológy sú vo vývine dieťaťa veľmi dôležité a sú veľmi prospešné pre ich duševný vývin. Dokonca tvrdia, že rozprávanie sa samého so sebou pomáha pri učení sa novej formy správania, pomáha plánovať a ovládať impulzívne správanie. Tie deti, ktoré sa takýmto spôsobom nehrávajú a sú nejakým spôsobom stresované, terapeuti ich učia rozprávať sa samým so sebou, aby sa tak vyrovnali so stresujúcimi faktormi a zbavovali sa svojej úzkosti.
Podľa L. Kohlberga, uznávaného amerického psychológa, existuje päť prirodzených období, v ktorých sa deti rozprávajú samy so sebou. U niektorých detí sú tieto obdobia výraznejšie, u iných sú menej výrazné. Ba dokonca existujú deti, ktoré týmto obdobím neprechádzajú vôbec. Sú to hlavne tie deti, ktoré sú viac impulzívne, ktoré konajú rýchlejšie, ako premýšľajú, čo im často prináša aj rôzne problémy.
1. obdobie: ZABÁVAM SA
Hlavne u malých batoliat môžeme pozorovať, ako si mrmlú, opakujú slová, menia hlások. Pravdepodobne to robia hlavne pre radosť a zábavu.
2. obdobie: VYSVETLÍM TI TO
Staršie batoľatá môžete pri hre alebo pri zaspávaní počuť, ako keby niekomu niečo vysvetľovali a rozprávali. Obvykle rozprávajú o tom, čo robili, čo zažili alebo čo práve robia.
3. obdobie: SPÝTAM SA A ODPOVIEM
V období 5 – 7 rokov môžete niekedy počuť, ako si deti dajú samy sebe nejakú otázku a zároveň si na ňu aj odpovedajú, samy seba poučujú, samy sebe vysvetľujú určité veci a situácie. Práve v tomto období majú deti tzv. imaginárneho kamaráta, s ktorým sa rozprávajú.
4. obdobie: ZATVÁRANIE REČI
V štvrtom období, keď sa dieťa rozpráva samo so sebou, robí to už tichšie, šepká, niekedy ho už takmer nepočuť, ale podľa Kohlberga ešte stále ide o akúsi reč, ktorá im pomáha usmerňovať samých seba.
5. obdobie: VNÚTORNÝ DIALÓG SA STÍŠIL
V piatom období sa neskôr nachádzajú nielen deti, ale aj my dospelí. U detí v tejto fáze môžeme vidieť ešte nepatrný pohyb pier. Dospelí sa tiež často rozprávajú sami so sebou, ale málokedy nahlas. Dospelí sa rozprávajú sami so sebou hlavne vtedy, keď sa chcú povzbudzovať, dodávať si odvahu, keď majú radosť alebo sa necítia dobre.
V štúdii publikovanej v Quarterly Journal of Experimental Psychology, psychológovia Daniel Swigley a Gary Lupya dokázali, že hovoriť k sebe je vlastne prínosom. V experimente dali 20 ľuďom za úlohu nájsť v supermarkete rôzne tovary, ako je chlieb alebo jablká. Najprv účastníci pokusu museli nájsť tovar mlčky, následne si mali názov objektu pri jeho hľadaní opakovať nahlas. Testované osoby našli objekty ľahšie a rýchlejšie vtedy, keď si o nich nahlas hovorili. Napríklad, že jablko je červené a guľaté. Hovoriť veci nahlas pomáha podľa psychológov naštartovať pamäť, dokáže nás to viac skoncentrovať, zhmotniť si vec a dosiahnuť úspech. Platí to však len vtedy, keď viete, ako hľadaný objekt vyzerá. Podľa Lupya, ak o predmete počujeme prvýkrát, tým, že si jeho názov budeme opakovať sa naopak spomalíme.
Aj detský psychológ Lawrence E. Shapiro si o tomto jave v súvislosti s deťmi myslí, že:
„Ak naučíme deti vyrovnávať sa s náročnými situáciami tým, že sa budú rozprávať samy so sebou, bude to pre ne mať krátkodobé i dlhodobé pozitívne účinky.“
Podľa psychologičky Lindy Sapadin, hovorenie svojich myšlienok nahlas, pomáha pri náročných rozhodnutiach. Tým, že to počujete a nemáte to len v mysli, pomôže vám to ujasniť si myšlienky a utvrdiť sa v tom, že niečo robíte správne. Podobne, ak máte pred sebou viacero úloh alebo cieľov, povedzte si ich nahlas a pomôže vám to rozhodnúť sa, čo je potrebné urobiť rýchlo a čo ešte môže chvíľu počkať. Ak máte pred sebou prezentáciu alebo dôležité stretnutie, svoj prejav si môžete zdokonaliť tým, že si ho predtým nahlas poviete. Okrem toho, že ho štylisticky a argumentačne doladíte, pomôžete si tým zbaviť sa stresu a všetko pôjde hladšie.
Vnútorné monológy v histórii viedli viacerí myslitelia a vedci. Spisovatelia dokázali takéto hovory k sebe zmeniť na zaujímavé knihy. Napríklad Albert Einstein sa sám sebe prihováral vraj často. Nebol veľmi spoločenský človek a svoje myšlienky si často hovoril len pre seba.
Z uvedených výskumov, ktoré robili psychológovia vo viacerých krajinách vyplýva, že ak sa deti rozprávajú samy so sebou, vôbec to nevadí. Ba naopak. Pomáha im to vo významnej miere formovať nielen reč, ale aj ich mozgovú činnosť.
