Články: Pre študentov
O projekte

 

Prečo sa nám deti nezdôverujú? Psychológ Thomas Gordon radí, ako byť deťom bližšie

Jana Antalová
Autor článku
Foto: Bigstock
Klinický psychológ Thomas Gordon tvrdí, že akceptovanie dieťaťa je prvý a najdôležitejší predpoklad toho, aby ste dokázali komunikovať s dieťaťom efektívne. / Foto: Bigstock

Uznávaný americký psychológ Thomas Gordon, ktorý bol nominovaný aj na Nobelovu cenu, radí rodičom, ako so svojimi deťmi komunikovať efektívnejšie.


„Rodičia sú často obviňovaní, nikto ich však neškolí v tomto najťažšom odbore. Koľkí sme boli k rodičovstvu vedení? Kto pomáha rodičom, aby vychovávali svoje deti úspešne? Prečo sa len máloktorým rodičom darí úspešne udržať vzťah, ktorý pomáha dieťaťu?“ Takéto otázky si na začiatku svojej knihy Úspešná rodičovská výchova položil klinický psychológ Thomas Gordon. Knihu venoval stovkám detí, ktorým bol psychológom a od ktorých sa mal možnosť naučiť veľa o rodičovstve, takpovediac z druhej strany barikády.

Americký psychológ Thomas Gordon (1918- 2002), nominovaný na Nobelovu cenu za mier, je priekopník vo výučbe komunikačných zručností a metód riešenia konfliktov nielen pre rodičov, ale aj pre pedagógov, či zamestnancov. Gordon tvrdil, že použitie donucovacích prostriedkov v akomkoľvek vzťahu je na škodu. Ako alternatívu odporúčal také komunikačné zručnosti v rámci riešenia konfliktov, ktoré môžu rodičia využiť na skvalitnenie rodinných vzťahov.

 

Aké je tajomstvo šťastného vzťahu medzi rodičom dieťaťom?

Prečo sa deti nerozprávajú s rodičmi o veciach, ktoré ich trápia? Prečo sa im ľahšie zhovára s psychológom ako s mamou či otcom? Čo robia terapeuti inak? Po stopách výskumov a klinických skúseností sa Gordonovi začali pomaly spájať komponenty potrebné k účinnému a podporujúcemu rodinnému vzťahu všetkých jeho členov.

 

Úspešná rodičovská výchova obsahuje tri základné komponenty:

  • Neverbálne akceptovanie -  nezasahovanie, počúvanie
  • Aktívne počúvanie
  • Verbálne akceptovanie - komunikačné „vábničky“

 

Akceptovanie dieťaťa vedie k jeho samostatnosti

Prečo je rodičovské akceptovanie dieťaťa rozhodujúce? Je to tým, že rodičia zriedkavejšie vysielajú odkazy akceptovania smerom k dieťaťu. Gordonove kurzy však dokazujú, že rodičov je možné naučiť tým istým schopnostiam, ktoré používajú odborníci v psychoterapii. „Hneď ako sa rodičia naučia slovami vyjadrovať deťom pocit akceptovania, získajú prostriedok, ktorý môže mať ohromujúce účinky. Môže napríklad prispieť k tomu, aby sa dieťa naučilo akceptovať a mať rado samého seba, aby získalo určitú sebadôveru. Podporuje rozvoj geneticky daných schopností, pomôže dieťaťu sa lepšie v živote presadiť. Dieťa sa tak naučí riešiť problémy, ktoré mu bude život predkladať a zároveň silu, vďaka ktorej bude vedieť preklenúť obvyklé sklamania a bolesti, sprevádzajúce detstvo a pubertu,“ tvrdí Gordon.

 

Tým rodič vysiela dieťaťu úctu a jasné odkazy:

  • Máš právo vyjadriť svoje city.
  • Ja si ťa vážim ako samostatného človeka, ktorý má vlastné myšlienky a pocity.
  • Skutočne by som chcel počuť tvoj názor.
  • Tvoje nápady sa oplatí vypočuť!
  • Chcem ťa lepšie spoznať!
  • Zaujímaš ma.

 

Pri akceptovaní dieťaťa nebuďte pasívni

Akceptovanie znamená súhlas, prijatie správania iného človeka, bez toho, aby nás ovládal zlý pocit. Neakceptovanie autor chápe ako pocit, že správanie druhého človeka nás ruší a nedokážeme sa s tým vysporiadať. Jedna vec je cítiť akceptovanie voči dieťaťu a druhá dať mu akceptovanie aj najavo. Rodič sa musí naučiť stvárniť akceptovanie tak, aby to dieťa zachytilo na svojej úrovni. Tak sa dostane do vedomia dieťaťa a bude mať naňho aj účinný vplyv. Gordon predpokladá, že na to nie sú potrebné nijaké špeciálne zručnosti. Treba mať však na pamäti, že akceptovanie nie je pasívne- nejde o duševný stav, cit, či mentalitu. Ide o praktickú časť postoja, pretože nikdy si nemôžeme byť istý, že sme inými akceptovaní, ak nám to nedajú najavo. Môžeme tak robiť verbálnymi i neverbálnymi prejavmi.

 

Akceptovanie predpovedá aj naše telo

Komunikujeme nielen slovami, ale aj správaním. Rodičovské neverbálne oznamy sprostredkovávajú gestá, očný kontakt, ale aj držanie nášho tela, mimika a gestikulácia, ktoré odovzdáva ďalšie informácie dieťaťu. Aj deti sú malí prijímatelia, ktorí vedia informáciu z neverbálnej komunikácie dekódovať, pochopiť význam použitých signálov a doslova „načítavať“ reč tela. Napríklad, ak komunikujeme s dieťaťom a hýbeme pritom rukou od nás, smerom k dieťaťu a máme pritom otvorenú dlaň smerom hore, toto gesto si dieťa vysvetľuje: „Choď preč (odo mňa)! Teraz nechcem, aby si ma vyrušoval!“Ak však máme dlaň otvorenú smerom k sebe a pohybujeme ňou tiež smerom k sebe, dieťa chápe tento odkaz ako: „Poď sem! Poď bližšie ku mne! alebo „Bol by som rád, keby si bol pri mne!“ Prvé gesto znamená neakceptovanie, druhé akceptovanie.

 

Do činností dieťaťa stále nezasahujte

Rodič môže prejaviť svoje akceptovanie aj tým, že nezasiahne do činnosti dieťaťa. Gordon  ju nazval metódou „ruky preč“. Vychádzajúc zo svojej terapeutickej praxe zistil, že takéto správanie pre rodičov nie je také ľahké. Prečo? Ako názorný príklad uviedol dieťa, ktoré stavia na brehu hrad z piesku. Rodič, ktorý sa nezúčastňuje na tejto činnosti, ale robí niečo iné, dáva dieťaťu priestor, aby mohlo robiť chyby, ich nápravy, uplatniť vlastný plán výstavby hradu, ktorý sa nemusí podobať na ten, ako by ho postavil jeden z rodičov. Tým rodič vysiela neverbálny odkaz akceptovania. Dieťa ho vníma ako: „Čo robím je v poriadku“, „Moje správanie staviteľa hradu je akceptované“, „Mamička akceptuje, čo práve robím.“

Mnoho rodičov si neuvedomuje, ako často posiela deťom odkazy neakceptovania tým, že zasiahne, pridruží sa, kontroluje, opravuje a robí veci podľa vlastnej predstavy. Myslia to dobre, aby dieťa inšpirovali. Gordon si však myslí, že tým nenechávame byť deti deťmi a pripisuje to strachu, úzkosti a pocitu neistoty otca, či matky. Rodičia chcú, aby sa dieťa poučilo a často mu hovoria: „Vidíš, tak by mal vyzerať skutočný hrad. Daj ocko ti pomôže. Dokážeš postaviť aj lepší, ako je tento. No poď už, lepšie to nebude! atď. Rodičom vadí, ak deti robia chyby a je pre nich dôležité, aby mohli byť hrdí na výkony svojich detí. Nanucujú deťom vlastné strnulé názory dospelých o tom, čo je správne a nesprávne.“


Niekedy stačí počúvať

Gordon predstavuje hodnotu ticha v komunikačnej stratégii ako pasívnu sústredenosť, ktorá môže človeku sprostredkovať naše úprimné akceptovanie. Aj v psychologickej praxi je tento moment veľmi dôležitý, pretože tým signalizujeme rešpektovanie druhého. Tým rodič vysiela dieťaťu, že môže slobodne vyjadriť svoje pocity a dostalo sa mu pomoci pri riešení problému, pričom iniciátorom riešenia problému by bolo ono samo. Ako názorný príklad autor uviedol dieťa, ktoré zdeľuje rodičovi, že bolo poslané do riaditeľne. Rodič necháva dieťa hovoriť o priebehu incidentu, namiesto: „Čože? Poslali ťa do riaditeľne? To nemyslíš vážne! Dúfam, že z toho máš ponaučenie! Musíš sa ovládať a prispôsobovať!“ Gordon radí rodičom, aby najprv sprostredkovali deťom priestor na vysvetlenie situácie počúvaním, aký bol priebeh, čo pri tom cítili a hlavne, aby boli samy iniciátormi konštruktívneho riešenia problému a začiatok svojej vlastnej zmeny. „Moment neodcudzovania je vytvorením priestoru, v rámci ktorého má osobnosť možnosť smerovať k zmene.“

 

Aktívne počúvanie si osvojte čo najskôr

Ako sa máme rozprávať, aby nás dieťa počúvalo? Tento problém sa vyskytuje v mnohých rodinách. Aktívne počúvanie je presné pochopenie nielen prejavu iného človeka, ale aj pocitov, ktoré ten prejav odzrkadľuje. Znamená to preniknúť do vnútra hovoriaceho a uchopiť niečo z jeho pohľadu na vec.

  • Pozorne sledujeme rečníka.
  • Udržiavame vizuálny kontakt.
  • Neverbálne dávame najavo svoj záujem - prikyvovaním, naklonením tela, otvorenými gestami.
  • Parafrázujeme rečníkove slová - zhrnieme záver, či sme dobre rozumeli.
  • Kladieme doplňujúce otázky.

 

Slová akceptovania sú kľúčové

Prejav akceptovania slovami je praktická časť akceptovania človeka, pretože mu to dáme najavo. Ak pozorujeme slovný kontakt v interakcii medzi dieťaťom a jeho rodičom, dozvedáme sa o ich vzťahu veľa. Gordon radí každému rodičovi prehodnotiť, akými slovami reaguje na dieťa, pretože tu niekde sa nachádza kľúč k účinnosti dôverného vzťahu. Reakcia zahŕňa analýzu rodičovských reakcií na dieťa, keď sa na nich obracia so svojimi pocitmi alebo problémami.

 

Jednoduché „vábničky“

Keď nám dieťa posiela odkaz o svojich pocitoch alebo problémoch, môžeme na ne efektívne reagovať typmi odpovedí, ktoré nabádajú k ďalšiemu rozprávaniu. Fungujú ako povzbudzovacie pomôcky, aby dieťa vyrozprávalo myšlienky a názory, prerozprávalo svoje pocity a otvorilo sa. „Väčšinu rodičov prekvapuje, ako prijímajú ich deti tieto jednoduché frázy, otvárajú sa, doslova vylievajú svoje pocity rodičom. Rovnako ako dospelí, aj deti sa rady rozprávajú. Ak majú s kým,“ tvrdí Gordon.

 

„Rozumiem.“                                       „Vážne?“

„Aha.“                                                  „Nepovedz!“

„Ako to bolo?“                                     „Neblázni!“

Zaujímavé.“                                         „Tak teda!“

Vážne?“                                              „To sa stalo?“

 


Zdroj: Thomas Gordon: P.E.T., Úspešná rodičovská výchova, Gordonov model, MIND CONTROL EDITION, 1995, ISBN 963 04 5138 7
Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť

Čítajte viac o téme: Komunikácia s deťmi
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.