Už aj samotné slovné spojenie ´slovenská dôvera´ má mimovoľne okamžite ironický nádych. Pokúsim sa dokázať, že spoločnosť a aj spoločnosťou delegovaná moc (teda štát) má tendenciu čo najviac ovládať a regulovať, a tým poškodzuje dôveru medzi partnermi v takejto komunikácii až neúnosne vážne.
Ak sa presunieme na pole mediálnej diskusie, v ktorej sa hovorí o kvalite televíznych výstupov a ich vplyve na spoločnosť, základná konštrukcia argumentov oboch strán je taká istá a mení sa len pomyselná šípka na vzťahovej spojnici. Totiž, argumentom zástancov televízii je, že vysielajú to, čo chcú diváci. Teda nie negatívne ovplyvnili recipienta, ale recipient médiá prispôsobil svojmu obrazu. Odporcovia tejto schémy hovoria v podstate to isté. Súhlasia, že tento stav je výsledkom pôsobenia medzi médiami a publikom, no považujú médium (v tomto prípade televíziu) za činiteľa, ktorý si prispôsobil recipienta.
Argumenty oboch strán uvádzam v zjednodušenej podobe iba pre potreby ilustrácie zámeru. Dokazujú totiž, že nízku kvalitu televíznej produkcie možno chápať ako všeobecne akceptovanú. A aké základné smery riešenia sa v tomto prípade črtajú ako zmysluplné? Podľa môjho názoru tri:
- Médiá sa zmenia samé od seba.
- Verejnosť sa zmení sama od seba (bude občiansky aktívna, odignoruje nekvalitné programy) a tým zmení médiá.
- Zasiahne štát prostredníctvom regulácií, sankcií, iných opatrení.
Ak sa aj vám zdá ako najreálnejšia možnosť č.3, zhodli sme sa. A to dokazuje hypotézu spomenutú v perexe, totiž nedôveru v spoločnosti a naopak vieru v reguláciu.
Podobným príkladom je vzťah ku korupcii. Z dát Transparency Internacional vyplýva, že iba 5 percent opýtaných by korupciu určite nahlásilo. Pritom korupcia je podľa prieskumu (.pdf, 8. Strana, zdroj: transparency.sk) oveľa závažnejším problémom Slovenska ako školstvo (8% vs.23%). Prečo teda občan nie je ochotný bojovať proti korupcii, aj keď ju považuje za významný problém? Odpoveďou je práve nízka úroveň občianskeho cítenia a dôvery v schopnosť spoločnosti vyriešiť problém. Naopak, v spoločnosti dominuje presvedčenie, že s korupciou sa má vysporiadať štát. A tu prichádzame k smerniciam a reguláciám.
Rovnaký príklad je možné uviesť aj v presvedčení o význame malých a stredných podnikov a na druhej strane vzťahu spoločnosti k podnikateľom a nízkemu indexu podnikavosti.
Čo to má so školstvom?
Aplikujme teraz tieto predpoklady na školstvo. Na začiatok jeden príklad. Učebnicová politika štátu. Pavol Galáš vo svojej diplomovej práci (strana 20 .pdf, zdroj: diplomovka.sme.sk) uvádza, že „pomer krajín vyžadujúcich a nevyžadujúcich schvaľovanie učebníc na centrálnej úrovni je vyrovnaný. Všeobecne však môžeme sledovať trend, že krajiny postupne viac či menej upúšťajú od centralizovaných modelov a postupne svoje politiky liberalizujú a transformujú na učebnicový trh s voľným výberom, čo korešponduje s celkovou liberalizáciou vzdelávacích systémov.“ Autor uvádza aj prehľad krajín podľa toho, či vyžadujú alebo nevyžadujú schvaľovanie (strana 19). Nevyžadujú ju napríklad severské krajiny (Fínsko, Nórsko, Švédsko), všetky krajiny na Britských ostrovoch a juhoeurópske Taliansko, Španielsko a Francúzsko. Naopak, schvaľovanie vyžaduje drvivá väčšina krajín bývalého komunistického bloku. (Okrem nich Nemecko, Rakúsko a Grécko.)
U nás za všetky problémy v centralizácii a zošnúrovanosti školstva hovorí projekt Planéty Vedomostí, ktorý prináša zlý produkt, ponúka ho centralizovane, neponúka alternatívu a navyše prehlbuje a konzervuje a prehlbuje stav, ktorý je protichodný k trendu obsiahnutému v hore uvedenej citácii. A totožné problémy ako Planéta vedomostí prinášajú aj ďalšie prvky centralizovanosti: Jednotné osnovy, centralizované financovanie a samozrejme smernice spojené s inšpekciami. Ak chceme napraviť školstvo, začnime si veriť navzájom, začnime veriť riaditeľom, učiteľom a rodičom. Nikto nie je od kvality školy tak závislý ako jej žiaci a nikto k nim nemá tak blízko ako rodičia a učitelia.
