Prečo niektorí ľudia majú sklony k nadmernému sebapreceňovaniu?

Foto: Bigstock
Ľudia, ktorí sú „nevedome nekompetentní“, si neuvedomujú, že sú nekompetentní, že vedia o veci tak málo, že nedokážu objektívne zhodnotiť, ako málo vedia. / Foto: Bigstock

Máte tendenciu preceňovať sa? Ak áno, od čoho to závisí? Na túto otázku sa koncom 90. rokov minulého storočia rozhodli odpovedať dvaja psychológovia, Justin Kruger a David Dunning. Či naše predstavy o sebe odrážajú realitu sa pokúsili zistiť v experimente, ktorý sa zameral na vtipy. Lepšie povedané, zamerali sa na to, či dokážeme objektívne zhodnotiť svoj zmysel pre humor.

 

Pozitívne vnímanie vlastných schopností má svoje výhody. Napríklad zvyšuje pravdepodobnosť, že človek skúsi niečo nové. Vďaka tomu sa napríklad stáva, že nováčikovia dosiahnu v nejakej oblasti obdivuhodné výsledky skôr, ako si uvedomia, aký riskantný a náročný bol ich cieľ. Sebavedomie si však niekedy vyberá aj svoju daň. Je to hlavne vtedy, keď ho človek nedokáže vnímať reálne. Vtedy môže vzniknúť riziko škodlivého sebapreceňovania. No a tieto sklony k sebapreceňovaniu môžu vzniknúť hlavne vtedy, keď dotyčný človek o danej problematike toho veľa nevie. Čím je človek nespôsobilejší, tým menej si uvedomuje svoju nekompetentnosť. Čím viac o danej veci vie, tým lepšia je jeho schopnosť sebareflexie a tým väčšia je aj pravdepodobnosť, že bude pochybovať o svojich schopnostiach, kým si nebude istý, že má dosť skúseností na to, aby danú vec zvládol. Podľa Davida Dunninga a Justina Krugera doslova platí Darwinov známy vtipný výrok: „Nevedomosť vystupuje vždy sebavedomejšie ako vedomosti.“ 

 

Dunningov- Krugerov efekt

Justin Kruger a David Dunning si na svoj výskum vybrali skúmanie zmyslu pre humor. Zmysel pre humor sa môže na prvý pohľad zdať ako čosi veľmi subjektívne. Kruger s Dunningom však zistili, že to tak nevyhnutne nie je. Najprv vybrali 30 vtipov od predstaviteľov zábavného priemyslu, akými boli napríklad Woody Allen, a nechali ich ohodnotiť profesionálnymi humoristami. Nuž a experti sa obvykle zhodli v tom, ktoré vtipy boli skutočne dobré a ktoré nie. Psychológovia potom posunuli vtipy bežným ľuďom. Aj tí dostali za úlohu ohodnotiť ich. Na záver hodnotenia mali ešte uviesť, či si o sebe myslia, že majú zmysel pre humor.

 

Ak by sa účastníci štúdie dokázali zhodnotiť realisticky, za nadpriemerných by sa považovalo približne 50 percent z nich. Nestalo sa tak. V skutočnosti svoj zmysel pre humor považovalo za nadpriemerný až 66 percent účastníkov štúdie. Ba čo viac, v najväčšej miere svoju schopnosť rozoznať dobrý vtip od zlého preceňovali práve tí, ktorých zmysel pre humor bol v skutočnosti najhorší. To znamená, že ich hodnotenia vtipov sa v najväčšej miere odlišovali od hodnotení profesionálnych humoristov. Okrem toho sa ukázalo, že účastníci, ktorí sa s profesionálnymi humoristami zhodli v najväčšej miere, si ani poriadne neuvedomovali, do akej miery je ich zmysel pre humor skutočne vycibrený. Spravidla podcenili, aké percento ľudí malo nižšie skóre ako oni.

 


Sebapreceňovanie, samozrejme, nie je fenoménom, ktorý by sa týkal iba jedinej oblasti. Kruger a Dunning ho preukázali okrem zmyslu pre humor pre oblasti logického myslenia a gramatiky. A ďalší vedci na ich práce nadviazali aj v iných oblastiach. U hráčov šachu sa napríklad ukázalo, že iba 4 percentá z testovanej skupiny si mysleli, že sú v ratingoch nadhodnotení. Ale až 75 percent tvrdilo, že sú podhodnotení. Ukázalo sa navyše, že relatívne slabí hráči si mysleli, že sú podhodnotení oveľa menej, než si mysleli dobrí hráči. Tí s najnižšími ratingami sa považovali za podhodnotených v priemere o 150 bodov, nadpriemerní hráči naproti tomu tvrdili, že sú podhodnotení v priemere o 50 bodov.

 

David Dunning a Justin Kruger z Cornellovej univerzity vysvetľujú sebapreceňovanie týmto spôsobom:

1.Nekompetentní jedinci majú sklony preceňovať úroveň svojich vedomostí.

2.Nekompetentní jedinci nie sú schopní rozoznať schopnosti iných.

3.Nekompetentní jedinci nie sú schopní rozoznať hĺbku svojich nedostatkov.

4.Ak majú možnosť učiť sa a výrazne zdokonaľovať svoje schopnosti, dokážu rozpoznať a pripustiť predchádzajúci nedostatok skúseností.

 

Ľudia, ktorí sú „nevedome nekompetentní“, si neuvedomujú, že sú nekompetentní, že vedia o veci tak málo, že nedokážu objektívne zhodnotiť, ako málo vedia. Preto sa tak často stáva, že mnoho taxikárov, kaderníkov či barmanov, sú odborníci na ekonómiu či politiku. Keď už vieme o novej veci niečo viac, stávame sa uvedomene nekompetentnými. Zrazu vieme, že aj niečo nevieme. Lepší rozhľad nám umožňuje ľahšie odhadnúť hranice svojich vedomostí a schopností.

 

Ideálne je, keď má človek vypestovanú tzv. vedomú kompetenciu

Vypestovanie si vedomej kompetencie, teda stavu, keď vieme, že vieme, si vyžaduje skúsenosti, vedomosti a prax. Keď dosiahneme stav vedomej kompetencie, získame zdravú sebadôveru, poznáme hranice svojich vedomostí a vieme presne odhadnúť svoje schopnosti. Primeraná miera skromnosti je cenná sebaregulujúca kvalita. Nadmerná sebadôvera niekedy môže priniesť pozitívne výsledky, je však dosť riskantná bez toho, aby sme si dali poradiť. Je skôr pravdepodobné, že to dopadne dobre. Pestovaním zdravej sebadôvery sa človek môže vyhnúť klamnej domnienke, že všetko vie a trpkému sklamaniu pri konfrontácii s realitou.

 

Čo spôsobuje sebapreceňovanie?

Sebapreceňovanie nie je podmienené iba našou psychikou, ale aj prostredím a kultúrou, v ktorej vyrastáme. Ukazuje sa tak, že obyvatelia niektorých európskych krajín, napríklad Švédska, majú k preceňovaniu až o tretinu nižšie sklony, než je tomu napríklad u Američanov. Obyvatelia východnej Ázie dokonca často trpia pravým opakom. Spravidla sa podceňujú. Poznať pôvod prirodzeného sklonu k sebapreceňovaniu môže napomôcť naučiť sa správne odhadnúť vlastné schopnosti. A tá nám môže poskytnúť dôležitú výhodu v rôznych situáciách, od ktorých sa potom odvíja náš život a často i kariérny rast. Pre zlepšenie tejto schopnosti psychológovia radia, aby sme  v prvom rade venovali veľa úsilia tomu, aby sme napredovali a neustále sa vzdelávali. Tiež je dôležité porovnávanie našej práce s prácou  a znalosti s ľuďmi, ktorí sa dotyčnej činnosti venujú celý život.

 


Zdroje:
Josh Kaufman: Osobný kurz MBA
Burson, K.; Larrick, R.; Klayman, J. (2006). Skilled or unskilled, but still unaware of it: how perceptions of difficulty drive miscalibration in relative comparisons. Journal of Personality and Social Psychology 
Kruger, Justin; Dunning, David (1999). Unskilled and Unaware of It: How Difficulties in Recognizing One's Own Incompetence Lead to Inflated Self-Assessments. Journal of Personality and Social Psychology 

Čítajte viac o téme: Sebavedomie
Zdieľať na facebooku