Psychoterapeutka Petra Winnette: Dlhodobý stres môže mať fatálne dôsledky. Všetko, čo v živote zažijeme, zostáva v našom tele

Foto: Bigstock
Dlhodobý stres u detí zanecháva stopy. / Foto: Bigstock

Čím to je, že ľudia s ťažším detstvom majú vo svojom neskoršom živote i v dospelosti psychické i zdravotné problémy? Ich spoločným menovateľom je prežívanie toxického stresu, napríklad už aj v ranom detstve. Totiž, všetko čo v živote zažijeme, v našom tele zostáva. Natíska sa teda otázka, ako sa premieta stres v detstve do nášho ďalšieho života?

 

Zdravý stres je nevyhnutnou súčasťou života. Má svoj začiatok, priebeh a koniec. Dokonca, podľa psychoterapeutky Petry Winnette, ktorá sa venuje aj odbornej pomoci deťom a dospelým s ranými a vývojovými traumami aj poruchami citovej väzby, je krátkodobý stres správny, zdravý a nutný proces. Život prirodzene prináša rôzne situácie, výzvy aj nebezpečenstvá. „Stres je aktivácia neurobiologických systémov, ktoré zaručia, že behom stresovej situácie, v ktorej sme sa ocitli, organizmus prežije.

Kritický pod zlomu ale nastáva pri dlhodobom strese. „V našom organizme sa začína vytvárať stresový hormón kortizol, ktorý je zodpovedný za viditeľné zmeny v našom tele. Napríklad ovplyvňuje činnosť mozgu či imunitného systému. Pri dlhodobom strese trpí celý organizmus.“ Prečo? Lebo funguje na inej stresovej úrovni. Organizmus ho síce dokáže zvládnuť, ale problémom je, ak toto stresové obdobie trvá pridlho, a nevieme, kedy a či vôbec skončí. Vtedy hovoríme o tzv. toxickom strese. „Naše telo sa musí vysporiadať s dlhodobou záťažou stresu, ktorý môže byť až toxický,“ vysvetľuje Winnette.

 

Dlhodobý stres mení štruktúru mozgu

Je dokázané, že dlhodobý stres vplýva na činnosť mozgu. Mení sa jeho vnútorná štruktúra. Napríklad, je porovnateľne horšia u detí, ktoré dlhodobo trpeli toxickým stresom. Dodajme, že z vývojovej neurobiológie vieme o tom, že mozog malého dieťaťa od 18 mesiacov až do troch rokov, nie je plne vyvinutý, a potrebuje mať podľa psychoterapeutky Petry Winnette základný attachmentový vzťah. (pozn.red.: Vzťahová väzba – attachment – „láskyplné puto medzi dvoma jednotlivcami, ktoré pretrváva v priestore a čase a slúži ich emocionálnemu spojeniu“. Aby dieťa prežilo, potrebuje uspokojiť okrem fyzických potrieb aj potreby psychic­ké. Potreba rodiča je analogická potrebe jedla a výrazná separácia od rodičov alebo jeho strata má u dieťaťa za následok psychickú traumu.)

Chronický stres má niekoľko hmatateľných a jasne merateľných následkov, ktoré popisuje už aj lekárska veda. Napríklad v prednej mozgovej kôre spôsobuje dlhodobý stres menšiu hustotu neurónov. Okrem toho ľudia, ktorí zažívali dlhodobý stres majú problém s pamäťou a horšie sa učia.

 

Aj rodič môže byť zdrojom stresu pre svoje dieťa

Stres ktorý sa u dieťaťa opakuje, trvá chronicky a pre organizmus sa stáva toxickým. Nie každá rodina je ideálna a stáva sa, že v niektorých je zdrojom dlhodobého stresu práve rodič, alebo náhradný opatrovateľ dieťaťa. Nepodarilo sa totiž nadviazať kvalitnú vzťahovú väzbu s dieťaťom. „Hlavná úloha rodiča, alebo náhradného rodiča, je poskytovať dieťaťu bezpečie. Keď toto nefunguje, automaticky nastáva u dieťaťa stresová situácia, ktorá neraz prerastá do dlhšieho časového rámca. Vplýva to na jeho správanie, vývoj mozgu i celkové prežívanie,“ objasňuje Winnette.

Medzi ďalšie rizikové faktory dlhodobého stresu patrí aj strata rodiča v prvých rokoch života, dlhšie odlúčenie od primárnej vzťahovej osoby, matka pracujúca v prvom roku života dieťaťa (bez stabilnej náhradnej matky), vekový rozdiel medzi súrodencami menší ako dva roky, telesné alebo duševné choroby rodičov alebo násilie v rodine. Toto všetko môže u dieťaťa vyvolať dlhodobý stres. Nedá sa ho celkom vytesniť z podvedomia. „Naše vlastné spomienky a myšlienky na ťažké veci z detstva prebudia stresovú fyziologickú akciu.“ Teda naše spomienky a to, čo sme zažili, nekončia tým, že sme to vytesnili, alebo zabudli na ne, ale sekundárne sa stávajú stresorom. Podľa Winnette všetko, čo zažívame, zostáva v našom tele.

 

Aj izolácia spôsobuje stres

Veľkým stresom je pre malé deti v ranom štádiu detstva izolácia, odlúčenie od matky. Ako sa to prejaví? „Najskôr smútkom, a neskôr to môže prejsť do patologických prejavov. Najčastejšie sú to rôzne druhy úzkostí i depresívne správanie,“ tvrdí Winnette. Je kľúčové, aby dieťa malo v útlom detstve svojho primárneho opatrovníka. Najideálnejšie vlastnú matku, ale keďže žijeme v nedokonalom svete, nie vždy je to aj možné. Vtedy je dôležité, aby matku zastúpila konštantne jedna a tá istá osoba.

 

Následky ťažkých zážitkov v detstve sú fatálne

Biológia chronického stresu sa prejavuje v zanedbávaní, i rôznych druhoch tráum a adverzných detských skúseností. /poznm.red.:ACE – z angličtiny: Adveverse child experience- adverzná detská skúsenosť, ide hlavne o ťažké zážitky v detstve. /

 „Adverznú detskú skúsenosť tvoria také zážitky, ktoré dieťaťu spôsobujú vysokú mieru predlžovaného stresu v období vývoja, kedy je dieťa závislé na svojich rodičoch, alebo opatrovníkoch,“ vysvetľuje Winnette.

 Na takéto adverzné detské skúsenosti vplýva napríklad sociálne prostredie a generačná trauma. Môže ísť o fyzické, sexuálne týranie, emočné zneužívanie, duševné ochorenia, domáce násilie na matke a podobne.

 

Zásadné zanedbanie dieťaťa významne ovplyvní stav jeho mozgu. Hrozí, že bude mať problémy s pamäťou, učením i správaním. Navyše podľa Winnette, existuje aj vysoká pravdepodobnosť, že sa u takéhoto človeka rozvinie závažné psychologické a psychiatrické ochorenia v dospelosti.

Podľa prieskumu americkej organizácie National voice of Children, medzi najzávažnejšie dôvody, prečo v USA odoberajú deti z ich pôvodných rodín do náhradných rodín, sú závažné adverzné skúsenosti. Podľa prieskumu spomínanej organizácie najviac 61% tvorí zanedbávanie, 34% rodičom odoberú úrady ich deti v USA kvôli užívaniu drog. Alkoholizmus tvorí 6% a 4% zas sexuálne zneužívanie. A vôbec to nemusí byť vzdialená realita ani v našich podmienkach, lebo podľa psychoterapeutky Winnette,  „deti, o ktoré sa staráme v náhradných rodinách, skutočne zažili niekoľko takýchto adverzných detských skúseností.“

 

Príkladom je osemročný Róbert z Česka. Narodil sa matke, ktorá bola zapletená do kriminality, drog a nechcela ho. Záujem o Roberta jeho matka nejaví ani dnes, rovnako ako i jeho otec. Krátko po Róbertovom narodení, išla jeho matka do väzenia. Dva roky sa síce o neho starala jeho babka, ale zistilo sa, že bol fyzicky aj emocionálne zanedbávaný. Následne po tom bol ako dvojročný z tejto rodiny odobraný,  jeden rok pobudol Kojeneckom ústave. (poznm.red.: Na Slovensku sú Kojenecké ústavy zrušené od roku 1993. V ČR fungujú aj dnes.)  Keď mal tri, tak bol premiestnený do detského domova. Za ten čas ho jeho matka navštívila iba jedenkrát. Keď mal Róbert päť rokov, išiel do pestúnskej starostlivosti, kde je dodnes. Čo z toho vyplýva?

 

Napríklad aj to, že už len na tomto príklade je evidentné, že tento chlapček zažil hneď niekoľko adverzných skúseností. Na začiatku ho opustila jeho matka, potom zažil fyzické a emocionálne zanedbanie. Následne prišiel aj o babku, ktorej bol odobratý. A toto sú len prvé štyri adverzné skúsenosti, ktoré sa negatívne podpísali pod jeho ďalšie životné fungovanie aj vývoj mozgu. Mohol za to vplyv dlhodobého toxickému stresu a adverznej skúsenosti.

 

Toto všetko sa dnes prejavuje v Róbertovom správaní, duševnom i fyzickom zdraví. Záver je teda taký, že „hoci je to veľmi milý, chytrý chlapec s dobrým srdcom, následky jeho adverznej detskej skúsenosti sa u neho prejavuje  aj tým, že ľahko ide do stresu, nezvláda sociálne situácie, veľmi sa hnevá na svoju matku, v škole často predstiera , že má biologických rodičov,“ uzatvára Winnette.

 

Problémové správanie u detí môže mať hlbší koreň

Vedci napríklad zistili, že v oblasti problémového správania je zrejmé, že čím viac malo dieťa adverzných skúseností, tak stúpa obezita, s ktorou súvisí nedostatok pohybu. Okrem tohto ochorenia tiež zistili, že u nich stúpali aj ochorenia ako diabetes, prenosné sexuálne ochorenia, kardiologické ochorenia, niektoré druhy rakoviny, pľúcne ochorenia. Častá bola aj mŕtvica a zlomeniny, ktoré sú mnohonásobne vyššie u ľudí, ktorí mali viac adverzných skúseností v detstve.

 

Ďalej sa zážitky z ťažkého detstva- adverznej skúsenosti prejavili v podobe fajčenia, alkoholizmu, drogovej závislosti a niektorí už dospelí, ktorí si v detstve prešli adverznou skúsenosťou, hovorili aj o ich problémoch v partnerskom živote a v práci. Psychoterapeutka Petra Winnette prízvukuje, že „všetko čo zažívame, zostáva v tele. Nenechávajme neopravený stres v našom živote, všetko ostatné je v pohode.“ Je to dôležité aj preto, že dlhšie trvajúci stres ovplyvňuje aj to, aké gény sa prejavujú v našom živote. Niektoré sa prejavia viac a iné menej. Toto skúma epigenetika.

 

Riešením je nevytvárať toxický stres u detí

Dá sa vôbec znížiť riziko následkov adverzných skúseností u detí? Šanca tu podľa Winnette určite je. „Prioritou je zdravý vývoj dieťaťa. Podporiť ho tak, aby vyťažilo zo svojho potenciálu maximum v každom štádiu vývoja. Samozrejmosťou by mala byť aj minimalizácia toxického stresu v živote dieťaťa.“

Vhodným riešením by mohla byť aj podpora rodín a rodinnej starostlivosti. Naučiť ich lepšie zvládať stres, emócie i svoje rodičovstvo. Možno by pomohlo robiť aj väčšiu osvetu vývojovej neurovede v súvislosti s vývojom detského mozgu. Osobitnou kapitolou je ale aj podpora rodičov v prípade rozvodu tak, aby deti už nemuseli zažívať toxický stres.

 


Zdroje.:

Záznam z konferencie Dosť dobré destvo

rodinnaterapia.sk

Zdieľať na facebooku