Párový terapeut Ján Záskalan: Najhorším možným riešením vzťahovej krízy je zotrvávanie v tichu

Foto: archív Ján Záskalan
Ján Záskalan, psychoterapeut a manželský a párový terapeut, pôsobí v Banskej Bystrici. / Foto: archív Ján Záskalan

Občas sa stane, že sa vzťah zacyklí a „niečo“ sa pokazí. Partneri stále dookola riešia tie isté problémy, zväčša rovnakým spôsobom a práve to je mimoriadne frustrujúce. Často to totiž pripomína hádzanie hrachu o stenu. Navyše, bariéra medzi partnermi sa ešte zvyšuje každým dňom viac. 


Je zaujímavé, že často si len jeden z partnerov uvedomí, že majú vo vzťahu problém a necíti sa v ňom bezpečne a ani komfortne. Po úcte a láskavosti obaja len zbožne túžia. Východisko zo situácie je v nedohľadne. „A to bol aj náš príbeh s manželom. Už dlhšie bolo medzi nami dusno. Nerozumela som manželovi a on vôbec nechápal, prečo som stále nespokojná a nervózna. Hovorila som mu, že mi nie je vo vzťahu dobre a cítim sa osamelo. Prosila som ho, nech vyhľadáme externú pomoc. Bez šance. Trvalo mi dva roky presvedčiť ho, aby sme zašli k párovému terapeutovi. Zakaždým to kategoricky odmietal. Tak som pritlačila a pohrozila som mu rozvodom a striedavou starostlivosťou o deti. Nakoniec privolil a išli sme po radu k terapeutovi,“ poodhaľuje príbeh svojho manželstva 35-ročná Jana. S o dva roky starším manželom Štefanom sa poznajú už jedenásť rokov. Hlavne Jana pozoruje, že už piaty rok v manželstve stále niečo škrípe. A takýchto párov je viac. Ibaže na Slovensku stále nie je bežné chodiť so svojimi manželskými problémami za terapeutom. Často máme predsudky a zbytočné bloky.

Natíska sa otázka: Prečo je problém pripustiť si, že občas vzťah potrebuje aj externú odbornú pomoc, nestranného poradcu? „Asi najmä preto, že nás nikde v škole neučia požiadať o pomoc. Podporujeme samostatnosť, našepkávanie a tímová práca nebola  zatiaľ veľkou doménou éry, v ktorej mnohí z nás vyrástli. Navyše, nálepka „psycho“ akosi zľudovela a stal sa z nej skôr pejoratívny výraz. Od vzťahov sa často očakáva, že sa nejako utrasú samé. Nezaujatý pohľad z vonku však dokáže priniesť iný pohľad na vec, upozorniť na slabé miesta, byť oporou. Každý, kto prekoná vlastné ego a hrdosť z toho môže len ťažiť. Hanbu niekedy dokáže poraziť len strach zo straty milovanej osoby,“ objasňuje psychológ Ján Záskalan, ktorý vo svojej bohatej praxi radí aj manželom, ako z krízy von. Niekoľko zaujímavých postrehov zo svojej bohatej terapeutickej praxe prezradil aj v našom rozhovore. 

 

Párový terapeut a manželský poradca. Ide o to isté?

 V podstate áno. Záleží najmä na vzdelaní terapeuta. Poradca bude viac aktívny a direktívny. Na druhej strane, terapeut sa viac podobá na akéhosi fyzioterapeuta vzťahu – opraví, ukáže, poučí a citlivo odblokuje tie oblasti, v ktorých sa ľudia zasekli. Skúsený terapeut vie poradiť aj s radou počkať. Snahou je vždy citlivo s každým párom nájsť, či potrebujú viac „odblokovať“ zaseknuté, porozumieť, ako a prečo sa veci dejú, prípadne naviesť na cestu ako ďalej.

 

Vy sa venujete manželskej terapii. V akej životnej fáze vyhľadávajú páry vašu pomoc ako terapeuta najčastejšie? 

Buď je to v období, keď začínajú prvé nedorozumenia a ľudia nechcú, aby to prerástlo do chronických konfliktov. Obzvlášť sa to deje vtedy, keď si vo svojich pôvodných rodinách zažili rozvody a hádky. Alebo je to v období vzťahovej krízy, keď vzťah naruší niekto tretí. Inokedy tým tretím je len dlhotrvajúce ticho, ktoré dusí všetko dobré. A ešte inokedy sú to páry v snahe zmierniť, doladiť priebeh rozvodového konania – s cieľom akejsi emočnej, citovej mediácie. Ľudia však prichádzajú aj individuálne a riešia svoje vlastné problémy, pri ktorých cítia, že majú vplyv na ich vzťah. Každá fáza života má svoje úskalia a predstavuje pre nás inú výzvu.

 

Kedy je vhodný čas vyhľadať pomoc poradcu? Nechávať si to na poslednú chvíľu, napríklad keď už partner hrozí rozvodom, asi nie je dobrý nápad. 

Je to individuálne. Napríklad sú páry, ktoré profitujú z pomoci už hneď na začiatku. Stávam sa pre nich akýmsi rodinným poradcom na ceste životom. No sú aj také páry, ktoré prídu na vrchole krízy a čakajú vyliečenie do zajtra dúfajúc, že existuje univerzálna rada. Niekedy to tak býva a nájdeme iný pohľad na veci a spôsob, akým partnerom ukážem, čo sa u nich deje a stačí to na to, aby ľudia akoby zázračne dokázali ďalej pokračovať. Ideálne by bolo vyhľadať pomoc vtedy, keď sa nám opakujú vzorce doma, keď sa extrémne hromadí pocit viny, hnevu, hanby, osamelosti a nedochádza k dostatočnému porozumeniu. Preventívne je možné vyhľadať pomoc aj skôr - v prípade, že človek už sám cíti, že ho akosi prenasleduje minulosť, traumy z detstva, nízke sebavedomie a podobne.

 

Na svojom webe bbpsycholog.sk píšete: „Rozchod býva často iba únikom z náročného životného obdobia, do ktorého sa zákonite dostáva každý vzťah. Najhorším možným riešením vzťahovej krízy je zotrvávanie v tichu.“ Prečo? Veď už možno bolo vypovedané všetko a nikam to neviedlo. Partneri sa možno zacyklili v spôsobe neriešenia ich problému a je už únavné otvárať problémové témy zas a znovu. 

Zotrvávanie v pokoji nie je to isté ako zotrvávanie v dusnom, sklamaním naplnenom tichu. Chvíľa ticha, kým si utrasieme v sebe myšlienky a pocity je fajn, avšak príliš dlhé ticho postupne izoluje partnerov v samote a sklamaní a nastáva rozchod duší a túžba po niekom, kto by nám rozumel. Nikto nemá právo povedať partnerom, akou cestou by sa mali vybrať, avšak môžete pomôcť ľuďom porozumieť, prečo sa medzi nimi nejaké veci dejú, môžete im ukázať vplyv skrytých očakávaní, môžete im pomôcť rozpliesť veci a začať znovu – podobne ako fyzioterapeut v istej fáze môže odblokovať aj veci, ktoré jednoduchá masáž hoci aj od milovanej manželky alebo partnerky nedokáže. 

Z výskumov vieme, že ak si človek so sebou nesie tzv. jadrové zranenia a traumy, môže aj v nových vzťahoch reagovať v rovnakých situáciách rovnako intenzívne. Naviac, vôbec nemusí byť problém v tom druhom partnerovi. Problém môže byť i v tom, že ak človek málo pozná sám seba, „neodblokoval“ a nepochopil svoju minulosť, tak to má zákonite aj vplyv na prítomnosť. 

 

Pravdepodobne niet manželstva bez konfliktov. Niekedy ale hrniec prekypí. Má zmysel zachraňovať vzťah za každú cenu? Napríklad aj preto, že sú v ňom deti a aby netrpeli, tak zotrvať v nefunkčnom vzťahu. Ale taký „skelet“ manželstva je predsa o ničom a neprospieva nikomu. 

Otázka je silne emotívna a nikto nemôže inému povedať čo má a nemá mať preňho/pre ňu zmysel. Cena za záchranu je vždy niečo veľmi individuálne, je rozdiel či sa dvaja ľudia chápu, či si nesú komunikačné nedostatky, či vôbec vedia definovať lásku, či poznajú rozdiel medzi zamilovanosťou a láskou, či dokážu vôbec odpúšťať, či je vo vzťahu alkohol, drogy, promiskuita. 

Veľa problémov vzniká práve kvôli deťom, a tak je niekedy na mieste práve kvôli deťom, dať si ešte šancu a zainvestovať energiu do tvorivého a sprevádzaného rozhovoru v prítomnosti párového terapeuta. Ukázať deťom, že nie nedostatok lásky ale skôr nedostatok zručností a vnútorné zranenia sú to, čo oslabilo vzťah rodičov a zároveň im ukázať vlastným príkladom, že nie je hanba nevedieť všetko a ísť sa poradiť je veľká vec.

Takže na otázku či je potrebné zachraňovať manželstvo a za akú cenu, vždy hľadáme, resp. mali by sme hľadať odpoveď s chladnou hlavou spolu s tými, ktorých sa to týka.  

 

Ako efektívne riešiť konflikty s partnerom, keď máme deti? Často sa totiž nedá od nich len tak odísť a nie vždy je po ruke opatrovateľka, alebo starí rodičia. Čo odporúčate ?

Veci sa dajú komunikovať aj písomne. Niekedy je to dokonca efektívnejšie než ústne. Neodporúčam však formou SMS-správ. Odporúčam napríklad aj vyhľadať bezpečný, cudzími ľuďmi nerušený priestor, alebo navštíviť skúseného terapeuta. Problémy sa dajú riešiť aj pred deťmi prípadne spolu s nimi, záleží o aké problémy ide. Niekedy dokážu deti poskytnúť vlastný pohľad na vec, záleží od veku, a typu problému. Citlivý spôsob usmernenia aj v rámci rodinnej terapie môže dať priestor všetkým členom rodiny, aby vyjadrili svoje sny, potreby, ciele a možné riešenia toho, čo rodina vníma ako problém..

 

Každý pár je jedinečný, a prežíva vzťah sebe vlastným spôsobom. Jestvuje nejaká „univerzálna“ rada, ako zvládať krízy? Kríza predsa nemusí byť nevyhnutne zlá, ale môže vzťah posunúť.

Univerzálna rada, ako zvládať krízu neexistuje. Ako správne hovoríte, kríza sama o sebe je príležitosťou na zmenu, na uvedomenie si svojich potrieb, nájdenie novej rovnováhy práce, života, hodnôt. Kríza je tiež dobrá aj na ujasnenie si vlastnej hodnoty, prípadne celkovo na prekopanie toho, čo plnohodnotný vzťah znamená. Záleží od ľudí, ktorí sa ocitli v kríze vo vzťahu. Ako s ňou v konečnom dôsledku naložia a či zvíťazí túžba po zmene /novom partnerovi/ nad túžbou po zmene partnera v jeho vnútri. Ľudia práve v čase kríz prechádzajú aj vlastným prerodom a zmenou. Deje sa to aj napriek tomu, že niektoré veci sa nezmenia, vedia v sebe nájsť dovtedy nepoznané a nevídané možnosti. Zaujímavou skúsenosťou ľudí často je, že keď vďaka terapii dokážu porozumieť tomu, prečo sa niektoré veci dejú, a dôjde k odblokovaniu a transformácii nahromadených a potláčaných pocitov, veci sa zrazu začnú diať inak, lepšie, slobodnejšie, pričom efekt sa prenáša nielen do rodiny, ale aj najbližšieho prostredia, či už v práci, alebo vzťahu k rodičom..

 

Existuje vôbec odpoveď na to, prečo sa veľa párov rozvádza po narodení ich prvého potomka? 

Dovtedy nečakané sa stane realitou a prináša nové výzvy, predstavuje test pre zrelosť obidvoch partnerov, odkrýva najslabšie a najzraniteľnejšie miesta v každom z partnerov a sčasti „kradne“ dovtedajšiu rovnováhu. Ale najmä je to preto, že ľudia nevyhľadajú pomoc, prípadne nie je pre nich dostupná práve vtedy a v takej podobe, aby im pomohla vyznať sa vo svojich nových rolách a pocitoch.

 

Prečo sa rozvádzajú manželstvá, partnerstvá aj po 20 rokoch, keď už vychovali deti, postavili dom a môžu si užívať čas pre seba? 

Túžba navštíviť iné krajiny s inými partnermi, nenaplnené citové túžby, sexuálne priania, nespracované a neodpustené veci z minulosti prípadne blížiaca sa smrť dokážu v ľuďoch zobudiť odvahu a namiesto prácnej rekonštrukcie vzťahu zvolia jeho výmenu za niečo nové. Konečne si začnú užívať čas pre seba tak, ako naozaj chcú, alebo predtým možno nemohli.

 

Nie každý vzťah ale musí končiť rozvodom či rozchodom. Aj ťažký čas v partnerstve sa dá ustáť, keď chcú obaja. Ako pracovať na vzťahu tak, aby prekvital a manželia, partneri nemuseli mať medzi sebou „bojové“ pole? Čo vyživuje vzťah? 

Na túto tému by sa toho dalo rozprávať veľa. Bojové pole bude medzi partnermi do istej miery vždy, a rada typu učte sa navzájom, čítajte spolu knihy, milujte sa nefunguje tak, ako by sme chceli. Vo všeobecnosti by som povedal, že spoločný osobnostný rast a ochota sebakriticky sa pozrieť nielen na druhého, ale aj na seba je základ rastu. Hodnotový rebríček predstavuje tiež dôležitú kostru rodiny, ktorá v istých chvíľach môže byť práve tým základným dôvodom a silou, ktorá párom pomôže ustáť krízu a naučiť sa niečo o sebe. Ak sa tieto veci nepodarili doteraz, mierové pole s občasnými nedorozumeniami je možné dosiahnuť aj za pomoci párového terapeuta.

 

Čo potrebuje žena a čo muž, aby sa cítil vo vzťahu prijatý a milovaný? Jestvuje na to odpoveď? 

Žena aj muž potrebujú byť prijímaní a milovaní spôsobom, ktorý je im vlastný. Každý z nás má svoju vlastnú minulosť, zranenia z rodiny. Hovoriť, deliť potreby na mužské a ženské, nepovažujem za šťastný spôsob, ako párom pomáhať. Knihy o mužoch a ženách ľudí často viac mýlia než pomáhajú. Nespočetnekrát som počul, akí sú muži a aké sú ženy... Ak naozaj chceme odpovedať na túto otázku, musíme ju vždy hľadať u svojho konkrétneho partnera, partnerky. Každý máme vlastný príbeh, a čím lepšie ho dokážeme pochopiť, tým ľahšie dokážeme uniknúť tomu, že budeme šíriteľmi bolesti v životoch našich detí. Nikto nie sme bez chýb, a neexistuje dokonalý muž a žena. Terapeut/sprievodca môže v istej fáze skôr ľuďom pomôcť pochopiť, prečo aj napriek tomu, že sa milujú a majú v úcte, zažívajú odcudzenie, nepochopenie, vzťahové vyhorenie. Odpovede sú niekedy skryté hlboko v nás.

Čítajte viac o téme: Partnerské vzťahy, Rozhovory, Manželstvo
Zdieľať na facebooku