Rodičia sú tí, ktorí držia v rukách obrovskú moc nad budúcnosťou ich dieťaťa. Deti si podrobne všímajú všetko, čo ich rodičia robia. Vstrebávajú nielen správanie, ale kopírujú aj ich životné postoje a hodnoty, ktoré vyznávajú. Nad čím všetkým majú rodičia moc? Čo všetko dokáže dieťa u rodičov prirodzene napodobniť a prijať za svoje?
Zdeněk Matějček (1922 - 2004) je uznávaný český detský psychológ, ktorý popularizoval poznatky klinickej psychológie a psychologickej poradenskej služby. Na rodinu sa díval ako na najužšie a najbližšie spoločenstvo, ktoré ako jediné môže dať dieťaťu životné istoty, „s ktorými sa potom vydáva na dobrodružné výpravy pri spoznávaní sveta, vybavené k tomu lepšie, alebo horšie.“ Dieťa nevnímal ako modlu, ale ani obeť výchovného poslania rodičov, pretože výchovu chápal ako tvorivé dielo umenia žiť. Predovšetkým je to však jedinečná príležitosť, ktorá ak je naplnená, ďaleko presahuje náš osobný život. Profesor psychológie bol autorom mnohých kníh a článkov o výchove, kde zdôrazňoval vplyv a úlohu rodiny v živote dieťaťa.
Deti preberajú od rodičov postoje, správanie a napodobňujú ich charakter
Ak sa nepozorovane stanete divákmi detskej hry, možno vás udiví, ako deti používajú vaše slová, gestá, ako napodobňujú vaše spôsoby. Robia to precítene a s technickou dokonalosťou. Dievčatko zahrá presnú scénu, ktorá sa odohrala pred niekoľkými hodinami pri rodinnom stole. Hrá sa na mamičku, ktorá napomína otca, pretože pri obede sa noviny nečítajú a že o nič iné nemá záujem. Chlapček napodobňuje otecka a v jemu vlastnom štýle navrhuje, aby po obede išli radšej deti na ihrisko, pretože z toho hluku ho už bolí hlava.
Dieťa prijíma nielen naše slová, ale aj životné postoje a zrkadlovo dokáže napodobniť rodičovský charakter. Dokáže napodobniť aj mimiku a gestikuláciu otca a matky tak, že z toho často zamrazí. „Dieťa sa počas hry rozčuľuje, uvažuje, prekypuje nežnosťou, stroho kritizuje, prejavuje hrdosť. Súcit, škodoradosť, ochota pomáhať, úprimnosť, ale aj ohováranie- to všetko sa rodí pri rodinnom stole a prenáša na deti,“ tvrdí Matějček vo svojej knihe Rodiče a deti. Dieťa neprijíma naše postoje len k najbližším členom rodiny, ale taktiež k celému širšiemu okruhu príbuzenstva a priateľom a nakoniec si z toho vyvodí komplexné stanovisko v medziľudských vzťahoch. „Prekvapivo rýchlo dokáže dieťa vyvodiť nepriateľský postoj k niektorému členovi rodiny, ak dôjde k roztržke, k rozvodu alebo inej podobnej udalosti. Rodinné spolužitie je mimoriadne účinným výchovným nástrojom, ktorý by mali rodičia používať s rozvahou a zodpovednosťou,“ vysvetľuje psychológ.
Deti ako prirodzené skenery rodičovských hodnôt
Deti majú vysokú pozorovaciu schopnosť. Sledujú, ako sa rodičia vyrovnávajú s hnevom, ľútosťou, či aký zaujmú postoj k vlastným emóciám. Ako sa vyrovnávajú so životnými skúškami, ako preciťujú šťastie a radosť, ale aj hnev, smútok, či sklamanie. Či sa dokážu postaviť krízovým situáciám čelom. Je dôležité, či sa rodičia identifikovali s rolou obete, alebo prijímateľom životných lekcií. Všímajú si, ako na ich rodičov pôsobí úspech a neúspech a aké priority si vo svojom dospeláckom svete rodičia kladú. Ich vnútorný radar zachytí rodičovské reakcie s plnou presnosťou. Budú vnímať, ako často sa doma kričí a z akého dôvodu, ako sa otec správa k matke, či matka k starým rodičom, susedom, ale aj cudzím ľuďom na ulici. „Vzťahy a postoje sa zďaleka netýkajú len ľudí, ale aj vecí, prírody, myšlienok a ideálov. Dieťa sa stotožňuje a tým sa utvárajú jeho postoje k hodnotám ako je estetika, zdravie, pocit naplnenia, šťastie, ale aj choroby.“ Nad tým všetkým majú rodičia moc a plnú zodpovednosť.
V knihe Rodičia a deti psychológ upozorňuje: „Rodičia, ktorí majú svoju prácu radi, vedia spravidla navodiť aj sympatie u dieťaťa pre toto povolanie. Identifikácia, prijímanie, stotožnenie- to všetko má veľký vplyv na životné zameranie dieťaťa. Ak sa rodičia snažia dieťa vtesnať len do svojho ideálu, ako si ho vysnili, vymysleli, alebo vytvorili na podklade svojich dobrých životných skúseností alebo svojho životného sklamania, je tu vždy nebezpečenstvo, že bude niečo preťažené, či potlačené.“
Výchovné prostriedky a metódy sa tvoria skôr ako sa staneme rodičmi
V podstatnej časti rodičovského postoja hrá významnú úlohu samotné detstvo matky a otca. Čerpáme z vlastného životného príbehu, z toho, čo sa na nás nazbieralo, čoho sme sa ako deti báli, čo nás povzbudilo a robilo radosť. Viac alebo menej uvedomele budeme tieto praktiky uplatňovať aj u vlastného dieťaťa, alebo sa ich naopak, na podklade vlastných skúseností, budeme snažiť vyvarovať. Tak aj dieťa neskôr vo svojom živote bude rodiča, s ktorým sa identifikuje nasledovať, alebo bude žiť jeho pravý opak. „Spôsob výchovy silno pôsobí na formovaní svedomitosti, vytrvalosti, sebaovládania, stability či lability a odolnosti dieťaťa, ovplyvňuje celkový charakter osobnosti, či ďalšie subsystémy detskej osobnosti ako je temperament, aktívnosť a rysy pôsobiace v komunikácii. Skrátka vyvoláva v osobnosti zmeny, ktoré podporujú alebo sťažujú rozvíjanie schopností dieťaťa,“ tvrdí Matějček.
Negatívne výchovné postoje
Výchovný štýl je komplex mnohých faktorov. Nedá sa skúmať sám osebe. Je to súhra osobnosti rodičov a ich skúsenosti z detstva, emočných vzťahov členov rodiny a ich komunikačných zdatností a v určitej miere požiadaviek na dieťa. Výchova je neustály kolobeh, ktorý môže dieťa ovplyvniť buď kladne alebo záporne. Najdôležitejšou zložkou výchovného modelu je nepochybne emočný stav- ten rozhoduje o všetkom. Pokiaľ rodičia dávajú dieťaťu svoju lásku, vykompenzuje to aj ostatné negatívne faktory vo výchove. S čím negatívnym sa v rodinách môžeme stretnúť?
- Zavrhujúca výchova- vyskytuje sa v rodinách, kde dieťa vzbudzuje vo svojich rodičoch predstavu neúspechu a prehry. V takejto rodine je dieťa často utlačované, ponižované a trestané.
- Zanedbávajúca výchova- v rodinách s nízkym sociálno- ekonomickým postavením, u rodičov s nízkym intelektom, či emocionálne nezrelí, či ak bolo dieťa nechcené.
- Úzkostná výchova- kde sa rodičia o dieťa zvýšene boja a preto ho príliš ochraňujú, bránia mu v rôznych, pre ne nebezpečných činnostiach a celkovo ho obmedzujú v iniciatíve. Takto vychovávané dieťa buď protestuje proti takému to obmedzovaniu, alebo sa pasívne podriadi a stáva sa apatickým.
- Perfekcionistická výchova- je podľa Matějčeka taká, keď je na dieťa kladené mnoho vysokých požiadaviek zo strany rodičov a dieťa je preťažované. Pokiaľ dispozície dieťaťa ambicióznym rodičovským požiadavkám neodpovedá, odrazí sa to na potomstve, ktoré je stresované a frustrované z nemožnosti splniť rodičovské požiadavky.
- Rozmaznávajúca výchova- rodič sa plne podriaďuje prianiam a náladám svojho potomka, dokonca mu posluhuje. Rodičia na dieťati väčšinou až nezdravo lipnú a tým mu bránia v osamostatnení.
- Protekčná výchova- je taká, kde je dieťaťu pripravovaná tzv. cestička, ktorá by mu mala uľahčiť dosiahnutie cieľov bez vlastného úsilia a bez nepríjemností. Rodičia deťom pomáhajú vo všetkých situáciách, aj v tých, ktoré by malo zvládnuť samo. Často za dieťa pracujú, zariaďujú všetko zaňho. Takýmto chovaním rodičov stavia dieťa do sociálne nepríjemných situácií a nedovoľujú mu dospieť, zvlášť keď po ostatných vyžadujú mnoho ohľadov a pre dieťa len úľavy.
Zdroj: Zdeněk Matějček: Rodiče a deti, Avicenum, Praha, 1989, ISBN 08-056-89
